Homília - 7. 9. 2008

Dnešné evanjelium sa dotýka aj situácií z nášho života. Aj my - v rodinách a farnostiach - niekedy stojíme pred otázkou či varovať, napomínať tých - ktorí sú nábožensky vlažnejší. Rodičia sa pýtajú ako sa majú správať voči svojim dospelým deťom. Či majú byť tolerantní, zhovievaví, alebo skôr treba byť prísny, napomínať, karhať. Naša generácia si ešte z detstva pamätá autoritatívnych rodičov, možno sme tým niekedy aj sami trpeli. Dnes sa už autoritatívna výchova nenosí, naša generácia prešla do opačného extrému. Máme pocit, že všetko je dovolené, bojíme sa, aby sme niekomu našou prísnosťou takpovediac „nezlomili chrbticu". Napriek tomu nie sme vždy spokojní s tým, čo sa deje. Môžu nám pomôcť dnešné Ježišove slová?

Mám pocit, že aplikovať na tieto situácie dnešné evanjelium je, aj nie je možné. Kristus priniesol nový spôsob života - spôsob, ktorý je často odlišný aj od toho nášho nábožného. V prvom rade sa nejedná o to, preniesť evanjelium mechanicky do nášho života. Skôr treba pochopiť Kristovu výzvu. Prijať jeho logiku, osvojiť si jeho zmýšľanie. Až keď sa naučíme myslieť aspoň trochu tak ako On, môžeme s jeho pomocou riešiť aj naše problémy. Vtedy nezabudneme, že hriešny človek neprestáva byť našim bratom, našim blížnym. Nezabudneme ani na to, že horšie ako morálne zlo, je neschopnosť vidieť život v širších súvislostiach, vnímať utrpenie druhého človeka.

Ak nepochopíme, čo znamená, že Kristus sa stal človekom, že prijal našu ľudskú prirodzenosť, čo to znamená pre náš vzťah k svetu, k druhým ľuďom, k trpiacim, núdznym, potom radšej nepreberajme ani jeho spôsob riešenia vzťahu k inak zmýšľajúcim, či k hriešnikom. Bez pochopenia Krista sa nám môže stať, že budeme len prišívať záplatu z jeho nového rúcha na naše staré. A rovnako násilne môže naša reč pôsobiť na iného človeka, ktorý nevie prijať Krista a jeho spôsob myslenia. Keby nás aj počúvol, zostane to len na úrovni vonkajška, vonkajšej záplaty, zvyku, prispôsobenia sa - aby neboli problémy.

Kresťanstvu záleží v prvom rade na novej nádobe, na novom rúchu. Máme otvoriť priestory nášho života pre vieru. Vieru máme uskutočniť najprv my sami, až potom môžeme napomínať, či varovať niekoho iného. To, že pri napomínaní máme byť opatrní, vidieť aj z postupnosti opatrení, ktoré Kristus navrhuje. On sám dokonca na jednom mieste hovorí, že kúkoľ treba nechať rásť spolu s pšenicou až do žatvy.

Na druhej strane ale kúkoľ neprestáva byť kúkoľom, nežiadúcou bylinou. Kristus nebol prehnane tolerantný. Prílišnej tolerancii hrozí, že stratí svoju vlastnú identitu. Že sa bude snažiť natoľko zapáčiť iným, až prestaneme byť sám sebou. Nenaučíme sa uskutočňovať svoj vlastný život. Namiesto toho budeme hľadať len to, čo chcú počuť iní. Nie je pohodlné uskutočňovať naše kresťanstvo vo svete, ktorý je povrchný. No bez toho, aby sme sa stali sami sebou, môžeme byť len lacnými napodobeninami. Bez určitej náročnosti, sa náš život spriemeruje a stratí svoju hodnotu. To je možno najväčšie nebezpečenstvo hroziace dnešnému človekovi.

Máme pocit, že by sa ľahšie verilo v Krista, keby do kostola prišli všetci. No nebola by to zároveň len nábožná podoba širokej brány a širokej cesty? Nežiada Kristus od nás niečo iné - čo síce nie je pohodlné, ale v čom jedine nájdeme aj my sami seba? Ak to dokážeme, budeme vedieť svedčiť o Kristovi. Vtedy možno aj my získame niekoho pre úprimnú vieru.

Milí priatelia, dnešné prvé čítanie z proroka Ezechiela pripomínalo, že tak ako prorok má varovať, aj on sám je a má byť varovaný. Aj on sám stojí v situácii, v ktorej sa jeho život rozhoduje. Aj on môže a má svedčiť o tom, že treba byť sám sebou aj vtedy, keď väčšina hľadá len pohodlnú cestu. Potom môže povedať svoj názor aj ostatným. Proroci aj Kristus vedeli povedať aj nepríjemný, menšinový názor. Nedbali na to, či niekto odíde od nich, nechceli pokoj za každú cenu. Práve v takých rozhodujúcich situáciach ale potom posúvali postoje svojich blízkych. A to je tak trochu aj naša úloha.

arbet.viliam@orangemail.sk