Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 13. 7. 2008

15.7.2008 12:07:26
15. nedeľa cez rok (A)
Iz 55, 10 - 11
Mt 13, 1 - 23

Autor: Viliam Arbet
Pred dvomi týždňami sv. Otec Benedikt XVI. vyhlásil Jubilejný rok sv. Pavla. V tejto súvislosti zaujalo vyjadrenie nemeckého rabína Waltera Homolku, ktorý apoštolovi Pavlovi vyčíta, že ospravedlnenie človeka pred Bohom postavil na milosti. Podľa neho tak Pavol zatarasil človeku cestu ospravedlnenia cez skutky zákona. Z náboženstva sa stala mysticko - duchovná záležitosť pre niekoľkých vyvolených vizionárov a z kresťanstva „matka romantiky", ktorá vedie k pasivite človeka.

Mohli by sme odpovedať, že ani pre nás kresťanov otázka ospravedlnenia pred Bohom nie je jednoduchá záležitosť - svedčí o tom päťstoročný spor katolíkov s protestantmi. No zároveň sa môžeme pýtať, či z kresťanstva naozaj nezostane len mystická náuka pre niektorých vyvolených, či bude vedieť aj v budúcnosti ovplyvňovať konanie človeka. Človek dnes v reálnom svete objavuje možnosť priblížiť sa k víťazstvu lásky nad zlom, nad hriechom. Svoje snaženie pritom neodvodzuje z božej výzvy, ani zo strachu, ale skôr sám zo seba.

V opojení vlastnými možnosťami zabúdame, že naše snaženie o dobro sa podvedome opiera o náboženské zdroje, aj keď ich navonok popierame. Myslitelia nám pripomínajú, že celá naša kultúra žije zo zdrojov, ktoré sama nevytvára, neobnovuje, len ich spotrebováva. Keď ale náboženský koreň nášho konania definitívne pretneme, môžeme stratiť aj naše smerovanie k dobru. Dnešná masová kultúra a politické problémy súčasného sveta nám dokonca naznačujú, že môže prísť k novej „démonizácii" sveta. Modernými démonmi môže byť chýbajúci zmysel života, priemernosť, strata samého seba zapríčinená opakovaním iných vzorov, ľahká manipulovateľnosť. V spoločenskom zmysle strata zmyslu pre spravodlivosť, neochota deliť sa. Možno potom nebudeme ďaleko od nových mýtov.

Náboženstvá, na ktorých stojí naša západná civilizácia, vždy viedli človeka ku skutkom, ku konaniu. Vzťah medzi božím slovom a životom človeka prorok Izaiáš v dnešnom čítaní prirovnáva k dažďu, ktorý padá na zem, zúrodňuje ju a potom sa vracia späť k Bohu. Zúrodnenie pôdy nášho srdca sa tu nemyslí citovo, emocionálne, ale ako predpoklad nového konania. A dnešné evanjelium božie slovo zase prirovnáva k zrnu, ktoré padá do zeme a prináša úrodu skutkov, pravda za predpokladu, že nájde dobrú, úrodnú pôdu.

Vzniká otázka, čo robiť v časoch narušenej ekológie, narušeného životného prostredia. Čo robiť keď nám aj „dážď", ktorý padá z neba pripadá kyslý. Keď ho nevieme prijať, keď nevieme nájsť primeranú formu náboženstva a viery. Keď viera pre mnohých ostáva len niečo dávno minulé s čím sa nesmie hýbať - rovnako ako s nábytkom v rodičovskom dome. Čo robiť, keď pôda nášho srdca je čoraz viac ubitá našou vlastnou priemernosťou, či neochotou hľadať niečo hlbšie.

Dnešná nedeľa sa nás pýta - zostane pre nás náboženstvo len romantikou alebo ho budeme vedieť natoľko obnoviť, že nás bude znovu inšpirovať v našom zmýšľaní a konaní? To je otázka, na ktorú musíme hľadať odpoveď spoločne, aj každý sám za seba. Inak nám popri všetkom lesku dnešného sveta bude hroziť prázdnota a tú asi nikto z nás nechce.


arbet.viliam@orangemail.sk