CiG: Máme ešte nejaký ten týždeň do inteligentného letného oddychu v Salzburgu, kde budete vyznamenaný cenou za teológiu. Predsa, dovoľte nám začať s aktualitou: Ešte stále sme všetci pod dojmom nového pápeža. Pán profesor Zulehner, ako ste prežili prvé obdobie s Levom XIV.?
PZ: Patrím k tým z mála, čo touto voľbou neboli príliš prekvapení. Vždy mi bolo jasné, že teraz potrebujeme nejakého zmierlivého muža, ktorý je silne zakorenený v evanjeliu, ktorý dobre pozná cirkev vo svete a tiež akceptuje princíp synodality. A takého, ktorý ako František celkom zásadne zdieľa Božiu vášeň pre svet. Aby sme to vyjadrili obrazne: František bol čosi ako nevybrúsený diamant. Teraz to chce klenotníka, ktorý toto dedičstvo vybrúsi a vyleští. S ohľadom na všetky tieto kritéria mal som vo výhľade kardinála Roberta Prevosta ako kandidáta. Po prvých mesiacoch mu naďalej dôverujem, osobitne tomu, že je cirkevný právnik. Lebo ide aj o to, aby sme toho inovatívneho ducha, ktorého František vypustil z fľaše, ochránili, aby sme sa naňho opakovane mohli napojiť. Kvôli tomu sa musia v cirkevnom práve uskutočniť určité zmeny.
CiG: Zmena v pápežskom úrade je dobrý podnet na to, aby sme sa celkove podívali na situáciu cirkvi a náboženstva. To bolo a je ústredným poľom Vášho výskumu a vyučovania. Okolo voľby Leva XIV. dali sa počuť hlasy, ktoré si prajú čosi ako protiofenzívu voči veľkým sekularizačným trendom. Ako to vidíte?
PZ: Také niečo sa nedá urobiť cez samotnú zmenu v pápežskom úrade. Zaiste, mediálne živená šou oslovila mnoho ľudí, a tiež mimo cirkvi. To zas môže viesť k celkom neobyčajnej skúsenosti vo vnútri cirkvi, že so svojou katolíckou rituálnou kultúrou sa ešte stále môžeme predviesť. Spomínam si ale na to, že aj na začiatku Františkovho pontifikátu mali sme takú eufóriu. Neprinieslo to však žiadnu zmenu v náboženskom vývoji v Európe. A pri Levovi samotnom sa to tiež neudeje.
CiG: Ako to teda ide ďalej u nás s religiozitou?
Myslím, že Európa prechádza svojím osobitým vývojom. Prežívame silnú transformáciu podoby cirkvi konštantínovskej éry do éry pokonštantínovskej. To znamená, že dnes to už nie je osud, či je niekto katolík alebo protestant alebo vôbec nejaký kresťan. Dnes je to osobná voľba, ktorá sa samozrejme deje v istom kultúrnom kontexte. Keď zdedené kresťanstvo ustupuje kresťanstvu zvolenému, musíme však prestať merať prítomnosť a budúci vývoj kritériami minulosti. My sa naozaj ešte stále vzťahujeme k 100% ako porovnávacej veličine, keď povieme, že v nejakom percente sme dnes „ešte kresťania“. Žiaden historik by tak nepostupoval. Naopak treba povedať: Máme tu nula percent – a odtiaľ počítame. Potom sa nájdu dosť zaujímavé fenomény. Videné biblicky ide pravdepodobne aj o normálny prípad. K tomu sa pridáva tretí bod: Vývoj je dnes stále ťažšie predpovedateľný. Pochádza to z toho, že my ako cirkev sme súčasťou sveta, ktorý kladie úplne nové výzvy, ba, ako rád hovorievam, sme vo svete, ktorý sa potáca. Aj to už Lev XIV. jasne pomenoval, keď vyrátal veľké výzvy: vojna, migrácia, klimatická kríza a umelá inteligencia. Zvlášť posledná spomenutá téma môže spôsobiť masívne spoločenské zmeny. V prechodnej fáze stratia sa staré pracovné miesta. Bude veľa ľudí, ktorí prepadnú cez sociálnu sieť. Aj cirkev to stavia pred nové sociálne výzvy. Lev má osobitný pohľad, azda až vášeň pre túto tému. Tým odôvodnil aj výber svojho pápežského mena: Ako Lev XIII. sa venoval sociálnym otázkam, ktoré sa objavili po industrializácii, tak sa chce Lev XIV. venovať novým sociálnym otázkam.
CiG: Stáli ste v centre debaty o pokroku vo vývoji náboženstva. Pozornosť vzbudilo, že ste protirečili téze o nevyhnutnej sekularizácii. Aj teraz práve zdôrazňujete, že budúcnosť náboženstva je ťažko predpovedať...
Rozchod so starou podobou cirkvi je nevyhnutný, a transformácia je nutná. Či to však vyústi do nejakej sekulárnej kultúry, je podľa mňa vskutku úplne otvorené. Som žiakom Petra Bergera a Thomasa Luckmanna. Zvlášť Peter Berger až do konca svojho života argumentoval proti sekularizačnej téze, ktorú on kedysi sám zastával. Berger ju napokon aplikoval len na nábožensko-svetonázorové monokultúry. Toto obdobie je naozaj preč. Žijeme v demokraticko-liberálnych kultúrach. Keď to vezmeme vážne, musíme tiež povedať, že žijeme v kultúrach pluralistických. V mojej poslednej dlhodobej štúdii – Náboženstvo v živote Rakúšanov, 1970-2020 – som preto napísal, že to, čo sa deje, je pestrosť, nie jednoducho sekularizácia. Čo teda môžeme predpovedať, je narastajúca pluralita. A kto nám tu povie, že nemôže nastať čosi ako de-sekularizácia, čiastočné odsekularizovanie? Napríklad ma dojalo, ako sa nedávno viacerí mladí ľudia v jednej francúzskej katedrále dohodli, že prijmú popolcový krížik. Všimli si, že moslimovia začínajú ramadán spoločne a ako kresťania chceli toto urobiť rovnako na začiatku pôstu. Dohodovali sa o tom aj na TikTok-u. Také niečo je úplne neočakávané a nepredvídateľné.
CiG: Keď sledujem Vašu prácu, Vaše publikácie za celé desaťročia, všímam si dva základné postoje: Po prvé neladíte s chórom deficitných, tých, čo to vidia stále menšie, ktorých v cirkvi dosť počuť. To však vôbec neznačí – a to je to druhé – že by ste sa nezmieňovali o nutnej potrebe reformy, skôr naopak. Cítite sa takto dobre vystihnutý?
Možno som naozaj nenapraviteľný optimista. A síce preto, že premýšľam o tom všetkom biblicky a teologicky. Stále verím, že Boh je Pánom cirkvi a že my nie sme hocičo, ale Boží ľud. Keď to išlo zle so starým Izraelom, vždy povedali: „Bože, ako obstojíš pred pohanmi? Keď situácia tvojho ľudu je taká biedna...“ Ak sa teda chce, robím Boha aj za vývoj cirkvi zodpovedným. A presne z toho pochádza môj optimizmus. Verím, že Božia vášeň pre svet nikdy nevyhasne, ako je to povedané u Joela 2,18.
K tomu sa pridáva, že my ako cirkev nie sme jediným Božím nástrojom. Som pevne presvedčený, že vo svete je k dispozícii omnoho viac Ducha, ako to vnímame. Nemáme preto žiaden dôvod, ako to povedal Ján XXIII, aby sme pri pohľade na svet boli len prorokmi nešťastia. Oproti tomu by sme mali objavovať aj iných duchom naplnených partizánov nádeje. Alebo, aby sme to povedali menej bojovne: Jestvuje veľa pôrodných asistentiek nádeje. Nie sme jediní spoluhráči Božej vášne pre svet. Boh prijíma aj iných do svojej služby. „S nami, bez nás i proti nám Boh koná,“ tak to raz formulovali biskupi z Filipín. Úloha cirkvi by mohla byť v akomsi presieťovaní všetkých ľudí dobrej vôle. Tak by sa mohlo pôsobiť proti tomu zlému a zlovestnému, ktoré je momentálne také mocné. Zaiste je aktuálne to príslovečné, že „čert je pustený z reťaze“. Toho démonického pribúda. Ale oproti tomu je tu vždy aj to nebeské, to božské. Príchod Božieho kráľovstva, ktoré poznateľne začalo v Ježišovi, pokračuje. A my sa zasadzujeme za pravdu, za spravodlivosť, za mier a ochranu stvorenstva. Ešte raz: Nemáme sa topiť v strachu alebo robiť politiku strachu ako pravicoví populisti. Máme naopak všetky dôvody robiť politiku dôvery, ktorej poslednou zásobárňou je evanjelium. Nesení Duchom Krista, Vzkrieseného, ktorého Duch veje, kam chce – nielen medzi nami. Nás kresťanov to činí znamením, ale nie jedinými agentami Ducha Božieho. Takpovediac boli by sme potom pomôckou na čítanie Božích zámerov, ktoré sa uskutočňujú prostredníctvom mnohých ľudí dobrej vôle vo svete.
CiG: A čo nutnosť reformy cirkvi?
Môj základný optimizmus alebo akceptácia toho, čo je biblicky normálny prípad, neznamená, že už nemusíme hovoriť o reformách, ako to v cirkvi viacerí aj požadujú. To by bol omyl. Nekonanie reforiem prispieva k tomu, že tí, čo by azda až zajtra odišli, odídu frustrovaní už dnes. V tom je však nebezpečenstvo, že nezastaviteľnej transformácii nedokážeme viac sami dať podobu. Najdôležitejšími konkrétnymi témami sú otázka žien a spracovanie zneužívania. Len ak sa postavíme týmto témam, môže nás opäť inšpirovať pôvodná sila evanjelia, aby sme ju mohli vyspievať do sveta.
CiG: Cena za teológiu v Salzburgu je ocenením Vášho celoživotného teologického diela. Ak by ste Vy sám z tej všetkej práce a veľkého výskumu mali niečo vybrať, čo by to bolo?
O určité obsahy až tak nejde. Ale keď sa spätne pozerám, myslím, že môžem to tak vidieť, že som bol neustále ako ten, čo sa na svojej ceste učí. Chcel som sa učiť od tých, ktorí v cirkvi vykonávajú praktickú prácu. To bol vždy môj zámer, že jestvuje čosi také ako implicitná pastorálna teológia, ktorá je vlastná praxi. Z toho dôvodu som vždy rád šiel na všetky možné pastorálne zhromaždenia, na farské porady a kurzy. Po druhé: Som presvedčený, že musíme byť vnímaví voči dobe, teda že musíme vyhliadať, ako sa svet vyvíja. Cirkev musí byť blízko evanjeliu, to je samozrejmé. Ale vždy musí byť nablízko aj kultúre. „Byť blízko“ ostatne neznačí podliehať duchu doby. Skôr ide o prorockú prítomnosť, aby sa vedelo, čo je tmavé a čo svetlé, čo musíme kritizovať alebo čo podporovať. Teológia a cirkev sa musia zaujímať o to, čo činí ľudí schopnými túto prorockú silu evanjelia preniesť do skutkov. To je niečo celkom iné ako obchod so strachom, ktorí produkujú pravicoví populisti. Zaiste, v otázke migrácie asi musíme pozerať aj na to, čo je pre spoločnosť únosné. Ale v zásade treba obyvateľom veriť. Na svete by bolo dosť nádeje, s ktorou môžeme nakladať a robiť dobrú ľudskú politiku.
CiG: Ako svoju ďakovnú reč pri odovzdaní ceny ste ohlásili „politickú meditáciu“. Má titul: „Nebeské dary pre rozkolísaný svet.“ O čo pôjde?
Opäť o tento neprikrášlený pohľad na reálny svet. Na jeho temné stránky, ale aj na tie svetlé. A potom na to, akú odpoveď dávame my kresťania. Môj priateľ Johann Baptist Metz to raz formuloval tak, že nemáme beznádejnosť sveta znásobovať. Ale ako môže byť náš prejav dôveryhodný, aby sme neboli braní len ako krasorečníci? Máme úlohu evanjelium nádeje vyspievať do tohto rozkolísaného sveta a prostredníctvom konkrétnych aktivít dávať dôveryhodné znamenia nádeje.