Na Petrovu otázku: „koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší, azda sedem ráz?“, Ježiš odpovedá: „nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.“. Inými slovami povedané: „Nieže vždy, ale vždy, vždy, vždy....“ Takže odpúšťať máme vždy.
Táto požiadavka sa však zvykne používať dosť ľahko a manipulačne. Keď sa niekomu stane krivda, niekedy v našom kresťanskom prostredí dostáva tzv. „zbožné“ rady, že to má nechať tak, lebo treba odpúšťať, lebo aj Ježiš povedal, že treba odpustiť „nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz“. Takáto rada je však nepochopením Ježišových slov. Ježiš totiž nehovorí, že keď sa voči mne niekto prehreší, že to mám nechať tak. Ešte predtým než povie, že mám bratovi, ktorý sa voči mne prehrešil odpustiť sedemdesiatsedem ráz, hovorí: „Choď a napomeň ho medzi štyrmi očami... Ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov. Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi.“ (Mt 18,15-17) Toto zaznelo minulú nedeľu.
Teda sám Ježiš ma vyzýva nenechať len tak neprávosť, ktorej sa blížny voči mne dopúšťa, ale chce, aby som ju riešil. Nie ako znak toho, že som blížnemu neodpustil a že ho nenávidím a žičím mu niečo zlé. Naopak. Náprava krivdy je i pre dobro blížneho, pre jeho záchranu, lebo keď sa voči mne prehrešuje, škodí i vlastnej duši, sebe samému. Nuž, mám sa ho snažiť priviesť k spravodlivosti, aby som – ako to hovorí už Tóra Mojžišova v Knihe Levitikus – neuvalil vinu na seba (Lv 19,17-18).
Je preto veľkou chybou dávať do protikladu odpustenie a úsilie o spravodlivosť. Pápež František v encyklike Fratelli tutti píše: „Ak zločinec spôsobil zlo mne alebo jednému z mojich drahých, nič mi nezakazuje, aby som sa domáhal spravodlivosti... Je to moje právo a odpustenie v nijakom prípade nielenže túto nevyhnutnosť neruší, ale ju práve vyžaduje.“ (Fratelli tutti, č. 241)
A keby bolo moje úsilie o nápravu brata podľa Ježišových pokynov neúspešné, keby ani moje cirkevné spoločenstvo nepočúval, Ježiš mi hovorí: „Nech ti je ako pohan a mýtnik.“ (Mt 18,17) Znamená to, že mám bratom opovrhnúť a viac sa oň nezaujímať? To by som bol ako farizeji a zákonníci, ktorí pohanov a mýtnikov odpisovali. Pre učeníka Ježišovho sú však slová „nech ti je ako pohan a mýtnik“ výzvou k ďalšiemu a ešte tvorivejšiemu záujmu o blížneho podľa Ježišovho vzoru (Mt 4,15; 5,46-47; 9,9-13; 8,5-13; 15,21-28), lebo: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí.“ (Mt 9,12)
Až v tejto súvislosti, v súvislosti s pokynmi priviesť hriešnika k spravodlivosti, dáva Ježiš do stredu pozornosti odpustenie a jednomyseľnú modlitbu v jeho mene (Mt 18,18-20). Slová: „Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 18,18) – keď je reč o bratovi, čo sa proti mne prehrešil –, môžu totiž poukazovať na odpustenie. Môžu byť pripomienkou, aby sme pri všetkých snahách priviesť blížneho k spravodlivosti vždy pamätali na odpustenie, ktorého účinky majú dopad aj pre nebo. A zdá sa, že aj Peter to tak presne pochopil, lebo sa pýta: „Pane, koľko ráz mám odpustiť... Azda sedem ráz?“
Nuž, keď sa niekomu stane krivda, netreba mu dávať „zbožné“ rady, že to má nechať tak, že treba odpúšťať. Odpustenie a úsilie o spravodlivosť netreba dávať do protikladu. Odpustenie nielenže nie je v rozpore s úsilím o spravodlivosť, ale ho dokonca predpokladá a vyžaduje. A vonkoncom netreba dávať odkazy alebo príkazy vo verejnom priestore niekomu, kto je poškodený, že má odpúšťať. Takým odkazovaním sa len prispieva k nespravodlivosti. Vždy máme držať stranu tomu, kto je poškodený. Boh ako tretia stránka v Biblii je vždy na strane obete a nie škodcu a nikdy nie je neutrálny. Príbeh oslobodenia z Egypta, exodus, sa začína rečou Pána k Mojžišovi: „Videl som utrpenie svojho ľudu... Viem o jeho utrpení. Preto som zostúpil.“ (Ex 3,7-8) Podobne Ježiš, Boží Syn, hovorí svoje „blahoslavení ste“ chudobným, plačúcim a tým, ktorí sú hladní, smädní, prenasledovaní, ale „beda vám“ adresuje boháčom a tým, ktorí utrpenie spôsobujú či tolerujú. Áno, v novozákonných listoch nájdeme povzbudenia znášať utrpenia i radovať sa v nich a odpúšťať, no sú to povzbudenia adresované do radov vlastných veriacich, ktorí trpia, nie verejné nariadenia, ktoré riešia spor medzi pôvodcami utrpenia a trpiacimi. Pápež František píše: „Nemožno nariadiť ‚všeobecné zmierenie‘ v domnení, že rany zahojí dáky dekrét alebo že nespravodlivosti prikryje plášť zabudnutia. Kto si môže privlastniť právo odpúšťať v mene druhých?“ (Fratelli tutti, č. 246)
Odpúšťanie taktiež netreba zamieňať s presadzovaním beztrestnosti. V spoločnosti je potrebná odstrašujúca sila na predchádzanie novým zločinom a na ochranu spoločného dobra (porov. František, Fratelli tutti, č. 252). Už Pavol v liste Rimanom hovorí: „... ak robíš zle, potom sa boj, lebo (moc) nie nadarmo nosí meč; je Božou služobníčkou, vykonávateľkou hnevu na tom, kto robí zle“ (Rim 13,4). Pápež sv. Ján Pavol II. odpustil človekovi, ktorý naň spáchal atentát, no tento človek bol vo väzení, aj keď mu pápež odpustil. Za pápeža Benedikta XVI. prebehol vo Vatikáne súdny proces s tými, čo boli zodpovední za únik interných dokumentov podpísaných pápežom a ďalšími (tzv. kauza „Vatileaks“), a ten, kto mal byť odsúdený, bol odsúdený, hoci mu pápež zo svojej strany odpustil. Na Slovensku je však odpustenie nejako zneužívané na presadzovanie beztrestnosti, a tak sa robia hrubé čiary. Neboli potrestané zločiny komunizmu a upravujú sa tresty a premlčacie lehoty týkajúce sa veľkých korupčných káuz tak, aby to bolo výhodné pre privilegovaných. Pápež František práve pred piatimi rokmi v Bratislave, v záhrade Prezidentského paláca na stretnutí s predstaviteľmi politického a spoločenského života a s diplomatickým zborom, dňa 13. 9. 2021 povedal: "Je dôležité zasadiť sa za budovanie budúcnosti, v ktorej sa zákony aplikujú rovnako na všetkých, na základe spravodlivosti, ktorá nikdy nie je na predaj. A aby spravodlivosť neostala abstraktnou ideou... treba viesť dôrazný boj proti korupcii a predovšetkým podporovať a presadzovať zákonnosť.“
Nuž, pamätajme, že odpúšťanie nie je v rozpore s úsilím o spravodlivosť, ale ho dokonca vyžaduje; že odpúšťať neznamená presadzovať beztrestnosť. Ale pri tom všetkom predovšetkým pamätajme, že odpúšťať treba vždy, vždy, vždy, lebo, ako to vyplýva aj z dnešného Ježišovho podobenstva, všetci sme dlžníkmi pred Bohom a žijeme z jeho odpustenia. Ako hovorí Pavol: „Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi!“ (Ef 4,32)