Úvod do liturgie
Dnes slávime 1. pôstnu nedeľu. Cez čítania zo Sv. písma kladie sa nám otázka, za koho sa pokladáme a v čom hľadáme svoje šťastie. Čítanie zo Starého zákona rozpráva o kráse ľudí a ich páde. Príčinou pádu je pokušenie nezostať iba ľuďmi, „byť ako Boh“. Dnešné evanjelium dáva Ježiša do protikladu k ľuďom, čo podliehajú pokušeniu. Ježiš nechce meniť kamene na chlieb, nehľadá svoju slávu a nechce vládnuť nad svetom. Chce slúžiť iba Bohu. Ježiša a hriešneho človeka dáva do protikladu vo svojej úvahe aj apoštol Pavol. Kým jeden človek priniesol do sveta hriech, Ježiš Kristus priniesol spravodlivosť. On pre nás všetkých otvára cestu k spravodlivosti.
Homília
Pred niekoľkými rokmi schválil pápež František zmenu v slovách najznámejšej modlitby Otčenáš. Namiesto formulácie: „a neuveď nás do pokušenia,“ odporučil formuláciu: „nedopusť, aby sme podľahli pokušeniu“. Prečo vznikol takýto návrh? Keď pozorne vnímame, čo slovami Otčenáša hovoríme, vyznievajú tie slová tak, akoby Boh sám nás chcel pokúšať. Zmena formulácie by pomohla k lepšiemu pochopeniu, že sa modlíme, aby sme s Božou pomocou nepodľahli pokušeniu, nie, aby nás Boh nepokúšal. Na Slovensku sa táto zmena textu nezaviedla. Vraj každý vie, že Boh skúša, ale nepokúša...
Aký je rozdiel medzi pokušením a skúšaním, môžeme vidieť na rozprávaní evanjelia, ktoré čítame na 1. pôstnu nedeľu. „Duch vyviedol Ježiša na púšť,“ píše sa v evanjeliu podľa Matúša. Myslí sa tým Duch Boží, Božie vnuknutie. Ak sa pozrieme do textu evanjelia, vidíme, že Ježišov pobyt na púšti nasledoval hneď po jeho krste od Jána Krstiteľa. Tým krstom sa Ježiš pripojil k ľuďom, ktorí túžili po spravodlivom živote a spravodlivej spoločnosti. Ježiš Jána podporil v tomto úsilí a neskôr zopakoval jeho výzvu: „Kajajte sa, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ Ale prv, akoby Ježiš začal verejne vystupovať, šiel na púšť.
Tou púšťou si nepredstavujme iba piesok, išlo skôr o pustatinu, územie na veľmi skromné prežitie. Prečo tam Ježiš šiel? Vysvetlení môže byť viac. Pred veľkými udalosťami je dobré urobiť si odstup, stiahnuť sa z ruchu sveta. V cirkvi je zvykom napríklad pred kňazským svätením ísť do ticha, urobiť si tzv. duchovné cvičenia. Odporúča sa to každému, kto sa chystá na nejakú dôležitú životnú zmenu. O čo by lepšie vyzeral svet, ak by politici prv, ako niečo veľmi závažné povedia alebo urobia, išli najprv do samoty a premysleli si to. Ježiš bol podľa evanjelia na púšti 40 dní. V Biblii je číslo 40 označením dlhšieho obdobia, ktorého trvanie presne nepoznáme. Podľa tradície Starého zákona putovali Izraeliti z Egypta do svojej vlasti 40 rokov. Ak sa pozrieme na mapu, je to ťažko pochopiteľné. Aj keď v minulosti ľudia nemali súčasné dopravné prostriedky, z Egypta do dnešného Izraela prejdeme aj peši za dva dni (ako z Bratislavy do Viedne). Číslo 40 teda neznamená nutnosť dlhého putovania, ale skôr plnosť času, ktorý potrebujeme, aby sme dozreli na nejakú dôležitú úlohu. S týmto potrebným časom spája sa naše overenie, preskúšanie.
Ježiša viedol Duch Boží na púšť, nie diabol. Viedol ho tam, aby sa Ježiš osvedčil, preskúšal. Ku skúške patrí aj rozhodovanie medzi dobrým a zlým. Taká skúška nespočíva len v tom, že sa menej najeme a málo vyspíme a že na nás číhajú rôzne nebezpečenstvá. K tej skúške patrí aj možnosť, že sa nám prihovorí diabol. Možno je to pre nás zvláštna predstava. Postava diabla, zlého ducha, je spájaná temer s rozprávkovými obrazmi. Ale priznajme si, neustále sa nachádzame uprostred rozličných hlasov. Mnohé prichádzajú zvonka, iné sa roja kdesi v nás, z našej mysle a našich pocitov, a nabádajú nás niečo urobiť alebo neurobiť. Niektoré z tých hlasov sú potešujúce a posilňujúce, iné neutrálne, ale sú aj hlasy vyslovene zlé, rozkladné, ničiace.
Rozprávanie evanjelia o pokúšaní Ježiša diablom je obrazné. Ale témy pokušenia, ktoré sa tam spomínajú, sú skutočné. Spomenuté sú tri témy. Možnosť hladnému najesť sa, nechať Boha urobiť zázrak a mať vládu nad svetom. Čo je tu pokušením? Pokušením je podsúvaná predstava, že materiálne nasýtenie stačí, že náboženstvo možno zneužiť na vlastný prospech, a napokon, že ovládať svet, mať moc nad inými, je správne. Pri tom treťom pokušení sa nezakryte povie, že mať moc možno mať len tak, že sa budeme diablovi klaňať. Zaujímavé – nikde sa v náboženstve nestretneme s tým, že by nám Boh sľuboval: Ak sa mi budete klaňať, dám vám moc nad svetom. Boh nám len sľubuje, že nás podrží, že nás požehná, aby sme vo svete obstáli, aby sme svet premieňali a uzdravovali. Ale nie, aby sme vládli.
Sme aj my takto pokúšaní? Berme to vážne. Pokušenia nie sú predovšetkým lákadlá na príjemnosti – ako u malých detí, čo namiesto normálneho zdravého jedla by mali radšej cukrík. Hlavným pokušením je predstava, že konzum, materiálne nasýtenie, potom osobný úspech a sláva, a napokon moc, veľa moci, je to, čo stačí, čo dáva zmysel životu. Nedáva, naopak, toho, kto prepadne týmto predstavám, toho to zničí. Pápež Lev XIV. vydal na pôstne obdobie posolstvo, v ktorom najprv píše o počúvaní: „Ochota počúvať je prvým znakom túžby vstúpiť do vzťahu s niekým druhým.“ O Bohu zaujímavo píše ako o tom, kto počúva. A čo predovšetkým počúva? Počúva volanie trpiaceho o pomoc. Kto počúva Boha, učí sa pravdivo počúvať realitu osobného i veľkého sveta. A uprostred mnohých hlasov, ktoré v nás a okolo nás zaznievajú, človek, čo počúva Boha, rozpoznáva predovšetkým ten hlas, ktorý stúpa z utrpenia a nespravodlivosti, aby nezostal bez odpovede.
Stará, až zlomyseľná námietka voči náboženstvu znela, že veriaci človek je uletený mimo realitu sveta, že projektuje svoje na zemi neuskutočnené sny do neba. Je to opačne. Kto počúva Boha a klania sa mu, pravdivejšie, jasnejšie vidí realitu sveta, počúva najmä tých, čo trpia, a ich volanie o pomoc nenecháva bez odpovede. To nech je naša modlitba na začiatku pôstneho obdobia: Bože, nedopusť, aby sme podľahli pokušeniu. Pomôž nám odmietnuť hlas zlého ducha a počúvať teba a tých, čo nás najviac potrebujú!