Mottom mojej úvahy je udalosť z Peru v roku 1985, keď predstavitelia indiánskych hnutí vrátili pápežovi Jánovi Pavlovi II. Písmo Sväté s nasledujúcim textom: „My andskí a americkí indiáni sme sa uzniesli využiť Vašu návštevu k tomu, aby sme Vám vrátili Vašu Bibliu, pretože v priebehu piatich storočí nám nepriniesla ani lásku, ani pokoj, ani spravodlivosť. Prosíme Vás teda, vezmite si Bibliu a vráťte ju našim utlačovateľom, pretože im sú mravné predpisy, ktoré obsahuje, potrebnejšie ako nám.“
V priebehu uplynulých rokov sa mi spolu s manželkou podarilo v rámci niekoľkých horolezeckých expedícií navštíviť Južnú Ameriku, medziiným Chile, Argentínu, Brazíliu, Bolíviu a aj Peru, kde sa vyššie popísaná udalosť stala. Umožnilo nám to konfrontáciu so svetom, ktorý sme doteraz poznali len na základe niekoľkých kníh a dokumentárnych filmov. Ako ľudia hlásiaci sa ku kresťanskému svetonázoru sme boli konfrontovaní s ľuďmi taktiež sa ku kresťanstvu hlásiacimi, ale s úplne iným historickým povedomím, v prostredí, ktorého bieda bola pre nás šokujúca a nepredstaviteľná. Teda naša konfrontácia mala dva pevne prepletené rozmery – svetonázorový a sociálny. A tretí nádherný kontrast v podobe zasnežených hôr. Táto úvaha nie je uceleným výkladom, skôr je vyjadrením určitých reflexií.
Chile - malý kontrast bohatstvo/chudoba, bezpečie, ale na okrajoch to začína. Pinochet priniesol pre celú krajinu na miestne pomery mimoriadny blahobyt a bezpečnosť za cenu brutálneho potlačenia politických protivníkov – na hraniciach Chile a Bolívie vidno kontrast relatívneho blahobytu a úplnej biedy. Na čílskej strane fungujúca banka v Putre, na bolívijskej žobrajúce deti pri prechode hranice. Kontrast v centre Santiaga de Chile – bohato zásobené obchodné domy a rozstrieľaný prezidentský palác La Moneda, v ktorom revoltujúci dôstojníci zavraždili prezidenta Allendeho. Kontrast mrakodrapov, výstavných kostolov a osamelej sochy Indiána v centre Santiaga de Chile – toto málo ostalo z Araukáncov, kedysi bojovného kmeňa, ktorý ovládal tretinu dnešného územia Chile.
Argentína – priesmyk na hraniciach Chile/Argentína, malý romantický kostolík v Puente del Inca, vedľa neho rozpadnuté indiánske termálne kúpele. Do tohto kostolíka sme sa boli poďakovať, že sme prežili najhoršiu snehovú búrku v živote vo výškovom tábore na Aconcagui. Dotyk transcendentna v horách, na hraniciach civilizácie.
Peru – Lima. Je to nebezpečné veľkomesto – rodinné domy sú chránené plotmi nabitými elektrinou.
Kontrast štvrte Miraflores pri Pacifiku – vysávanie a leštenie chodníkov pri hracom centre vysávačom, kontrast s vedľajšou štvrťou so špinou a žobrákmi. Pri prvom východe z hotelíka, v ktorom sme sa ubytovali, zážitok so ženou s deťmi ležiacou na ulici, obklopenou krásnymi čiernookými žobrajúcimi deťmi. Človek sa musí obrniť tvrdosťou, aby hneď nerozdal všetky peniaze, čo má. Rozdávať peniaze na ulici je nakoniec aj fyzicky nebezpečné.
V centre Limy na hlavnom námestí je veľká výstavná katedrála v susedstve prezidentského paláca. Už výzdoba je netradičná. Popri obrazoch svätcov sú tu obrazy inkských panovníkov a miestokráľov, ktorí z Limy vládli celej južnej a strednej Amerike. Bočnú loď zapĺňa okázalá hrobka – tu je pochovaný bývalý pastier svíň Francisco Pizarro. Mladý študent predávajúci lístky rád využil príležitosť porozprávať sa s Európanmi. Je kresťan, ale nás oslovuje „vy kresťania“, pretože sa viac cíti potomkom Indiánov, ktorým bola kresťanská viera násilne nanútená. Inkovia, ktorých ríša trvala len 70 rokov, bola pokračovaním starých a veľmi vyspelých kultúr. Inkovia vytvorili spoločnosť, kde nebolo dovolené byť chudobný. Spoločnosť s fungujúcou (ako my hovoríme) infraštruktúrou, cestami, dostatočnou produkciou potravín a vyspelým zdravotníctvom. Príchod španielskych conquistadorov v 16. storočí úplne rozvrátil staré spoločenstvá. Španieli vnútili miestnym Indiánom podľa svojho vedomia najlepší svetonázor, vnútili im kríž, bohužiaľ, za cenu nepredstaviteľnej brutality. Nešlo o ojedinelé javy vyšinutých jednotlivcov, ale o systematické potlačenie jednej kultúry druhou. Snahy niektorých misionárov o zmiernenie týchto excesov boli skôr ojedinelé. Známe je úsilie biskupa Bartolomea Las Casas.
V národnom múzeu v Lime si nás všimol zástupca riaditeľa a tiež rád využil možnosť konfrontácie. Dejiny Peru sú postupnosťou kultúr, siahajúcich niekoľko tisíc rokov dozadu. Každej kultúre je venovaný samostatný sál a človek si tu uvedomuje ich krásu a vyspelosť. Kultúra, ktorá pred niekoľko tisíc rokmi postavila chrám zrovnateľný s chrámom v Jeruzaleme (Chavín de Huantar), bola schopná liečiť choroby a operovať mozog (prežilo cca 60% - údaje z výskumu lebiek). Pamiatok sa zachovalo málo, všetky boli systematicky ničené. Napríklad quipu – písomných pamiatok za zachovalo len niekoľko kusov. Hrdo nám ukazujú dva kusy. Ťažko si viem predstaviť, že by našu civilizáciu zničil niekto tak dokonale, že by sa z nej zachovali napríklad dve knihy.
Kontrast (tentoraz s naším ponímaním prejavu religiozity) je možné pozorovať aj na verejnosti. Na hlavnom námestí Plaza del armas v Lime (väčšina miest má v centre „Námestie zbraní“), je možné vidieť niečo, čo na prvý pohľad vyzerá ako menšia revolúcia. Námestie plné vzrušených kričiacich ľudí. To je ich bohoslužba pod holým nebom. Snáď desaťtisíc ľudí si pripomína (vlastne neviem aký) cirkevný sviatok.
Celkove existuje málopočetná vrstva ľudí, ktorým by sme asi povedali stredná vrstva, zopár superbohatých, ostatní sú skoro na ulici. V centre mesta je prezidentský palác vedľa katedrály, strážený obrnenými transportérmi. Palác je na brehu (kedysi snáď) rieky. Má názov Rimac, ale je to vlastne napoly vyschnutá doďaleka vedúca stoka. Niečo také ako čistička vôd je abstraktný pojem. Na druhom brehu rieky, hneď vedľa katedrály a paláca začínajú favelas – štvrte chudobných. Na začiatku ešte slušné domy, postupne sa ráz miesta mení na búdy bez vody, elektriny, obývané nádenníkmi z hôr neovládajúcimi španielčinu, ktorých celoživotným snom je najesť sa.
Ľudia sa s nami radi dávajú do reči. Najmä potom, keď si overia, že nie sme amerikanos, len gringos – to sú všetci, čo nie sú indios. Pre nelegálneho taxikára, vezúceho nás za pár mincí s emblémom slnka (sme v krajine zlata), je najväčším vzorom Kuba so svojou bezplatnou zdravotnou starostlivosťou. Keby mohol, hneď sa tam presťahuje. Strážca v obchodnom centre nechápe dôvody rozpadu „ideálneho Sovietskeho zväzu“. Je veľmi ťažké mu to vysvetliť našou chabou španielčinou.
Peru - hory Cordillera Blanca. Hory sú iný svet ako desaťmiliónové veľkomestá. Údolie Huascarán, kde boli v 70-tych rokov zemetrasením zničené celé mestá, je plné roľníkov. V Yungay, kam mierime, sa z 5 tisíc obyvateľov zachránilo pár detí hrajúcich sa pod krížom cintorína. Celkove zahynulo pod nánosmi bahna 50 000 ľudí. Teraz stojí oproti už pokojnému Huascaránu veľká socha Krista obrátená so zdvihnutými rukami k vrchu. Aby nedopustil ešte raz niečo také, čo sa tu stalo.
Drobné polia v štyritisícmetrovej výške nestačia uživiť veľké rodiny. Do školy chodia deti spoločne, od určitého veku už len chlapci. Pre dievčatá nie je potrebné vzdelanie. Koho pôda neuživí, odchádza „za lepším“ do slumov veľkomiest. Niečo sa dá zarobiť predajom na trhu. Veľký kontrast je pre nás malý obchodík predávajúci bohato vyšívané kňazské ornáty, vedľa ktorého sa krčia maličké stánky so zemiakmi.
A všade sú žobráci. Oslovujú vás na trhu, na ulici, v malých stánkoch. Niektorí len sedia s natiahnutou rukou a mlčia. Radšej sa im nepozeráme do očí. Cítime sa tak trochu previnilo, pretože pre nich sme bohatí gringos. Veľmi bohatí, pretože prečo by sme inak prišli sem z opačnej strany zemegule kvôli pre nich nezmyselnému škriabaniu sa po horách. Pri podľa nás malom nákupe utratíme toľko, že by z toho žila miestna rodina mesiac.
Na ceste vidíme trochu slušnejšiu stavbu s dokončenou strechou. Všetky domy tu majú nedokončené strechy kvôli daniam. Je to sociálne centrum pre indiánov vedené miestnymi kňazmi, ktorí sú tu symbolom vzdelanosti. Pomáhajú, kde môžu, hlavne v horských oblastiach. Učia miestne ženy základným zručnostiam. Od nich dostávajú ženy informácie o niečom, čo by sme my nazvali „plánované rodičovstvo“. Tu nejde o lenivosť vychovávať viac detí. Tu je to otázka prežitia. Vlastne až neskôr sme sa dozvedeli, že práve takáto pomoc kňazov tým najbiednejším – a to sú tu skoro všetci – je súčasťou „teológie oslobodenia“. Práve kvôli týmto výchovným centrám plánovalo vedenie cirkvi v Lime vyhlásiť stav občianskej neposlušnosti. To, čo sme videli my, nemá nič spoločné s marxizmom. Marxistických povstalcov tu ľudia nevidia radi. Pred pár rokmi členovia „Svetlého chodníka“ vyhodili do vzduchu jedinú trafostanicu v údolí a postrieľali cestujúcich autobusu, kde boli aj turisti. Nejaký čas trvalo, kým sa turisti a horolezci objavovali aj v odľahlejších údoliach, kde sú očakávaným zdrojom peňazí. Aj teraz dochádza k prepadom, ale únosy a vraždenie ustalo.
Neskoro večer pred odchodom nás neustále sleduje ani nie desaťročný chlapec a ponúka očistenie topánok. Vyzerá to smiešne, všetci máme sandále. Na otázku, prečo nie je v posteli, hrdo odpovedá, že musí prispievať k vyživovaniu rodiny. Všade slušní a srdeční ľudia. Dvakrát nás okradli, ale okradnúť bohatého gringa nie je hriech.
Bolívia. Bolívia je najchudobnejšia z juhoamerických krajín. Len jediné údolie je v menšej nadmorskej výške ako 4000 metrov. La Paz je obrovský dvojmiliónový kotol ľudí natlačených v jednom údolí. Poľnohospodárstvo nula, priemysel nula. V štvrti, kde bývame, je jediná fungujúca továreň – pivovar. Úplný raj pre horolezcov , ale úplný šok z ľudskej biedy. Ľudia tu žijú a umierajú na ulici.
V strede mesta je katedrála sv. Františka, oáza vnútornej nádhery a kontrast s vonkajškom. Škoda, že nemôžme nahrať nádherný spev miestnych veriacich. Hneď pred kostolom stoja ozbrojení vojaci.
Ani nie dve hodiny cesty od hlavného mesta je jazero Titicaca a najmä starobylé centrum indiánskych kultúr Tiahuanaco. Sme tu s niekoľkými Američanmi. Sprievodkyňa je vysokoškolsky vzdelaná, hrdo sa hlási k pôvodnému náboženstvu. Tiahuanaco bolo ako sakrálny symbol v rámci vtedajších technických možností na príkaz inkvizície brutálne zničené a zrovnané so zemou. Nešlo o miestne alebo náhodné ničenie, išlo o vedomé zničenie duchovných symbolov. Zachovali sa len tie časti chrámov, ktoré symbolizujú „podsvetie“. Časti chrámov „nebo“ a „zem“ odvial čas a conquistadori. Brána slnka, najposvätnejší symbol Indiánov, je symbolicky rozlomená na dva kusy. Na jednotlivých kusoch je jasne vidieť vytesaný symbol inkvizície.
Škoda, že nemáme čas navštíviť deň cesty vzdialené strieborné bane v Potosí - pravdepodobne najväčší koncentračný tábor histórie. Podľa informácie českého autora tu počas niekoľkých storočí ťažby zahynulo 8 mil. indios. Baníci vraj vydržali priemerne pol roka. Za peniaze zo strieborných karaván putujúcich cez Panamu do Európy sa stavali chrámy, po dlhé roky sa z nich financovali vojny.
Návrat do Európy je vždy príjemným návratom domov do vykúreného bytu, do fungujúcej demokratickej spoločnosti, kde je možné si viac menej povedať svoj názor a hlavne oboznámiť s ním ostatných, kde je možné vybrať si svetonázor, ktorý budem vyznávať, ísť do vysvieteného obchodu a minúť tam svoju výplatu. Máme prístup k informáciám, k novinám, knihám, internetu. Na konci vykonanej práce je možné odísť na dovolenku – možno niektorí na luxusnejšiu, iní na menej luxusnú. Bezpečnosť na uliciach nie je hodnotená vysoko, ale stále nie sú naše príbytky ohraničené plotom nabitým elektrinou. A počas jesene života máme nárok na dôchodok – možno podľa nášho názoru nedostatočný, ale je to dôchodok. Všetky tieto veci sú pre mnohých – vlastne podstatnú väčšinu v opísaných krajinách nedostupné.
