Kniha H. Künga (tento rok sa dožil 80-ky) o dejinách katolíckej cirkvi je asi jediné jeho dielo, ktoré máme vydané v slovenčine. Knihu príznačne nevydalo vydavateľstvo zamerané na nábožensko-teologickú literatúru, ale vydavateľstvo SLOVART v edícii „Fakty minulosti“. O knihe som sa dozvedel od prekladateľa Ota Havrilu, ktorý dielo preložil z angličtiny. Potreboval odborného recenzenta, ja som mu odporučil Štefana Šrobára, ktorý niektoré chybné veci opravil. K dispozícii nebol originál textu, len Havrilov preklad. Na niektorých miestach textu ostalo niekoľko mierne zavádzajúcich nepresností. Napr. mladý H. Küng sa spomína ako pastor v Luzerne namiesto zaužívaného katolíckeho titulu kaplán a pod. Na prebale knihy vydavateľ uvádza, že „publikácia Katolícka cirkev je nesporne vyvrcholením a zhrnutím celoživotnej práce H. Künga“. Poznajúc jeho iné závažné diela by som toto netvrdil, ale v každom prípade je Küngova kniha zaujímavá a pre slovenských (katolíckych) kresťanov, ktorým v mnohom ohľade chýba kritická intelektuálna reflexia viery, zaiste užitočná.
Hoci ide o knihu o dejinách, je toto dielo dobrým úvodom do poznávania Küngovho cirkevného a teologického myslenia, lebo nie je v pravom zmysle slova „historické“, ale ide o fundamentálno-teologický pohľad na dejiny katolíckej cirkvi. Pre náš seminár ako podklad využívame recenziu Martina Mikolášika o Küngovom diele. Martin Mikolášik uvádza, že H. Küng v tejto knihe hľadá v dejinách cirkvi súvislosti na podporu svojho teologického zámeru, ktorým je snaha predstaviť katolícku cirkev, aká by mala byť z jeho pohľadu v našej dobe podľa Kristovho evanjelia. Tento Küngov zámer je inak dôsledne koncilový (II. Vaticanum), v duchu hesla aggiornamento čiže aktualizácia alebo sprítomnenie Kristovho evanjelia v cirkvi dneška. Novinkou je to len pre tých, čo nahliadajú všetko náboženské a kresťanské scholasticky alebo presnejšie novoscholasticky čiže nedejinne – cez model formálnej logiky a metafyzického posudzovania skutočnosti. Určitou výhodou scholastiky v katolíckej teológii bolo, že na celom svete si teológovia rozumeli – a nešlo len o latinčinu! Rozumeli si (čo nie je to isté, ako že spolu vždy súhlasili), lebo mali spoločné východiská a metódy. Veľkou nevýhodou však bolo stŕpnutie, zakonzervovanie a nečasovosť terminológie a vlastne celého teologického myslenia, ako aj odcudzenie teológie od súčasnej vedy, filozofie a spoločenskej kultúry. Jednotná novoscholastická teológia, pestovaná v katolíckom prostredí 19. stor. a na začiatku 20. stor., nadväzovala na grécku metafyziku ako na svojho filozofického partnera tak, ako sa to zaužívalo vo vrcholnom stredoveku, oslabenie metafyziky v európskom novoveku však prinieslo potrebu nájsť teológii na filozofickej strane aj iných partnerov ako starú metafyziku. Postupne sa ukázalo, že partnerom a nositeľom impulzov nebude len novšia mnohoraká filozofia, ale aj politika a udalosti (dejiny!). So zohľadnením dejín, ako na to vo svojej recenzii upozornil M. Mikolášik, súvisí súčasná skutočnosť, že dnes máme rôzne teológie a jedna z nich je aj tá Küngova. M. Mikolášik píše, že sa jeho teológia zaraďuje najmä k tzv. ekumenickej teológii. H. Küng osobne by azda spresnil, že sa v teológii radí k tzv. ekumenickej postmodernej paradigme, ktorej leží na srdci jednota cirkví, mier medzi náboženstvami a ľudský étos. (Bližšie v jeho diele: Das Christentum/ Wesen und Geschichte, München 1994.)
H. Küng ako katolícky teológ sa prirodzene vo svojom teologickom východisku opiera o Nový zákon ako kritérium cirkvi a jej života. M. Mikolášik pripomína výhradu voči H. Küngovi – v akom predporozumení používa evanjelium a Nový zákon. A dodáva, že H. Küng sa o Nový zákon opiera pravdepodobne z pohľadu osvietenských a liberálnych požiadaviek. Na túto výčitku by sa patrilo bližšie pozrieť už aj preto, že Küng sám sa neradí k osvietenskej paradigme v jej pôvodnej jednostranne racionalistickej podobe s jej nekritickou vierou v pokrok. V každom prípade sa však H. Küng veľmi kriticky stavia k niektorým dejinným formám myslenia a konania, ktoré sa v katolíckej cirkvi vyvinuli. Kritizuje najmä tzv. porímštenie cirkvi a jeho následky, ako sú byrokratický centralizmus, juridizmus, klerikalizmus a dogmatizmus, ktoré pokladá za neevanjeliové, nekristovské. Či sú také v praxi naozaj, to je na dlhšiu diskusiu, ale treba sa obávať, že v mnohom má H. Küng vo svojej kritike pravdu. Zároveň však H. Küng odmieta aj vývoj tak, ako sa udial v protestantizme, kde často prehnaný dôraz na individualistické poňatie viery viedol k cirkvi bez pápeža, prípadne aj bez biskupov a kňazov – širšie povedané, bez konfrontácie s tradíciou.
Keďže pre katolícku cirkev je naozaj dosť typický práve úrad pápeža, nemožno sa diviť, že vo svojich dejinách sa H. Küng pomerne veľa krúti okolo pápežstva a jeho viditeľnej rímskokatolíckej interpretácie. Aj súčasnosť katolíckej cirkvi ukazuje H. Küng najmä cez pápežov 20. storočia. Ako je známe, aj osobný Küngov problém v katolíckej cirkvi súvisí s pápežstvom. Niektorí sa nazdávajú, že zákaz učiť katolícku dogmatiku na teologickej fakulte v Tübingen H. Küng dostal ako reakciu na jeho dielo o pápežskej neomylnosti (Unfehlbar?, 1970). V realite sa tento zákaz však udial až o 9 rokov neskôr, keď H. Küng uverejnil v médiách svoje kritické zhodnotenie prvého roku Jána Pavla II. v úrade (1979).
V porovnaní s takými teológmi (ktorým sme sa čiastočne na TF venovali), ako sú Karl Rahner a Johann Baptist Metz, sú Küngove texty menej filozofické, ľahšie sa čítajú a sú paradoxne cirkevnejšie – podobne ako texty Ratzingerove. Myslím, že aj preto, lebo sa omnoho viac zaoberajú samotnou cirkvou a omnoho viac sa opierajú o Písmo sväté. Citujem H. Künga: „Temer všetci moji spolubojovníci za obnovu teológie a cirkvi z čias koncilu sú mŕtvi alebo sú neaktívni, okrem jedného, a ten sa stal pápežom. Joseph Ratzinger je dnes Benedikt XVI... Veľmi rýchlo som (v čase koncilu) v Ríme zistil, že sme na jednej vlne, a že to je to najdôležitejšie.., tak som písal na jar roku 1963 do Münsteru Josephovi Ratzingerovi, ktorý tam vtedy vyučoval. Mýlil som sa? Nie, to spoločné bolo vtedy bezpochyby mocnejšie ako to rozdeľujúce a spočívalo to už na štrukturálne podobných podmienkach nášho pôvodu... Boli sme a sme obaja ako katolícki teológovia v službe cirkevného spoločenstva. Ja som sa však v šesťdesiatych rokoch rozhodol inak ako Joseph Ratzinger. Rozhodol som sa, že sa neuviažem na hierarchický rímsky systém, tak ako sa tento systém inštitucionálne vyvinul v druhom kresťanskom tisícročí, a že nevstúpim do služby klerikálno-centralistickej svetovej cirkvi; tým by som sa fakticky obmedzil len na cirkevný svet. Ja som chcel vstúpiť omnoho viac ako evanjeliovo zmýšľajúci katolícky kresťan a teológ do služby človeka v rámci i mimo rámca katolíckej cirkvi a bol som tak – hominum confusione Dei providentia (prostredníctvom ľudského zmätenia a Božej prozreteľnosti ) – oslobodený i donútený intenzívne sa zaoberať čoraz viac dôležitými témami celého ľudstva. Bez toho, aby som sa vzdal svojej zakorenenosti v kresťanskej viere, žil som život v stále sa rozširujúcich kruhoch: Jednota cirkví, mier medzi náboženstvami, spoločenstvo národov sveta.“ (H. Küng, Umstrittene Wahrheit/ Erinnerungen, München 2007, 15-16. 21-22.)
(Ako podklad na seminár ku knihe H. Künga o dejinách katolíckej cirkvi odporúčam dva texty z knihy: strany 15-23 a 221-228.)
