Predstavy ľudí o Bohu očisťovali najmä proroci. Varovali pred nesprávnym chápaním Boha, ukazovali cestu k skutočnému Bohu. Jedným z prvých veľkých prorokov bol Eliáš. Legendárny boží muž, ktorý porazil pohanské náboženstvo Bála, uctievajúce si býkov ako zdroj životodarného dažďa. Hoci dážď bol predpokladom úrody a tým aj prežitia, Eliáš ukázal, že Boh nie je ani v búrke, ani vo víchrici, ale treba ho hľadať oveľa hlbšie, ako v prírodných živloch. Vo svojom vlastnom živote ukázal, že keď ho už človek nájde, potom Boh dokáže aj cez nás uskutočňovať ozajstné divy.
Už samotné meno Eliáš znamenalo, že Bohom je len Jahwe. Eliáš toto meno potvrdil aj svojim životom. Potvrdil ho v konkurencii s ostatnými bôžikmi, ktorých si uctievali okolité národy a hrozilo, že Izraeliti podľahnú ich náboženskej a kultúrnej presile. V niečom aj my žijeme dobu podobnú Eliášovej. Aj my vnímame okolo seba silný kult novopohanského božstva - konzumu. Aj my by sme sa radi v zápase s touto konkurenciou opreli o niečo pevné, stabilné. Či už o zákony, ktoré by dobro nariadili, alebo by sme radi mali Boha silného, absolútneho, ktorým by sme mohli argumentovať v našich sporoch a zápasoch. Ako Eliáš musel pochopiť, že Boh nie je ani v hromobití, ani v búrke, ani v bleskoch, ale v nenápadnom vánku, ktorý postupne mení naše životy, tak aj my sa máme očistiť od pokušenia náboženského fundamentalizmu, pokušenia riešiť problémy spoločnosti silou, či mocou. Mali by sme pochopiť, že k Bohu sa priblížime vtedy, keď budeme vnímať, ako nás Boh očisťuje, posúva ďalej, bližšie k životu. Že Boh nechce triumfálne poraziť našich odporcov, ale všetkých nás chce posunúť ďalej.
Eliáš, podobne ako jeho žiak a nasledovník Elizeus sa stali božími mužmi pre druhých, pre chudobných, núdznych. Zvestovali Boha spôsobom, ako si to vyžadovala daná situácia. Inak kráľovi, inak popieračom Boha, inak tým, ktorí trpeli núdzou. V dnešnom čítaní sme počuli, ako sa boží muž Eliáš symbolicky postaral o chudobnú vdovu a jej syna. Ako naznačil, že tým, ktorí veria, nebude chýbať nijaké dobrodenie v živote. Eliáš naznačil tejto sklamanej žene, ktorá sa už chystala zomrieť, že Boh nám dá všetko, čo potrebujeme pre svoj duchovný život - lásku, radosť, pokoj. Len sa musíme naučiť to objaviť. Niekedy cesta k tomu vedie cez otvorenie sa voči druhým, ktoré v tomto prípade naznačilo zrieknutie sa toho posledného, čo tá úbohá žena vlastnila, a čo jej dávalo ešte akú-takú istotu dneška. Zrieknutie sa tejto chatrnej istoty ale znamenalo pre ňu otvorenie sa pre bohatšie, plnšie dary.
Evanjelista zachytil situáciu, ako zákonníci zneužili náboženstvo na svoj vlastný vzostup, na rozvinutie svojho vlastného ega. Ale ani oni podľa Krista svojou neúprimnosťou nenašli ozajstný pokoj duše. Naopak stali sa prototypmi tých, ktorí Boha chcú získať rukolapne - cez prvé miesta v chrámoch, no nakoniec sa s ním nestretnú.
Aj tu cestu k Bohu naznačuje kontrastný príbeh. Príbeh dávania darov do chrámovej pokladnice. Príbeh v ktorom nerozhoduje veľkosť daru, ale vnútorný postoj, s ktorým človek dáva Bohu nielen milodar, ale aj svoj vlastný život. Pretože tu sa ráta celkové otvorenie sa pre Boha. Tu sa ráta, ak je niekto naozaj ochotný odumrieť tomu starému človeku a v Kristovi sa zrodiť pre nový život. Pre život, ktorý nás nechce obrať o nič pekné, ale ktorý nám ukáže správne proporcie života. No najprv človek musí byť ochotný pre Krista a pre evanjelium svoj život stratiť. Nielen odovzdať niečo z nadbytku snahy o zaistenie sa. Nie je to teda vôbec príbeh o peniazoch, ale skôr príbeh o vnútornej priorite človeka, toho, čomu žijeme, čo kladieme v živote na prvé miesto.
Ak vieme prijať Kristovo slovo do svojho života ako vzácnu perlu, ak ho vieme aj uskutočňovať vo svojom živote, potom sa ani my nemusíme obávať, že v živote budeme hladovať. Duchovným obrazom hostiny, ktorú nám Kristus ponúka je pravidelné slávenie eucharistie, v ktorom sa nám Kristus vždy znovu dáva za pokrm našej duše.
arbet.viliam@orangemail.sk