Úvod do liturgie
Dnes slávime 12. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Z evanjelia počujeme Ježišovu otázku, za koho ho ľudia pokladajú. Ako si všimneme, nestačí odpovedať, že za Krista Pána. Dôležité je, ako si Krista a jeho poslanie predstavujeme. Na podobnú tému je aj dnešné čítanie zo Starého zákona. Prorok premýšľal o udalostiach a vojnách, ktoré postihli Izrael. Záchranu nečakal od vojska a lepších zbraní, ale od ľudí žijúcich z prameňa Božieho Ducha. V druhom čítaní spomína apoštol Pavol viaceré možné pozície, v ktorých žijeme. Kto sa zasvätil do viery v Krista, nie je však väzňom toho, čo zdedil, aký sa narodil, ale je nad tým všetkým, je zajedno s Kristom.
Homília
Kto má v súčasnosti najväčší vplyv na nás, na ľudí vo svete? Na to, čo si myslíme, koho obdivujeme, čomu dávame v živote prednosť? Sú to politici alebo vedci alebo azda náboženskí predstavitelia?
V období pred Ježišovým narodením sa v židovskom náboženskom prostredí rozvinulo tzv. apokalyptické očakávanie. Slovom apokalyptický označujeme zjavenie niečoho tajomného, čo prinesie veľké zmeny vo svete, pre niekoho nešťastie, pre iného úspech. Nositeľom súdu nad zlými a odmeny pre spravodlivých mala byť tajomná postava nazývaná Syn človeka alebo Mesiáš. Keď sa Ježiš pýtal, za koho ho pokladajú ľudia, dozvedel sa, že za niekoho ako boli proroci, a Peter mu povedal, že on a ostatní učeníci ho pokladajú za Mesiáša. Ako sme čítali z dnešného evanjelia, Ježiš na to prekvapujúco reagoval. Učeníkom zakázal o tom hovoriť a dodal, že bude trpieť, bude zabitý, a potom vstane z mŕtvych. Navyše učeníkov vyzval, aby nežili v strachu o seba, ale stratili svoj život preňho.
Tie dávne židovské pojmy ako Mesiáš, po grécky Kristus, alebo Syn človeka, označovali niekoho s veľkým vplyvom na beh sveta, schopného nielen príťažlivo hovoriť, ale najmä konať, a to zachraňujúco z poverenia Božieho. Neviem, či v súčasnosti niekto spája takéto veľké očakávania – múdro hovoriť, správne konať, priviesť k víťazstvu nejakú spravodlivú vec – s niektorým človekom vo svete. Skôr nie ako áno. Nečakáme žiadneho Mesiáša, a, žiaľ, nečakáme veľa ani od seba, ani od iných ľudí všeobecne. Sme radi, ak ako-tak zvládame úlohy bežného dňa vo svojom osobnom živote.
Prečo Ježiš zakázal svojim učeníkom hovoriť o ňom, že je Mesiáš? Problém bol v tom, že jeho učeníci pod vplyvom vtedajších predstáv o Mesiášovi spájali si s tým pojmom najmä predstavu akéhosi víťazného vodcu, obnoviteľa zašlej politickej moci. Keď sa pozrieme do Lukášovho evanjelia, kde sa nachádza Ježišova otázka – za koho ho pokladajú ľudia –, vidíme, že sa nachádza v texte po rozprávaní, ako Ježišovo ohlasovanie Božieho kráľovstva zožalo úspech a začali za ním prichádzať veľké zástupy. Vtedy sa Ježiš spýtal učeníkov, čo si o ňom myslia. Videli to veľmi nádejne. „Si Boží prorok, ba podľa nás aj veľký vodca, Mesiáš,“ vyznal sa Peter aj za ostatných. Ježiša hodnotili správne, ale jeho programu nerozumeli. Jeho programom nebola totiž úspešná politická kampaň, ani víťazná vojna proti nepriateľom. Tým programom bola vernosť Božej vôli, aj keď by mal byť Ježiš za to zavrhnutý najvyššími náboženskými a politickými predstaviteľmi. Že ho v tom nezavrhne Boh, ale oslávi, nedalo sa zistiť inak ako tým, že Ježiš bude ochotný zostať verný tomu, čo pokladal za správne, aj za cenu smrti. Na to isté vyzval svojich učeníkov: „Kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho“ (Lk 9,24).
Čo si o tom myslíme my? Pokladáme Ježiša za Mesiáša, po našom: za Krista Pána? Ak áno, veríme aj jeho programu, ktorý znamená stratiť svoj život preňho, aby sme život zachránili? Také strácanie života pre Ježiša si môžeme predstaviť ako nejaký hrdinský čin, ako keď niekto zachraňuje iného a sám pritom zahynie. Na Slovensku sme mali v minulosti veľa kňazov, ale aj veriacich, ktorí v čase prenasledovania cirkvi napriek prekážkam venovali sa hlásaniu evanjelia a pomáhali prenasledovaným ľuďom. Strácanie života pre Ježiša má však častejšie všednú podobu obetavej služby v rodinách, v práci, najmä v tzv. pomáhajúcich profesiách. Ako sme vďační, keď napríklad v nemocnici narazíme na človeka, pri ktorom máme pocit, že mu nie sme na obtiaž, že nám chce úprimne pomôcť! Je zrejmé, že takíto obetaví ľudia majú napokon aj najväčší vplyv na spoločnosť. V médiách sú, pravda, na očiach najmä politici, a potom všelijaké tzv. hviezdy zo zábavného priemyslu, ale žeby mali aj najväčšiu autoritu, to si nik nemyslí. Keď sa pozrieme na našu cirkev, tiež vidíme, že síce niekto si ešte stále nárokuje úctu preto, že má úrad (podľa príslovia: komu dal Boh úrad, tomu dal aj rozum), ale v skutočnosti si vážime toho, kto sa pre ostatných obetuje.
Mám nádej, že v blízkej budúcnosti ešte len oceníme hlavné požiadavky pápeža Františka, podľa ktorých vyberal biskupov a kardinálov. Nehľadal poslušných úradníkov, ale misionárov, ľudí, čo vedia byť bratmi ponižovaným a zraneným, ktorí – ako pripomínal – dokážu ísť na periférie, na okraj spoločnosti, teda tam, kde je najviac tých, čo potrebujú liečenie, pomoc, spásu. „Kto stratí svoj život pre mňa, pre môj program, zachráni si ho,“ hovorí Ježiš. Odpovedajme mu: Ježišu, veríme ti, ty si nám daroval seba, chceme sa aj my darovať. Skromne, ale radostne, každý podľa svojich možností.