Úvod do liturgie
Dnes slávime 5. veľkonočnú nedeľu. Čítanie zo Skutkov apoštolov spomína, ako prvotná cirkev riešila problémy. Zvolali zhromaždenie čiže synodu, všetci sa poradili a rozdelili si úlohy a služby. Tento postup je príkladom aj pre nás. Spoločne máme hľadať riešenia a darovať svoje schopnosti do služby spoločenstvu. V druhom čítaní apoštol Peter rozvíja obraz živého kameňa, na ktorom je postavená cirkev. Tým živým základným kameňom je Kristus a my sme jeho ľud, ktorý má podiel na jeho poslaní. Dnešný úryvok z evanjelia odpovedá na otázku, ako bude Ježiš po svojom odchode prítomný medzi svojimi učeníkmi. Jeho majú prijať za svoju cestu, za svoj spôsob myslenia a konania, a vytrvať na tejto ceste.
Homília
V ostatnom čísle slovenských Katolíckych novín (č. 18/2026) ma príjemne prekvapilo uverejnenie rozhovoru s francúzskou teologičkou a rehoľníčkou Nathalie Becquart(ovou). Rozhovor vznikol počas jej návštevy v Prahe. Nathalie má dôležitú funkciu na generálnom sekretariáte Synody o synodalite a úlohu napomáhať uvádzanie synodality do života cirkvi. Možno vieme, že slovo synoda pochádza z gréčtiny (syn-odos) a v preklade znamená spoločnú cestu alebo spoločné kráčanie.
V dnešnom úryvku zo 14. kapitoly Jánovho evanjelia čítame Ježišove slová: „Ja som cesta, pravda a život.“ Čo Ježiš myslel týmto vyjadrením? Keď nazrieme do evanjelia, všimneme si, že tieto slová patria do rozprávania pri poslednej večeri. Pred dnešným textom sa v 13. kapitole spomína Judášova zrada a predpovedá sa zapretie Petrovo. Napätá situácia pravdepodobne vyvolala medzi Ježišovými učeníkmi rozruch, preto im Ježiš vraví, aby sa neplašili, a odkazuje na svoju cestu, ktorou pôjde a ktorú by jeho učeníci už mohli poznať. Keď tí reagujú, že nepoznajú a že Ježiš ich necháva v neistote, Ježiš spojí tú cestu so sebou a povie: Ja som cesta.
Poznať Ježišovu cestu a poznať vlastnú cestu má byť pre Ježišových učeníkov jedno a to isté. Ježišova cesta je cesta k Bohu Otcovi, je plnením Božej vôle. Touto cestou sa zároveň dostávame domov, lebo Boh Otec je naša najväčšia životná istota. V židovskej tradícii sa Božia ochrana zaisťovala dôsledným plnením prikázaní. V Ježišovom vysvetlení sa Božia ochrana, domov u Otca, získava cez Ježiša, cez jeho prijatie za zjavenie Boha Otca. Ako sa tomu dá uveriť, ako sa to dá spoznať? Poznáme porekadlá, že „vtáka poznať po perí a človeka po reči“, a tiež, že „reči sa hovoria a chlieb sa je“. Naša reč nás prezrádza, zjavuje, kto sme, ale ani reč sama nestačí, potrebuje sa overiť skutkami. Potiaľ je to jasné, že Ježiš odkazuje na svoje skutky. Čo si treba všimnúť, v tomto prípade sa však Ježiš nedáva za vzor, nejde o mravný príklad, ide o poznanie Božieho konania v Ježišovom konaní. Na tomto sa lámal Ježišov osud. Kým náboženskí predstavitelia Izraela videli v Ježišovom konaní rúhanie sa Bohu (za to si mal zaslúžiť smrť), jeho učeníci mali spoznať, že Ježiš svojím konaním oslavuje nebeského Otca.
Bolo ľahké alebo ťažké spoznať, že Ježiš a jeho konanie je zjavením Boha a oslavou Otca? Záleží na tom, čo pokladáme za Božie konanie. V starozákonnom Izraeli jestvovali dva prístupy. Jeden uprednostňoval konanie podľa zákona, presné plnenie mravných prikázaní a náboženských zvyklostí od obradného umývania až po prinášanie obetí v chráme. Druhý prístup bol prorocký. Proroci zdôrazňovali pozorné počúvanie Boha vo svojom srdci, sociálnu spravodlivosť a solidaritu s chudobnými. Ježiš sa pri svojich vystúpeniach na verejnosti odvolával na prorocký prístup. V nazaretskej synagóge si vo Sv. písme našiel text proroka Izaiáša, v ktorom prorok hovoril o poslaní oslobodzovať a uzdravovať (Iz 61,1-2). Rovnako bolo pre Ježiša dôležité, ako sa pochopí toto oslobodzujúce Božie konanie. Mesiáš, cez ktorého Boh koná, bude víťazný Boží bojovník alebo trpiaci Boží služobník? Ježiš nám zjavil, že k víťazstvu sa nejde na vojenskom koni, ale ako baránok. Iste, sú to obrazy, ale vec je pri Ježišovi jasná: Víťaz je ten, kto najviac životu slúži, a to zvlášť tým ľuďom, čo zo života mali najmenej.
Toto všetko bola tá Ježišova cesta k Otcovi, ktorá sa mala stať cestou jeho učeníkov a má sa stať aj našou cestou. Najsilnejším dôvodom uveriť Ježišovej ceste je napokon vlastná skúsenosť, že Boh, ktorý koná v Ježišovi, koná dnes v nás, ak ho o to prosíme. Počuli sme Ježišovo vyjadrenie: „Kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám, ba ešte väčšie, lebo idem k Otcovi a vykonám všetko, o čo budete prosiť v mojom mene“ (Jn 14,12-13). Ako veriaci ľudia zaiste o všeličo prosíme, často o zdravie, pokoj vo svete, nejaký úspech... Ale dajme si otázku: Prosím Boha vo svojom mene alebo ho prosím v Ježišovom mene, aby som konal jeho spôsobom?
Redaktorka českého Katolíckeho týdeníku, skade bol prevzatý text rozhovoru so sr. Nathalie do slovenských KN, sa jej okrem iného spýtala: „Niektorí ľudia hovoria, že synodálna cirkev prináša riziko neorganizovaného chaosu. Ako sa dá udržať poriadok?“ Sr. Nathalie odpovedala: „Pápež František opakoval: Ak naozaj hľadáme cesty Ducha Sv., je synodalita tvorivá cesta; nie je teda daná vopred. Keď začneme načúvať všetkým, objaví sa rozmanitosť, a to môže vzbudzovať obavy, pretože väčšina z nás chce poznať cestu vopred a mať veci pod kontrolou. Ale ak otvárame procesy, nie je to preto, aby sme vytvárali zmätok. Je to cesta, kde v rozlišovaní dôverujeme Duchu Sv. A ten vo výsledku vždy prináša harmóniu a konsenzus.“
Napokon ide o to, aby sme poznali Ježišovu cestu, aby sme prijali jeho ako cestu. Kto kráča touto cestou – či vo svojej rodine, medzi priateľmi a kolegami, či v politike alebo v cirkvi –, smeruje k Otcovi počúvaním Ducha sv. A že je na tej správnej ceste, pozná podľa naplnenia veľkého Ježišovho prísľubu: Budete konať moje skutky, ba ešte väčšie.