Kázeň na oslave 80. narodenín Antona Srholca

Každý z nás prítomných na tejto ďakovnej sv. omši má svoje vlastné spomienky, ktoré ho spájajú s Antonom Srholcom. Vďakabohu, napriek jeho 80-ke nejde len o spomienky na minulosť, ale aj o zážitky a skúsenosti prítomné. Antonio pri pohľade na „nenahraditeľných“ starcov v politických a cirkevných funkciách zvykol hovorievať: „Až budem ako starec otravný, dajte ma na odstrel!“ Zatiaľ to s tebou, Tonko, nie je také zlé, občas sa síce zarozprávaš počas sobášu alebo krstu, ale stačí Ti ukázať na hodinky a hneď sa znormalizuješ... Sme radi, že si stále medzi nami, a to nielen fyzicky, ale aj svojím inšpirujúcim myslením a zmysluplnou prácou vo viacerých oblastiach cirkevného a spoločenského života. Sme radi, že ešte stále bojuješ.

Bojovníkom si bol vždy. Vieme, že ako boj charakterizoval svoj život aj apoštol Pavol. Známe je jeho vyznanie z Druhého listu Timotejovi: „Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý Sudca.“ (2 Tim 4, 7-8) Tonko, predpokladám, že máš rád tieto Pavlove slová a že čím si starší, tým viac dúfaš, že sa s ich obsahom budeš môcť stotožniť. 

„Život je boj“ – s takýmto názorom sa, pravda, mnohí ľudia vedia stotožniť. Aký boj však máme na mysli? Väčšina ľudí si azda spomenie na Darwina a jeho evolučnú teóriu, kde boj o prežitie hrá kľúčovú úlohu. Darwin však tiež nemyslel boj len ako drinu, trápenie, ako to známe syzifovské gúľanie balvana proti vrcholu kopca. Skôr myslel boj ako seba- osvedčenie a presadenie sa uprostred protivenstiev života. Nejaké protivenstvá budú vždy, o tom si nerobme žiadne ilúzie. Pritom patrí k umeniu žiť, že vieme rozlišovať protivenstvá a prekážky, ktorým sa postavíme, od tých, ktorým sa treba vyhnúť alebo ktoré si netreba vôbec namýšľať. Lebo aj také sú, stačí sa rozhliadnuť po dejinách i po súčasnom svete, aby sme ľahko identifikovali nezmyselné boje v politike, ekonomike i súkromných životoch. Pre nezmyselné boje je typické, že sa vedú zo žiadostivosti po majetku a moci. Jestvujú však aj dobré boje: Napr. proti chudobe, nevzdelanosti, vykorisťovaniu, boj za etické hodnoty všeobecne, boj aj v cirkvi – za kresťanstvo, ktoré bude viac biblické ako právnické, za obnovu katolíckej cirkvi, za ekumenické porozumenie kresťanských cirkví, za zmierenie medzi náboženstvami, kultúrami a národmi.

Apoštol Pavol, tento bývalý prísny farizej, viedol po svojom obrátení sa na vieru v Ježiša ako Krista vyčerpávajúce boje zvlášť s ľuďmi, ktorých dobre poznal, s ľuďmi farizejského razenia spomedzi židov, ale aj kresťanov, čo zostali zviazaní mojžišovskou tradíciou. Často nešlo len o slovné a písomne prestrelky, ale priam o palice a kamene do hlavy. Keď Pavol koncipoval svoj posledný list, v ktorom píše o dobrom boji, bolo to tesne pred jeho smrťou roku 67 prvého stor. n. l. Akoby sa spätne pozeral na celú tú námahu vynaloženú na ohlasovanie evanjelia, na to, čomu uveril, a povzdychol si: Ale bol to dobrý boj, stálo to za to! Vieme, že Pavol nemal najľahšiu povahu, že do konfliktov šiel často aj zbytočne s horúcou hlavou. Ale dôvod jeho boja bol krásny: Žiadne osobné záujmy, žiadna túžba po moci, ale svedectvo, že Boh, ktorý sa zjavil v Ježišovi, je Boh milostivý a milosrdný, Boh, ktorý robí človeka slobodným, nie zotročeným, Boh, ktorý ľudí spája, vedie k bratstvu, nie k odcudzeniu či povyšovaniu sa jedných nad druhými. Krásna bola aj Pavlova inšpirácia pre jeho boj. Bola to skúsenosť radosti, nádeje a dôvery, ktorú získal zo zjavenia Ježiša Krista. O túto oslobodzujúcu skúsenosť sa chcel podeliť, lebo popri nej bledne každé protivenstvo a odkazuje na budúcnosť, ktorej nositeľom je Pán, spravodlivý Sudca – žiaden od ľudských trápení odpútaný boh, ani nemilosrdný kontrolór našich hriechov, ale Pán, čo odpovedá na prosby, bolesti a boje svojich verných. K tomuto Bohu vedie cesta viery, nie cesta zákona; cesta viery, ktorá je viac dôverou a láskou ako náukou. 

Každý z nás má svoje vlastné spomienky na Antona Srholca. Ja som ho po prvý raz stretol niekedy pred 30 rokmi v charitnom zariadení v Dolnom Smokovci, kam sme chodievali na duchovné cvičenia. Kňazi, ktorí mali povolenie viesť pre ostatných duchovný program, boli nábožní a na socialistické pomery celkom poctiví, ale zväčša dosť nudní. Tá nuda asi súvisela s tým, že ako hovorieva Anton, bojovali na starých barikádach, kde už nebolo o čo bojovať, nezorientovali sa, o čo dnes ide v teológii, spiritualite, spoločnosti. Večer po oficiálnom programe sa chodilo na Tonkovu izbu, kde sme sa okolo neho posadili a vdychovali sme jeho skúsenosť radostnej, slobodnej a poctivej viery. Odvtedy sme všetci všeličím prešli a dobrý boj azda pokračuje. Bárs by to bolo tak, ako napísal Pavol, že sa nebudeme vybíjať v prázdnych šarvátkach a povedieme ten správny boj, za ktorý si od Boha zaslúžime veniec spravodlivosti. 

Tonko, nedávno si internetovej redakcii novín SME ponúkol rozhovor, v ktorom si na začiatku tvrdil, že si chcel byť vždy skôr hrdý ako pokorný, ale na záver si vyslovil želanie, že by si si tú pokoru predsa len rád osvojil. U sv. Benedikta som čítal, že pokora znamená najmä to, že potrebujeme Boha. Takže mne neostáva iné, ako Ti popriať, aby si žil z toho, že potrebuješ Boha a bol si mu vďačný, aby si bol vďačný aj ľuďom, ktorí Ťa majú radi a vážia si Ťa, či už sú tu dnes prítomní alebo nie.