Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 29. 3. 2009

5. pôstna nedeľa (B)
Jn 12, 20 - 33
Autor: Viliam Arbet
Písmo sväté je komplikovaná kniha, ktorej zmysel jednotlivých pasáží objavujeme postupne - ako archeológovia odkrývajúci prejavy niekdajšieho života. Aj my odkrývame jednotlivé vrstvy textu a hlbšie prenikáme do jeho tajomstiev.

Evanjelista v dnešnom úryvku dáva Ježišovi do úst slová, vysvetľujúce celý jeho príbeh. Tieto slová sa nachádzajú v akomsi pomyselnom strede Jánovho evanjelia, v 12. kapitole. Sú to slová o odumierajúcom zrne, ktoré môže priniesť novú úrodu. Ježiš ich vyslovil ešte pred svojim ukrižovaním, no prvotná cirkev ich písomne zaznamenala až po ňom - s odstupom času. Cítime, že do tejto myšlienky sa už premietli problémy prvotnej cirkvi, jej vlastné otázniky, hľadanie vlastného sebapotvrdenia. Prví kresťania sa rýchlo identifikovali s Kristom - na mieste Krista začali vidieť sami seba a cirkev. Brali vážne úlohu stať sa v dejinách druhým Kristom, dať mu možnosť naplniť svoje účinkovanie cez naše životy.

Ježiš samotný žil z presvedčenia, že rozhodujúca chvíľa, rozhodujúci okamih dejín je tu a teraz. Tak to naznačuje aj dnešné evanjelium. Aj keď sa Ježišova duša chveje - cíti, že teraz má byť oslávený Syn človeka. Teraz musí odumrieť najprv to staré, aby sa mohlo narodiť to nové. Bude musieť prejsť tou najbolestnejšou premenou, ktorú predstavuje smrť. S rozhodnosťou nezastaviť sa ani pred touto hranicou sa Ježiš obracia na svojich učeníkov, na každého, kto v neho uveril.

Samozrejme, že sa zdráhame prijať takéto posolstvo, veď nechať odumrieť niečo na čo sme boli zvyknutí, niečo čo nám patrilo nie je ľahké, napriek všetkej viere a nádeji. Pri každom odumieraní musíme byť pripravení nájsť zmysel toho všetkého. Je dobré, ak vieme dať bolesti a smrti zmysel, obsah. Vtedy sa ľahšie zmierime a ľahšie prejdeme k tomu novému. Ježiš tento zmysel nachádza v novom živote, v novej budúcnosti. V budúcnosti, ktorá prekoná dokonca i samotnú smrť. Ak pšeničné zrno padne do zeme a odumrie, prinesie úrodu, ak neodumrie - ostane samo. Alebo inak povedané, kto príliš miluje svoj život, stratí ho.

Môže nás táto rozhodnosť Krista a prvých kresťanov povzbudiť, aby sme sa z toho niečo naučili pre náš život? Kristus a apoštoli žili podobne ako my v časoch, kedy poznanie sveta už dosiahlo určitú štruktúru, ktorá ľuďom umožňovala rozvíjať svoje schopnosti a zároveň posúvať dopredu technický rozvoj. No súčasne sa strácala schopnosť vidieť dopredu, do budúcnosti, schopnosť vnímať jednotlivé udalosti v ich súvise, vnímať príbeh dejín sveta, ktorý píšeme my ľudia. O dnešnej dobe sa niektorí dokonca nazdávajú, že znamená akési ukončenie dejín. Hovoria, že človek dnes prestáva myslieť na budúcnosť. Budúcnosť je nanajvýš miestom, v ktorom chceme zvýšiť svoje prítomné blaho, či riešiť naše terajšie problémy. Budúcnosť vnímame ako predlženie prítomnosti. Pre Krista prítomnosť bola rozhodujúcou chvíľou, od ktorej sa odvíja budúcnosť - tá radikálne nová. Človek má byť otvorený pre novú budúcnosť, do ktorej sa nevstupuje postupne, ale naraz. Preto sa k nemu pridávali skôr tí, ktorí boli pre takéto radikálne očakávanie nového otvorení - hriešnici, mýtnici, ľudia čo stáli na pokraji úspešnej spoločnosti.

Pekne to vo svojej knihe koncom šesťdesiatych rokov charakterizoval reformný marxista Gardavský: „Pre Ježiša bola zasľúbená zem, božie kráľovstvo predo dvermi. Všetka budúcnosť sa koncentruje do prítomnej chvíle - do teraz. Teraz je potrebné rozhodnúť sa. Teraz je potrebné si vybrať. Alebo Boha a Ježiša, ktorý je jeho prorokom, alebo proti nemu. Kto si vyberá, volí si tým naraz celú budúcnosť - spásu, alebo zatratenie. Nejedná sa teda o akékoľvek rozhodnutie, ale o rozhodnutie konečné, úplné. Preto všetko, čo Ježiš hovorí, vyznieva v požiadavku radikálneho rozhodnutia, takého, ktoré robíme s vedomím, že v stávke je všetko. Musíme sa do veci vložiť celí a bez zvyšku." (Vítězslav Gardavský - Buh není zcela mrtev - Praha, 1970.)

Rozhodnutie pre Krista, pre Boha, pre budúcnosť je rozhodnutím znamenajúcim ochotu vydať sa na cestu vždy znovu a znova. Nemôžeme sa spoliehať na to, že my už sme kresťania. Skôr máme byť ochotní žiť z rozhodovania sa pre budúcnosť. Budúcnosť božieho kráľovstva je aj merítkom prítomnej radosti. Spásu, to pozitívne po čom túžime ale nemôžeme odsúvať kamsi do ďalekej budúcnosti, na koniec časov - do nedohľadna.

Prví kresťania si uvedomovali že hodina, kedy sa lámu dejiny je tu. Božie kráľovstvo je blízko a ak ešte nie je celkom tu, je to priestor pre nás, aby sme mu pripravili cestu. Snažme sa aj my v našom živote nestratiť pod pozlátkou prítomnosti prísľub budúcnosti, ku ktorej aj nás Kristus pozýva.

arbet.viliam@orangemail.sk