Nevyhnutná reforma

Po tragédii s lefebvrovskými biskupmi si nepomôžeme hľadaním druhoradých vinníkov. Zodpovedný je pápež Benedikt XVI. Tvrdohlavý odpor ľudí od Lefebvra proti II. vatikánskemu koncilu, ako aj proti každej reforme bol dobre známy. Potvrdzujú to triumfalisticko-posmešné reakcie tradicionalistických médií, že my ako schizmatici sa máme k nim obrátiť. Práve tí najangažovanejší veriaci sú zdesení a rozhnevaní, lebo nechcú sa dať pripraviť o vybojované pokoncilové vymoženosti tým, že medzi seba vpustia trójskeho koňa reštaurácie. Už dlhšie sa dalo pozorovať, ako sa krok za krokom ide po tejto línii – od jednostranného výkladu dekrétu o ekumenizme a dogmatickej konštitúcii o cirkvi v katastrofálnom dokumente „Dominus Jesus“ cez prehodnotenie tridentskej liturgie až po „nové“ zásady obliekania a šatových doplnkov Benedikta XVI., ktorý znovu zaviedol nosenie insígnií antimodernistických pápežov. 

Napriek pretrvávajúcej rétorike o biskupskej kolegialite nik s biskupmi nekonzultuje, keď sa idú robiť vážne rozhodnutia. Popiera sa status biskupských konferencií v teologických otázkach, ktorými sa zaoberá učiteľský úrad cirkvi. Tieto grémia sa degradovali na úroveň administratívnych inštancií. Prečo naši biskupi – odhliadnuc od niektorých jednotlivcov – viditeľnejšie spoločne neprotestujú? Predsa sa stále zdôrazňuje, že biskup vo svojej úlohe pastiera nie je len obyčajným prijímateľom príkazov, ale že má vlastnú apoštolskú plnú moc, v spoločenstve s ostatnými nástupcami apoštolov a pápežom. Hranice pri interpretácii posledného koncilu sa zjavne prekročili! Cirkevná hierarchia má aj oproti pápežovi povinnosť zastupovať zmysel pre vieru (sensus fidei) Božieho ľudu a konsenzus veriacich. 

Práve v tom spočíva skutočný náboženský škandál: že záujmy nepatrných sektárskych skupiniek sú veľkoryso a podivne rýchlo obslúžené, ale reformné požiadavky, ktoré sa pre spásu duší obrovského množstva veriacich požadovali na cirkevných synodách po celé desaťročia, Rím ignoroval alebo blokoval. Naši biskupi sú povinní tieto veci konečne celkom jasne predostrieť na stôl univerzálnej cirkvi, dlhšie neotáľať a neprizerať sa len, ako nás prevalcuje kríza viery. Lebo tie naozaj stratené ovce netvorí 0, promilový počet lefebvriánov, ale 90 percent katolíkov, ktorí vlastne už nijako neudržujú ani nehľadajú kontakt s nedeľnou eucharistickou oslavou Kristovho vzkriesenia a so svojou cirkevnosťou. Cieľom musia byť riešenia na celosvetovej úrovni. Aj v tom spočíva pastierska povinnosť biskupských konferencií, aby sa bilo na poplach a nevyhľadávali sa len rozhovory v ústraní medzi štyrmi očami. Reforma je nevyhnutná, čas súri!

Dodatok
(Autor: Karol Moravčík)

Ako v následnom liste čitateľom uviedla redakcia časopisu CiG, ešte nikdy v histórii časopisu sa nestalo, aby tak veľa čitateľov svojimi rozrušenými a znepokojenými listami, mailmi, telefonátmi reagovalo na nejaký článok, ako to bolo v prípade úvodníka pod názvom „Nevyhnutná reforma“. Rozhodnutie pápeža Benedikta XVI. sňať exkomunikáciu zo štyroch kardinálom Lefebvrom vysvätených biskupov bez toho, aby najskôr splnili nejaké predchádzajúce podmienky pre tento pápežov oslobodzujúci krok, vzbudilo veľké znepokojenie medzi kresťanmi, ktorí sú cirkvi verní. Práve títo ľudia sa úzkostne pýtajú: Kam to smeruje naša cirkev? Nakoľko zostáva záväzný II. vatikánsky koncil? Je azda možné odvrátiť sa od všetkých tých výdobytkov koncilu, ktoré absolútna väčšina katolíkov prijala ako oslobodzujúce? 

K téme sa vyjadrujú kňazi, opáti kláštorov, veriaci... Okrem úplných výnimiek všetci oceňujú stanovisko redakcie CiG. Vyjadrenia pritom pochádzajú priamo zo stredu Božieho ľudu, od veriacich, ktorí milujú cirkev, od ľudí, ktorí sa podľa prieskumov pravidelne zúčastňujú nedeľného slávenia eucharistie.

Bližšie a viac o téme (ale aj o iných zaujímavých témach) nájdeme na adrese časopisu: 
www.christ-in-der-gegenwart.de