Dnešné prvé čítanie nás motivuje k otázke, kým je pre nás Boh, v akého Boha veríme. Mnohí veriaci asi túžia po silnom Bohu, ktorý by ich ochránil pred nebezpečenstvami života. Pre iných je zase Boh garantom poriadku, mravnosti. Je pravdepodobné, že do svojho obrazu Boha premietame niečo z nášho vlastného vnútorného života, z našich potrieb. V nedávnej odbornej relácii som sa dozvedel, že napr. zvýšený záujem o exorcizmy, o zapodievanie sa zlým duchom, naznačuje človeka, ktorý sa nevie oslobodiť od temných stránok svojho vlastného podvedomia.
Obraz Mesiáša, ktorý nám prinieslo čítanie z Knihy proroka Zachariáša, je zvláštnym obrazom. Predstavuje Mesiáša ako kráľa, ktorý neprichádza s mocou, ale ako posol pokoja, mieru. Svoje kráľovstvo nastoľuje cestou spravodlivosti a pokory. Takýto Mesiáš je síce mnohými zavrhnutý, ale pretože je spravodlivý, Boh mu pomôže. Boh je schopný sa vo svojom Vyvolenom pokoriť, aby mocným ukázal cestu. Pripomeňme, že v časoch, keď Zachariáš žil, Izraeliti už nemali svojho vlastného kráľa. Prorok nám predstavil Boha, ktorého by sme mohli nazvať slabým Bohom. Sme ochotní prijať Krista ako chudobného a pokorného Božieho vyvoleného? Niečo v nás sa proti tomu búri.
To, čo sa v nás búri proti takémuto pohľadu, označil apoštol Pavol v dnešnom čítaní za telesné zmýšľanie. Bolo by nedorozumením, keby sme v telesnom zmýšľaní videli prvoplánové odmietnutie všetkého telesného a svetského, vysporiadanie sa s tzv. „zlým a hriešnym telesným" svetom. Vláda tela, pred ktorou Pavol varuje, nie je odsúdením tela a matérie človeka, ale je to odmietnutie zmýšľania, ktoré vopred neguje všetko duchovné, ktoré sa uzatvára pred Božím pohľadom na svet, vzpiera sa duchovnému uhlu pohľadu. Duchovný uhol pohľadu môže znamenať nie odmietnutie telesného či svetského, ale naopak jeho posvätenie.
Boh, ktorého Pavol a Kristus ohlasovali, nie je Bohom filozofov vzdialeným od života obyčajného človeka, nie je nehybným hýbateľom nášho sveta, ale je to Boh Biblie, ktorý sa niekedy až príliš mieša do záležitostí nášho sveta. Je to Boh, ktorý v istom zmysle zmýšľa svetsky, materiálne. Kristus takisto neodsudzoval svet, telo, on človeka prijímal a liečil v jeho celku. To vyplýva aj z jeho dnešných slov: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste unavení a ja vás posilním."
Pre nás z toho vyplýva, že z Boha by sme si nemali robiť akýsi doplnok, ozdobu nášho života, ktorou by sme vyvážili našu bezduchosť či stratu zmyslu pre spravodlivosť a dobro. Boh by pre nás mal byť Bohom, ktorý vstupuje do nášho života a súčasne nám necháva priestor konať samostatne, dospelo. Boh by nemal byť strašiakom, ale výzvou na nové konanie, na nové uvažovanie. Boh nie je proti našej ľudskosti, on ju len chce zduchovniť, posvätiť.
Pri príprave dnešnej homílie som počúval 4. symfóniu Gustava Mahlera. Uvedomil som si, že tento skladateľ geniálne vyjadril ducha modernej doby, v ktorej sa už nechceme schovávať a vyhovárať na tzv. vyššiu moc. Vyššiu moc ale môžeme prijať do nášho života ako výzvu. Výzvu k poľudšteniu, zduchovneniu sveta. Mahlerova hudba na jednej strane vyjadruje tragiku života, a napriek tomu jej nechýba optimizmus. Na druhej strane je z nej cítiť radosť z krehkého daru života, ale nestráca pritom vážnosť.
Rovnako vyváženú cestu životom nám ponúkajú aj Kristus a kresťanstvo, keď hovoria o príjemnom jarme a ľahkom bremene.
arbet.viliam@orangemail.sk