Hovorí sa, že topiaci sa niekedy aj stebla chytá. V živote človeka hrá niekedy náboženstvo podobnú úlohu. Očakávame od Boha, že nás ochráni pred ťažkosťami života. Možno si povieme - to je v poriadku, veď v kresťanstve sa jedná o spásu, o záchranu života. Čo si ale pod tou záchranou predstavujeme, čo máme na mysli, keď povieme Boh ma zachránil? Niekedy sa bohužiaľ jedná len o naše vlastné sebapotvrdenie. Ak sa nám darí, vidíme za tým prejav božej priazne. Inokedy sa hrdíme, ako sme s božou pomocou prekonali útoky druhých ľudí, našich nepriateľov. Lež pozor - spásu by sme si nemali egoisticky sprivatizovať oproti iným ľuďom.
Boh Biblie nechce garantovať len úzko koncipované projekty šťastia. Boh Biblie je Bohom celého spoločenstva - v prvom rade toho izraelského. Izraeliti ale pred Bohom zastupovali celé ľudstvo, všetky národy. Dnešné čítania to vyjadrujú obrazom svadby, na ktorú sú pozvané všetky národy sveta. Je to silný obraz, ktorý nám zanechal druhý Izaiáš. Izrael je pre ostatné národy sveta tým, čím sú kňazi pre kmene Izraelitov. Všetky národy patria Bohu, On si ale vybral jeden z nich, aby všetkým národom ukázal svoju blízkosť. Na tomto mieste sa môžeme opýtať, prečo si Boh vybral práve Izraelitov - malý národ, žijúci v susedstve silnejších národov. Teológovia - napr. J. B. Metz - zdôrazňujú, že tento národ sa odlišoval dvoma podstatnými črtami - bol imúnny voči zabúdaniu a vo svojej núdzi sa nenechal utešiť ničím iným, iba Bohom. Susedné silnejšie národy - napr. Egypťania a Peržania - utrpenie nezriedka zidealizovali, alebo sa spoľahli na svoju moc.
My kresťania sme duchovnými dedičmi Izraelitov. Boh je aj našim Bohom, Bohom nového božieho ľudu. Ani my ale nemáme božie prisľúbenie len sami pre seba, ale aj pre ostatné národy a náboženstvá sveta. To je vážna skutočnosť a Ježiš nám ju pripomína aj obrazom eschatologického súdu, ktorý sa v dnešnom evanjeliu prelína s obrazom svadby. Na tomto súde budeme súdení najprv podľa toho, ako sme s jeho pozvaním naložili. A potom aj podľa toho, či sme boli konzekventní v našom správaní, či sme podľa toho pozvania aj konali, obrazne povedané: či sme mali vhodné rúcho.
V tejto súvislosti chcem spomenúť román Proces spisovateľa Franza Kafku, v ktorom sa tiež spomína tribunál súdu. Človek ale v Kafkovom Procese nevedel, v čom spočíva jeho vina, nepoznal ani pravidlá, podľa ktorých bol súdený. Ježiš Kristus nám tieto pravidlá zanechal celkom jasne. On sa každého jedného z nás pýta, či sme mu dali piť, keď bol smädný a jesť, keď bol hladný. Má na mysli našu službu iným. Nepýta sa, či sme individuálne zachovali prikázania - desatoro, či pätoro - ale pýta sa na našu otvorenosť voči ostatným ľuďom. Ani Kristus, podobne ako Izaiáš, neobmedzuje spásu na nás kresťanov. Z Ježišových obrazov jasne vyplýva, že prísľub spásy máme len spolu s inými.
Podľa apoštola Pavla nie je možné dosiahnuť ospravedlnenie cez skutky zákona, ale len cez milosť viery. Nemal ale na mysli tzv. rozumovú „vieru vo vieru", ale praktickú vieru - ktorú konáme cez skutky spravodlivosti, skutky spoluúčasti s inými. Kresťanstvo nám obrazom súdu nastavuje akési spätné zrkadlo v ktorom môžeme lepšie uvidieť sami seba vo vzťahu k druhým ľuďom. Snažme sa nestratiť to svadobné rúcho, ktoré Kristus od nás vyžaduje - rúcho záujmu o druhých, o tých, ktorí potrebujú pomoc, našu angažovanosť, naše skutky v prospech iných.
arbet.viliam@orangemail.sk
