Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 13. 12. 2009

3. adventná nedeľa (C)
Lk 3, 10 - 18
Autor: Viliam Arbet
Dnes hovoríme v našich chrámoch o radosti. Skúsme si pripomenúť chvíľu, kedy sme sa naposledy z niečoho úprimne radovali, tešili. Ak si dobre spomíname, veľkosť našej radosti súvisela s dĺžkou nášho očakávania. Radujeme sa pri splnení dávnej túžby, keď sa nám konečne otvorí niečo, na čo sme dlho čakali, po čom sme dlho túžili. Keď sa naše očakávania - vedomé a niekedy aj nevedomé stanú skutočnosťou. Starší majú niekedy pocit, že už všetko v živote zakúsili, všetko poznajú, už sa nevedia upnúť na niečo budúce, očakávať niečo nové. Naopak deti sa tešia aj preto, lebo fantázia zväčšuje predmet ich túžby.

Očakávania nemusia byť len individuálne, týkajú sa aj spoločenstiev. Všetkých nás napríklad potešil postup našich futbalistov na majstrovstvá sveta. Aj keď vieme, že život žijeme sami za seba a ku cti národa sa musíme prepracovať svojim vlastným pričinením. Predsa len sa väčšina národa, osobitne jej mužskej časti, potešila z tohto úspechu. Spoločenstvá sa vedia tešiť zo slobody, hoci ona je skôr dar, ktorý nás aj k niečomu zaväzuje.

Biblia hovorí o tých najhlbších očakávaniach človeka. Hovorí o túžbach po tom, aby sa náš život odohrával v spravodlivosti, v láske, v pokoji, aby sme sa mohli tešiť zo života nezávisle od veku, od podmienok v ktorých žijeme. Biblia pripomína naplnenie túžob aj tých, čo už dávno zomreli a predsa zanechali po sebe nesplnené očakávania, túžby. O podobnej budúcnosti hovorili proroci. Spoločenskú situáciu chápali v hlbšom zmysle ako priblíženie sa, či vzdialenie sa od naplnenia života. V ich chápaní aj choroba znamenala celkovú nepriazeň Boha, uzdravenie zase prejav jeho priazne.

Podobne čítali v útlaku vyvoleného národa a v jeho prekonaní prejav hlbšej priazne či nepriazne Boha. Vo vyslobodení videli už predobraz hlbšej vízie. Pripomínali, že život v spoločenstve nás aj zaväzuje, aby sme sa ho snažili poľudštiť, naplniť spravodlivosťou. Spásu nedosahujeme izolovane od ostatných, ale spolu s nimi. V mene Boha večnosti nesmieme zabúdať na druhých ľudí.

Ján Krstiteľ zdôrazňoval sociálnosť nášho myslenia a konania. Je potrebné brať ohľad na iných, pomáhať spravodlivosti už tu na zemi. Radil sa deliť s inými o jedlo, o šaty, nevymáhať od druhých viac, ako je potrebné, neobťažovať iných. A predsa toto všetko je len začiatok budúceho božieho kráľovstva. Tak ako Jánov krst bol leno obrazom niečoho nového. Ján krstil vodou, teda očisťoval od hriechov. Ježiš prišiel krstiť Duchom svätým a ohňom. Ježiš priniesol niečoho radikálne nové. Nejde len o zbavenie sa chýb, ale o pozitívne zasvätenie sa tomu novému. Aj keď sa nevyvarujeme chýb a hriechov, predsa to bude nové zasvätenie sa vo viere, s ktorou kráčame za Kristom.

Tam, kde to spoločenstvo kresťanov pochopilo, tam sa vedelo radovať v Kristovi. Tak ako napr. kresťania vo Filipách. Oni už vedeli žiť z vízie nového spoločenstva s Kristom a táto vízia ich napĺňala radosťou a dávala im istotu, že sú na správnej ceste.

Máme aj my takúto víziu spolu so spoločenstvom ostatných kresťanov, s cirkvou? Alebo nie a skôr predpokladáme, že ktosi problémy vyrieši za nás. Vízia, ktorá nám umožňuje radostne kráčať v spoločenstve s ostatnou cirkvou predpokladá, že si vieme najprv priznať aj svoje nedostatky a problémy. Že využijeme príležitosť vyjadriť svoje starosti nahlas pred Bohom. Uvedomiť si, čo všetko je v našich silách a za čím by sme mali kráčať, čo by sme mali robiť.

Nedeľa adventnej radosti kladie pred nás úlohu hľadať naplnenie života. Je to vízia, ktorú nám ponúka život s Kristom. Za touto víziou kráčame spoločne, môžeme sa spoločne radovať zo vzájomných úspechov. A naopak, naše nedokonalosti, neúspechy, ak budeme úprimní, ak si priznáme stratia niečo zo svojho ostňa, pretože prelomíme ich zakliatie - moc, ktorou nás izolujú od druhých. Prosme, aby sme spoločne získali pokoj Kristov, ktorý nám núkajú aj blížiace sa sviatky Vianoc. Radosť tak prestane byť len očakávaním, ale stane sa súčasnosťou našej prítomnosti.

arbet.viliam@orangemail.sk