Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 5. 10. 2008

Poďakovanie za úrodu
Iz 5, 1 - 7
Autor: Viliam Arbet
Nedávno na Špicbergách v krajine snehu a ľadu hlboko v zemi otvárali skanzen nazvaný Noeho archa. Budú v ňom uschovávať semienka rôznych druhov rastlín z celého sveta. Táto tzv. génová banka má v prípade nejakej katastrofy, keby napr. na dlhšiu dobu vypadla v niektorej časti sveta energia, zachovať životuschopné osivá rôznych rastlín. Prečo sa takéto génové banky zakladajú? Všade vo svete sa v nedávnej minulosti šľachtili rastliny na čo najväčší výnos. Z produkcie sa už vytratilo 95% druhov osív, ktoré síce neboli natoľko výnosné, ale boli odolnejšie voči rôznym chorobám a škodcom. To sa môže vypomstiť pri zmene klimatických pomerov, keď napr. zvýšenie priemernej teploty o 1°C znamená rozšírenie nových škodcov a zníženie výnosov až o 10%. Dnes sa ukazuje potreba zrniek, ktoré na prvý pohľad nie sú až tak výnosné, ale majú iné kvality.

Dnes slávime poďakovanie za úrodu. Čo touto liturgickou akciou chceme povedať? Väčšina by to odbavila v tom lepšom prípade úctou voči prírode, prípadne ešte úctou voči tzv. druhej prírode, tej, ktorú spoluvytvára človek. Kresťanstvo ale chce ísť hlbšie. Neuspokojuje sa s uctievaním prírody, či cyklického kolobehu ročných období. Biblické náboženstvo neuctieva božstvo úrody, ani sa nesnaží o splynutie človeka s prírodou. Podľa kresťanstva sme vsadení do sveta, do zápasu o svet a tento svet aj spoluvytvárame. Snažíme sa zlepšovať svet, odstraňovať nespravodlivosti, ktoré sú okolo nás a ktoré niekedy aj my sami spoluvytvárame.

Dar stvorenia je pre nás podnetom k vďačnosti, no súčasne nás aj zaväzuje. Krása a dokonalosť prírody nás podnecujú k zdokonaľovaniu nášho života. Preto sa v Biblii, ktorá prírodu chápe ako stvorenie, často používajú obrazy prírody.

Aj dnešné čítania nás vyzývajú prinášať úrodu. Izaiášova pieseň o vinici je vlastne žalospevom samotného Boha. Vinicou bol vyvolený ľud, ktorý žiadúcu úrodu neprinášal. Úrodou mala byť v prvom rade spravodlivosť odstraňujúca nerovnosti a bezprávie. Ani my kresťania sa nemáme usilovať len o duchovnú spravodlivosť pred Bohom, ale má nás zaujímať aj konkrétny život, to čo sa v ňom deje.

V druhom čítaní akoby apoštol Pavol oproti tomu hovoril, že sa nemáme zbytočne starať o veci tohto sveta, ale máme sa modliť o pokoj, ktorý prichádza z Boha. Modlitba je ale premostením nášho sveta s božím svetom. Kto sa modlí, ten sa cez Boha snaží o to, čo je pravdivé, čisté a spravodlivé - tak to spomína aj apoštol Pavol - a pretvára tak tvár nášho sveta.

Evanjelium o rozsievačovi vysvetľuje tajomstvá božieho kráľovstva. Čakali by sme triumfálny rozvoj božieho kráľovstva, ono ale namiesto toho prichádza v nepatrnom semienku. Dokonca každé semienko ani neprinesie úrodu. Božie kráľovstvo podľa Krista možno pochopiť len tak, že ho prijmeme a snažíme sa ho uskutočňovať. Asi aj my musíme zakúsiť, že rast božieho kráľovstva nie je samozrejmá záležitosť. Možno aj nás čaká bolestná cesta nového hľadania, pretože zvykovosťou, formalizmom predchádzajúcich generácií sme sa už nezriedka dostali na úroveň farizejov, zákonníkov, saducejov.

Dnešné poďakovanie za úrodu nás vyzýva hľadať, akú úrodu môžeme my priniesť svetu, ostatným ľuďom, životu. Vo Viedni práve vystavujú obrazy slávneho maliara Vincenta van Gogha. Jeho zápas bol veľmi ťažký. Hľadal svoje miesto na svete, chcel byť najprv kazateľom. Stal sa maliarom, no počas svojho života nedosiahol ani slávu, ani bohatstvo. Aj on mal pocit zrna, ktoré je dusené tŕním, po ktorom šliapu iní ľudia, no napriek tomu sa snažil dávať, prinášať úrodu. Aj ju priniesol, i keď jej plody svet spoznal až po jeho smrti. Snažme sa ani my neustávať v našom snažení, aby napriek prekážkam sme prinášali úrodu nášho života. Nedajme sa odradiť ani našimi skromnejšími danosťami, ktoré nás nepredurčujú na piedestál sveta. Príklad génovej banky nám hovorí, že aj to, čo je niekedy v očiach súčasného sveta zaznávané a podceňované môže byť nakoniec užitočné.
arbet.viliam@orangemail.sk