Úvod do liturgie
Dnes slávime 4. nedeľu liturgického obdobia cez rok. V čítaní zo Starého zákona sa prorok obracia na ľudí, ktorí hľadajú spravodlivosť. Spomína nešťastia, ktoré prídu na krajinu. Obstoja v nich len tí, čo sú spravodliví a skromní. V evanjeliu Ježiš blahoslaví ľudí, teda zaručuje Božiu pomoc a požehnanie prednostne tým, čo sú všeličím vo svojom živote zaťažení a ubíjaní. Nechváli ich trápenia, ale ich postoj, v ktorom sa nespoliehajú na ľudí, ale dávajú prednosť Božej moci. V druhom čítaní z listu apoštola Pavla tiež počujeme, aby sme sa nespoliehali na majetky, ľudskú múdrosť a spoločenské postavenie, ale dôverovali Bohu, ktorý nás povolal.
Homília
Keď z evanjelia počúvame o Ježišovej blízkosti k chudobným, často nerozumieme, o čom sa vlastne hovorí. Vieme si predstaviť Ježiša, ktorému je ľúto chudáčikov – chudobných detí, ťažko chorých ľudí alebo žobrákov. Ale nerozumieme, prečo týchto ľudí oslovoval ako blahoslavených, Bohom požehnaných. Vari je chudoba, bieda či prenasledovanie nejakým požehnaním?
Na začiatku 5. kapitoly Matúšovho evanjelia nachádza sa osem oslovení rozličných skupín ľudí. Nájdeme medzi nimi takých, ktorých možno označiť za nešťastných – chudobní, plačúci, prenasledovaní –, ale sú tu aj ľudia, ktorí majú pekné vlastnosti, ako je milosrdenstvo, pokojamilovnosť, úprimné čisté srdce. Všetci títo ľudia majú spoločné to, že ide o ľudí, ktorí sa ocitli v ne-mocenskom postavení. Nie bezmocnom, ani nemocnom, ale ne-mocenskom. Nemajú moc nad inými, skôr sú ohrození mocou iných. Práve týchto ľudí Ježiš uisťuje o spoľahnutí sa na Boha, týmto ľuďom sľubuje nebeské kráľovstvo.
Nechápavé čítanie evanjelia vyvolalo v minulosti mnoho mylných predstáv o Ježišových blahoslavenstvách. Zdalo sa, že Ježiš chlácholil chudákov, aby to na zemi vydržali – veď sa raz budú mať dobre v nebi. Alebo sa zdalo, že Ježiš robil z núdze cnosť, že biednu skutočnosť prikrášľoval. Keď však pozornejšie čítame Ježišove slová, vidíme, že nikde nevelebí chudobu, hlad či prenasledovanie. Len sľubuje ľuďom, čo sa ocitli v neľahkej situácii, Božiu pomoc a blízkosť.
Možno lepšie pochopíme, čo znamenajú Ježišove blahoslavenstvá, ak si predstavíme dve iné možnosti prístupu k moci a ne-moci. Prvá možnosť je, že chudobný, na iných odkázaný človek, hľadá pomoc u tých, čo majú moc. Na nich sa upne, im sa prispôsobí, aby mu z ich bohatého stola občas padol aspoň nejaký kúsok. Funguje však spoliehanie sa na mocných? Keď sa v polovici 19. stor. rozhádali v Spojených štátoch amerických kvôli zrušeniu otroctva, zástancovia zachovania otrokárskeho systému argumentovali aj tým, že otroci majú u svojich bielych pánov domov, že sú členmi ich domácnosti, a keď ich páni prepustia, oslobodení otroci nebudú mať kam ísť a z čoho žiť. Niečo na tej argumentácii bolo, ale obhajcom starého systému išlo predovšetkým o zachovanie privilégií mocných. Príkladov, keď sa odporúča zmierenie sa s mocnými, nájdeme veľa aj v súčasnosti. Ako si mocní dovoľujú do slabších, môžeme každý deň sledovať v médiách.... Inou možnosťou pre chudobného a utláčaného človeka je vzbúriť sa. Pred rokom 1989 na verejnosti často znela socialistická hymna, tzv. Internacionála. Začínala bojovo: „Ej, hor sa, sveta proletári, ej, hor sa, hladom mučení!“ Vzbura proti ujarmujúcim pomerom, nádej na vytvorenie lepšieho sveta, je niekedy lákavá možnosť. Prečo však väčšina vzbúr, prevratov a revolúcií končí len tým, že starých pánov vymenia noví?
Keď Ježiš blahorečil chudobných, nehlásal podriadenosť voči bohatým, a keď chválil mier a pokoj, nehlásal zmierenie sa s neblahými pomermi. Ohlasoval Božiu blízkosť a pomoc, viedol k spolupráci s Bohom a sám svojím konaním vytváral nový model spoločnosti. Správu v Matúšovom evanjeliu o Ježišových slovách, ktorými označil ľudí v rôznych situáciách za blahoslavených, považujme za stručné vystihnutie Ježišovho postoja voči ľuďom, ktorí ho vyhľadávali. Išlo o ľudí, ktorí hľadali pochopenie a pomoc; niektorí boli určite aj nespokojní s vládnucimi pomermi a túžili po zmene. Ježiš viacerých z týchto ľudí uzdravil, s inými sa spriatelil a niektorých povolal za svojich spolupracovníkov. Neponúkal im seba ako jediného vodcu, radcu a liečiteľa, ale ponúkal nebeské kráľovstvo. Ako sa prihováral ľuďom v minulosti, tak sa Ježiš prihovára dnes nám: Ste blahoslavení, ste požehnaní, lebo sa nepodriaďujete mocným, ani sa neľutujete, ani sa nerozčuľujete, a najmä netúžite mať moc. Nehanbíte sa za svoje slzy a radšej strpíte prenasledovanie, akoby ste sa vzdali svojho presvedčenia. S vedomím, že svet nepatrí iba vám, viete sa uskromniť a podeliť sa. Jediná moc, na ktorú sa spoliehate, je moc Božia. To je tá moc, ktorá nám darovala krásny svet, a zároveň je mocou, ktorá sa nám ponúka, aby nás vnútorne premenila, oslobodila od záťaží a učinila nás ľuďmi milosrdenstva, čistého srdca a pokoja.
V súčasnom svete sme vystavení rôznym hlasom, ktoré nás často mätú i znechucujú. Ale nájdu sa aj zaujímavé hlasy. Nedávno som čítal vyjadrenie jedného experta na medzinárodné otázky. Zaujalo ma, ako hovoril o predstave človeka v dnešnom svete: „Ľudstvo hľadá novú ideológiu, ktorá bude ctiť človeka. No nie človeka, ktorému má všetko slúžiť, ale človeka, ktorý slúži: rodine, spoločnosti, vlasti – a Bohu.“ „Bez Boha to nepôjde,“ výslovne povedal. V jednom rakúskom náboženskom časopise sa pýtali teologičky a sociologičky Kathariny Renner, či sa kresťania na základe viery majú miešať do politiky. Odpovedala: „Áno, a ešte raz áno! Ale nie je možné zamieňať politiku a náboženstvo. Politika – to sú vyjednávania a kompromisy medzi rôznymi predstavami, aby sa dospelo k nejakému výsledku. V náboženstve nás vedie predstava lepšieho sveta, ktorú pokladáme za Boží nárok. Od nás sa pritom žiada celostné nasadenie, ktoré vylučuje kompromisy. Je správne, že cirkev a ďalšie náboženské organizácie snažia sa vplývať na politiku. Vždy si však treba zachovať vedomie, že politika funguje inak ako náboženstvo.“
Počúvajme Ježišove slová na pozadí udalostí súčasného sveta! Začneme lepšie rozumieť Ježišovi i svetu. Potom dokážeme ponúknuť aj svoje skromné sily pri tvorbe lepšieho sveta, Ježišovho nebeského kráľovstva.