Úvod do liturgie
Dnes slávime 12. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Dnešné čítanie zo Starého zákona je bolestným vyznaním proroka Jeremiáša, ktorý pred vojnou s Babylončanmi varoval kráľa a ľud. Tí jeho slová neprijali, ale označili ho za nepriateľa. Ako budeme počuť, prorok sa k politike vyjadroval zo svojho načúvania Bohu. Iba v ňom našiel oporu. V evanjeliu sa nám dnes Ježiš prihovára slovami: „Nebojte sa.“ Nemáme mať v prvom rade strach zo zlých ľudí, ale obavu, že v tom strachu zlyháme a zaprieme Boha i seba. V druhom čítaní porovnáva apoštol Pavol prepojenie ľudí v hriechu a v milosti. Sme poznačení hriechom od počiatku sveta až podnes, ale ešte viac sme objatí Božou milosťou, ktorá sa zjavila v Kristovi.
Homília
Kedysi bolo bežnou výchovnou pomôckou, najmä pri menších deťoch, upozornenie, aby nerobili zle, lebo Pán Boh ich vidí, aj keď rodičia ich práve nevidia. Ťažko povedať, nakoľko to fungovalo, a ešte ťažšie je vyhodnotiť, akú predstavu Boha to v deťoch vyvolalo. V náboženskom prostredí sa zvykne povedať: Nech ťa Boh chráni, nech ťa žehná! A možno aj to: Nech ťa Boh strestá! Ale veríme ešte, že to funguje?
Podľa dnešného úryvku z Matúšovho evanjelia Ježiš adresoval svoje slová priamo svojim učeníkom, keď im povedal, aby sa nebáli tých, čo môžu zabiť telo, ale skôr toho, kto môže dušu i telo zahubiť v pekle (Mt 10,28). Zdá sa, že tým, kto môže takto zahubiť, myslel Ježiš Boha. Ale ako to myslel? A čo znamená báť sa Boha?
V slovenčine báť sa, mať pred niečím strach, môže mať pozitívny i negatívny význam. Záleží od okolností. Horolezci, keď sa ich pýtajú, či majú pri lezení po skalách strach, odpovedajú, že strach nemá iba blázon. Dodávajú, že presnejším vyjadrením je rešpekt ako strach. Kto sa cíti byť suverén, ten podcení nebezpečenstvá a ohrozí seba i svojich partnerov, a to pri akejkoľvek činnosti. Takže nie je strach ako strach. Pred veľkými úlohami je dobré mať rešpekt, nie strach, ktorý nás telesne i psychicky zväzuje. Ak ide o Boha, používame okrem rešpektu (úcty) aj pojem bázeň. Na túto bázeň myslel Ježiš, keď povedal: Toho sa bojte, kto môže dušu i telo zahubiť v pekle. Znie to drsne, ale je to pravdivé.
Ježišovi lepšie porozumieme, keď si otvoríme evanjeliový text a pozrieme, s čím Ježišovo vyjadrenie súvisí. V Matúšovom texte nasledujú tieto slová hneď po predpovedi prenasledovania. Pamätáme si z evanjelia minulej nedele, ako Ježiš posielal svojich učeníkov medzi ľudí, aby im zvestovali príchod Božieho kráľovstva, aby uzdravovali a vyháňali zlých duchov. K jeho reči pre učeníkov patrilo aj upozornenie, že narazia na ľudí, ktorí im budú robiť zle. Prenasledovanie začnú náboženskí ľudia: „Budú vás bičovať v synagógach,“ potom vás vydajú na súd vladárov a kráľov (Mt 10,17). Vieme si to dobre predstaviť na Ježišovom osude. Najprv ho obvinili veľkňazi na náboženskom súde, potom ho vydali Herodesovi a Pilátovi. Podobne neskôr postupovali voči jeho nasledovníkom. Netreba z toho pestovať zlosť na Židov ako takých. Kresťanov, čo boli pôvodne zo židovského prostredia, bolo spočiatku veľa. Takže Ježiš varoval svojich učeníkov (Židov) pred inými Židmi. Problém je v tom, že aj tí, čo dali ukrižovať Ježiša, potom ukameňovať Štefana a čo zabíjali Ježišových učeníkov, sa tiež odvolávali na Boha. Presnejšie, na svoju predstavu o Bohu.
Čo sa dá s týmto urobiť? Odpovedať môžeme myšlienkou z dnešného evanjelia – nebáť sa ľudí (hoci aj odvolávajúcich sa na Boha), ale Boha samotného. Treba to správne pochopiť. Voči Bohu máme mať bázeň. Kto má detinskú predstavu Boha ako dozorcu, čo číha za rohom na naše prehrešky, pre toho bude v dospelosti Boh zbytočný alebo ten človek je psychicky labilný. Kto sa však naučil bázni voči Bohu, ten uznáva medze svojich síl a schopností, preto sa nespolieha iba na seba, ale hľadá väčšiu silu, ako má on sám, väčšiu múdrosť, ako má, a väčšiu lásku, ako je tá jeho. V tejto bázni si veriaci človek tvorí vzťah k Bohu ako darcovi skutočnej sily, múdrosti a lásky a nevzdá sa ho pod žiadnymi hrozbami. Ježiš to na záver reči k učeníkom posunul do vzťahu k sebe: Kto sa nezľakne, bude sa ku mne hlásiť, k tomu sa aj ja prihlásim pred svojím Otcom. A kto ma zaprie pred ľuďmi, toho aj ja zapriem pred Otcom na nebesiach. To je zrozumiteľné. Ak máme priateľa, ktorého si vážime, ako ho môžeme zaprieť a nezahubiť tým sami seba?
Na začiatku kresťanstva išlo o napätie medzi Ježišovým zjavením Boha a predstavou o Bohu veľkňazov a zákonníkov, ktorá s Bohom vlastne nepočítala, lebo počítala len s tradíciami a zákonmi, ktoré sa zbožštili, a v mene ktorých mohli byť ľudia prenasledovaní. Aj dnes sa vyskytuje napätie medzi evanjeliom a mocou niektorých ľudí. Vydanie Katolíckych novín na dnešnú nedeľu (KN, 21. 6. 2026) uverejňuje viacero článkov o zneužívaní moci v cirkvi. Pápež Lev XIV. bez toho, aby niekoho menoval, musel už viackrát povedať, že na náboženstvo sa nemôže odvolávať ten, kto má krvavé ruky. Keď mu politici z Ameriky odkázali, že sa zle učil teológiu, mohlo by to byť smiešne, ak by to nebolo zlovestné. Jedného môjho priateľa jeho biskup vyháňa na dôchodok. Keď sa pýtal, či sa rozhodnutie nedá zmeniť, dostal odpoveď, že o tom s ním nie sú ochotní diskutovať. V knihe o synodalite, ktorej autormi sú jeden biskup a jedna rehoľná sestra, som nedávno čítal, že kto má pred nejakým vážnym rozhodnutím názor, o ktorom nepripúšťa, že sa dá zmeniť, ten nedáva Bohu vo svojom živote miesto. Podľa sv. Ignáca z Loyoly sa musíme pri každom dôležitom rozhodnutí pýtať, či naše ciele, ktoré sme si stanovili, slúžia základnému cieľu: Aby sme Boha chválili, ctili a jemu slúžili, a tak dosiahli svoje šťastie a svoju spásu. (Michael Gerber/Igna Kramp, Synodalität. Kirche vom Geist geleitet, Echter, Würzburg 2025, 96-100.)
Platí to pri malých deťoch, ktoré učíme úcte voči Bohu, platí to pri politikoch, ktorých treba varovať, ak sa spoliehajú iba na seba alebo dokonca bezočivo sa odvolávajú na Boha, platí to aj v cirkvi a pri našich súkromných rozhodnutiach. Nemôžeme urobiť dobré rozhodnutie, ak sa neradíme s Bohom, ak nečakáme na jeho radu. Preto prosíme: Bože, zbav nás strachu z ľudí, osloboď nás z našich úzkostí a zachovaj nás v dôvere voči tebe!