Úvod do liturgie
Dnes slávime 10. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Prvé čítanie zo Sv. písma je dnes od proroka Ozeáša z obdobia asi 750 rokov pred Kr. Prorok zdôrazňuje, že Boh od nás nechce obety ako povinnosti, ale čaká na skutky lásky. Podľa evanjelia sa Ježiš odvolal na tieto slová proroka, keď obhajoval svoje správanie voči hriešnikom. Milosrdná láska je tou skúsenosťou, ktorá dokáže ľudí zmeniť, aby zatúžili po spravodlivosti. Myšlienky apoštola Pavla v druhom čítaní sme čítali vo štvrtok na sviatok Najsv. Kristovho tela a krvi. Čítame ich aj dnes, aby sme si počas procesie, ktorá bude dnes po sv. omši, uvedomili, že nejde o vonkajšiu úctu, ale o účasť na Kristovom živote, na jeho myslení a konaní.
Homília
V rímskom kostole San Luigi dei Francesi možno vidieť obraz od Michelangela Caravaggia o povolaní apoštola Matúša. Na pomerne tmavom obraze sedí za stolom skupina mýtnikov. Obraz presvecuje lúč svetla, ktorý vychádza z Ježišovej ruky ukazujúcej na Matúša. Samotný Matúš sa na obraze tvári prekvapene a svojou ľavou rukou obrátenou k sebe akoby sa pýtal Ježiša: To naozaj voláš mňa? Caravaggio a jeho obrazy sú preslávené medzi znalcami umenia, mne sa stal obraz známym vďaka pápežovi Františkovi, ktorý ho často spomínal. S odkazom na tento obraz hovorieval: Ten Matúš, to som ja. Na mňa nehodného sa Pán podíval a povolal ma. Ako biskup si František pod svoj erb vybral heslo: Miserando atque eligendo, čo sa dá preložiť slovami: „Pretože sa zmiloval, vyvolil si ho“.
Niekoho môže prekvapovať, prečo sa bývalý pápež prirovnával k človeku, nad ktorým sa Boh zmiloval. Rozprávanie, na základe ktorého obraz vznikol, čítame dnes z Matúšovho evanjelia. Matúš písal o sebe. Či sa naozaj tak rýchlo rozhodol, ako napísal – že Ježiš povedal poď a on vstal a šiel –, to presne nevieme. Uvádza však inú zaujímavú okolnosť: Ježišovo stolovanie s mýtnikmi a hriešnikmi. Toto posedenie pravdepodobne zorganizoval sám Matúš. Ježiš povolal jeho a Matúš pozval svojich priateľov, ľudí, ako bol on sám. Podľa farizejov všetko hriešnikov. Na námietku, prečo Ježiš chodí medzi takýchto ľudí, odpovedal Ježiš odkazom na proroka Ozeáša: „Boh chce milosrdenstvo, nie obetu.“ A ešte predtým na vysvetlenie povedal: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí.“
Život pápeža Františka poznáme celkom dobre. Nie je známe, žeby mal za sebou nejaké obdobie, v ktorom by vážne hrešil. Z dejín zaiste poznáme ľudí, ktorí sú uctievaní ako svätí, ale kedysi všeličím prešli. A známi sú aj pápeži, ktorých minulosť v určitých obdobiach nebola príkladná. Ale do úvah, kto hriešny je a kto nie, sa nezapleťme. Lebo podstatné je to, že čosi dobré v živote urobíme len vtedy, keď skúsime, že sa nad nami Boh zmiloval. Nie vtedy, keď si namýšľame, že jeho zmilovanie nepotrebujeme. Apoštol Matúš na rozdiel od ostatných apoštolov mal iné pôvodné zamestnanie. Kým niektorí z nich boli rybári, on bol mýtnik. Jeho práca mala zlú povesť prinajmenej z dvoch dôvodov. Jednak vyberal mýtne, vyberal poplatky pre rímsku správu, ktorú Židia nenávideli, a potom bolo známe, že mýtnici pri výbere poplatkov si sami prilepšovali. Dnes sa tomu hovorí korupcia. Nevieme, koľko mýtnikov sa Ježišovým pohľadom polepšilo. Isté je, že Ježiš medzi takých ľudí chodieval. Chodieval aj medzi farizejov. Ale zdá sa, že medzi mýtnikmi mal častejšie úspech.
V čom spočíval Ježišov úspech medzi hriešnikmi? Azda v tom, že sa stali spravodlivými ako farizeji? Že začali ako farizeji zachovávať všetky židovské náboženské predpisy? Počuli sme od proroka Ozeáša a potom podobne z evanjelia: Boh nechce obety, Boh nechce predpisy. „Lásku chcem, a nie obetu,“ povedal prorok v Božom mene. „Milosrdenstvo chcem, a nie obetu,“ povedal Ježiš v Božom mene. Ježišov úspech u hriešnikov spočíval v tom, že sa stali nielen spravodlivými podľa predpisov. Skúsili zmilovanie, skúsili lásku a stali sa (nevieme koľkí, ale iste viacerí) vďačnými za prejav nezaslúženej lásky. A niektorí ako Matúš stali sa aj apoštolmi tejto Božej lásky.
Naozaj, nezapleťme sa do úvah, kto je hriešnejší viac a kto menej. Radšej si občas položme otázku, či sme dostatočne vďační za prejavy lásky, ktorých sa nám v živote dostalo. Či už priamo od Boha alebo od rodičov, životných partnerov, priateľov, vlastných detí, ale aj od iných ľudí, ktorých stretávame. Veď láska napokon nemusí byť prudko citová záležitosť. Matúš nešiel za Ježišom preto, že Ježiš bol preňho pekný. Išiel preto, že sa cítil pochopený, azda aj uctený, že Ježiš v ňom vidí človeka, ktorý má na viac, ako bola jeho vtedajšia robota.
V kalendári je sv. Matúša 21. septembra. Jorge Bergoglio, pápež František, spomína, že to bol práve ten septembrový deň, keď mal naplánovaný večer s priateľmi a priateľkami. Na južnej pologuli, teda aj v Argentíne, je to prvý jarný deň. Jorge prechádzal popri kostole sv. Jozefa a odrazu pocítil potrebu vojsť dnu. Nemal nič naplánované. Uvidel tam neznámeho kňaza a čosi ho pohlo, aby sa uňho vyspovedal. Ako neskôr napísal: „Vyznal som sa zo svojich hriechov a kňaz bol ku mne veľmi láskavý... Ale na vysvetlenie to nestačí. Fakt je, že som odtiaľ vyšiel iný, s vedomím, že sa stanem kňazom.“ Neskôr, keď ako predstavený jezuitov chodieval do Ríma, chodil sa rád modliť pred ten Caravaggiov obraz o povolaní sv. Matúša. (Pápež František, Nádej. Autobiografia, Ikar, Bratislava 2025, 123-126.)
Naše väčšie životne rozhodnutia nie sú vecou náhody, vecou jedného zázračného okamihu. Vždy ide o dlhší proces. Ale ak má ten proces dospieť k niečomu peknému a mocnému, musí byť na začiatku naša schopnosť prijať pohľad milosrdnej lásky. V cirkvi túto Božiu lásku zjavenú nám cez Ježiša prežívame rôznym spôsobom. Dnes aj radostnou procesiou s Ježišom Kristom prítomným vo Svätom chlebe, vo Sviatosti oltárnej. Kristus sa bude s láskou dívať na nás a my s vďačnou láskou naňho.