Aký pápež, aká budúcnosť?

Situácia pred nástupom Františka

Cirkev počas pontifikátu Benedikta XVI. čelila mnohorakým problémom. Väčšina z nich tlela pod povrchom dávno pred jeho príchodom na pápežskú pozíciu. Za základnú príčinu pokladám skeptické prehodnocovanie odkazu II. vatikánskeho koncilu (II. VK). K tomu prišlo počas dlhého pontifikátu Jána Pavla II., keď prefektom kongregácie pre náuku viery bol práve Joseph Ratzinger. Ten sa postupne z proreformného teológa stával čoraz viac pesimisticky nastaveným teológom – tak voči vývoju v západnom svete, ako aj voči pokusom o reformy v cirkvi. Jeho voľba za pápeža v roku 2005 mala byť stávkou na istotu, ale jeho osemročné pôsobenie na pozícii pápeža sa napokon vnímalo ako pokračovanie stagnácie a odcudzovania sa cirkvi sekulárnemu svetu.

Ján Pavol II. a Benedikt XVI. boli veľké osobnosti, ale aj takíto ľudia sa môžu vo viacerých oblastiach minúť s výzvami doby a osloveniami Božími v danej dobe. Obaja sa síce k II. VK hlásili, v čiastkových otázkach aj niečo z náuky II. VK realizovali, ale v zásade odkaz koncilu utlmili. Preto nebola žiadna náhoda, keď pápež František 16. 4. 2013, práve na Benediktove narodeniny, mu najprv poblahoželal, a potom povedal: „Duch Sv. nás obťažuje. Koncilu staviame pomník, ale taký, ktorý nás nebude vyrušovať. Nechceme sa zmeniť a sú také hlasy, čo vôbec nechcú ísť dopredu, ale späť. Duchu Sv. sa chce nasadiť uzda.“[1]

Za desaťročia pontifikátov Jána Pavla II. a Benedikta XVI. katolícka cirkev stratila milióny členov. Vinu za ich odchod netreba unáhlene zosobňovať, ale faktom je, že mnohí katolíci v západnej Európe a Severnej Amerike sa za svoju cirkev v tých desaťročiach začali priam hanbiť. Okrem príčin, ktoré sa dajú nájsť v úpadkových javoch západnej kultúry, potrebné je vnímať aj vnútrocirkevné problémy, ako boli dlho neriešené finančné škandály (ťahali sa prinajmenej od 70. rokov 20. stor.), zneužívanie moci vo viacerých citlivých oblastiach, ktoré mali vo viacerých krajinách veľký mediálny ohlas i trestnoprávne dôsledky, zákazy vyučovania a publikovania pre viacerých popredných teológov, menovania biskupov bez zohľadnenia mienky ľudí v ich diecézach alebo výslovne proti ich mienke. V Latinskej Amerike po zásahoch voči teológii oslobodenia od začiatku 80. rokov 20. stor. a nahrádzaní biskupov, ktorí stáli na strane chudobných, ľuďmi najkonzervatívnejšieho razenia, prišlo k masívnemu odchodu miliónov katolíkov do podivných zoskupení rozličných protestantských prúdov. Medzi mladšími kňazmi v Európe a USA sa rozbujnel klerikalizmus, aký by bol krikľavý aj v období pred II. VK. Zároveň v týchto krajinách veľmi poklesol počet novovysvätených kňazov.

Vo vedomí konzervatívneho zloženia kardinálskeho zboru som v r. 2013 od pápežskej voľby nič dobré nečakal. Ak z tej voľby vyšiel ako nový pápež Jorge Bergoglio, bolo to vlastne aj potvrdením skutočnosti, že aj tí vo väčšine konzervatívni kardináli-volitelia si v roku 2013 jasne uvedomili: Dostali sme sa do slepej uličky.

Vo svojej autobiografii Nádej o zvolení za pápeža rozpráva František v 17. kapitole. Túto kapitolu sebe vlastným spôsobom nazval: Aby si sa spamätal a hanbil. „Otupený údiv, ktorý napodiv prinášal aj veľký pokoj,“ tak opísal prvé pocity po zvolení. Zvolenie neočakával, mal zakúpenú spätnú letenku do Buenos Aires. Na predposlednej generálnej kongregácii 9. 3. 2013 predniesol spontánny asi päťminútový prejav. Mal štyri body: 1. Evanjelizácia si žiada, aby cirkev vyšla zo seba, treba ísť na periférie. 2. Ak cirkev zo seba nevyjde, ochorie na sebareferenciu. Ježiš klope na dvere zvnútra cirkvi, chce ísť von. 3. Cirkev je buď evanjelizujúca alebo svetská. 4. Budúci pápež má byť človekom žijúcim z kontemplácie Ježiša Krista, ktorý cirkvi pomôže vyjsť von na existenčné periférie.[2]

Ako je známe, médiá Bergoglia ako kandidáta pred konkláve nespomínali. Nakoľko bol preferovaným kandidátom medzi kardinálmi, ťažko povedať. Vo svojej autobiografii František spomína, že po jeho prejave zaregistroval na svoju adresu poznámky najmä od latinskoamerických kardinálov, že cirkev by azda potrebovala niekoho, ako je on. Európski kardináli ho skôr „vyšetrovali“, pýtali sa ho na teológiu oslobodenia, pomery v Južnej Amerike a na jeho zdravie.

Dedičstvo Františka

Najdôležitejšou zmenou v konkláve roku 2025 oproti roku 2013 bolo zloženie kardinálskeho zboru. František ho počas svojho pontifikátu úplne zmenil, absolútnu väčšinu tvorili tentoraz ľudia, ktorých menoval on. Základným kritériom na menovanie za kardinála bol citlivý vzťah k ľuďom, zvlášť voči slabým a zraniteľným.[3]

Odborníci na Vatikán a pomery v katolíckej cirkvi sa zhodovali v tom, že väčšinu kardinálov v súčasnosti tvoria Františkovi nominanti, ale že zároveň nikdy žiaden z jeho predchodcov nezažíval toľko odporu – a to aj na vyšších postoch vo Vatikáne – ako on. František otváral mnohé témy, o ktorých sa dovtedy nehovorilo, alebo voči ľuďom žijúcim nie celkom podľa cirkevných pravidiel zastával ústretový postoj. Presadil viacero žien na zodpovedné pozície vo Vatikáne a požadoval, aby mali možnosť byť pri vážnych rozhodnutiach v cirkvi (hoci nemajú kňazské svätenie), ostro odsudzoval klerikalizmus a spôsob života kňazov, ktorí sa povyšujú nad laikov, snažil sa o milosrdný postoj voči rozvedeným civilne sobášeným ľuďom a homosexuálne orientovaným osobám, vrátane ich prístupu k sviatostiam. Učenie cirkvi v týchto morálnych témach nezmenil, ale zdôrazňoval ústretovejší pastoračný prístup v duchu evanjeliového milosrdenstva. Konzervatívci mu to vyčítali a obviňovali ho, že spochybnil učenie cirkvi a zneistil veriacich.

Tzv. tradicionalisti mu neodpustili stopnutie návratu k predkoncilovej liturgii, ktoré umožnil Benedikt XVI. svojím motu proprio Summorum Ponificum v roku 2008. Oproti tomu pápež František vydal v roku 2021 dokument Traditionis custodes, ktorým výrazne obmedzil slávenie tridentskej liturgie a označil túto prax za príčinu nových rozkolov a napätí v cirkvi.

František na pozícii rímskeho biskupa žil tak, ako už pred svojím zvolením zmýšľal a konal. Viedlo ho presvedčenie, že je potrebné vychádzať z cirkvi von, zvlášť k tým ľuďom, ktorí potrebujú liečiť svoje zranenia. Namiesto ubezpečovania sa v pravde vo vnútri cirkvi vyzýval testovať nosnosť tejto pravdy v službe zraneným ľuďom dneška. Preto dával dôraz na evanjelium, nie na konzervatívny alebo progresívny prístup. O čo pápežovi Františkovi pôjde, začalo byť jasné po vydaní jeho programového dokumentu Evangelii gaudium v roku 2013. V čl. 49 nachádza sa slávna veta: Milšia mi je „otlčená“ cirkev, doráňaná a zašpinená tým, že vychádza do ulíc, než cirkev chorá z uzavretia a pohodlnosti, z upätosti na vlastné istoty.

Katolíci, ktorí si 60 rokov po koncile uvedomujú nutnosť nielen duchovného obrátenia, ale aj zmenu cirkevných poriadkov a štruktúr, oceňujú, ako František otvoril viaceré témy, ale pokladajú jeho dielo za nedotiahnuté. Najčastejšie sa spomína neodobrenie hlasovania Amazonskej synody v roku 2019, ktorá viac ako dvojtretinovou väčšinou odsúhlasila kňazské svätenie pre ženatých mužov a diakonát pre ženy. Jestvujú na to viaceré vysvetlenia. Asi najbližšie pravde bude, že František vnímal zúrivý odpor niektorých kruhov proti možným zmenám v cirkevnej praxi, preto najprv presadzoval postupnú zmenu mentality. Ďalším brzdiacim momentom bolo „spolužitie“ s emeritným pápežom Benediktom XVI. vo Vatikáne. Niektoré radikálnejšie personálne zmeny František preto urobil až po Benediktovej smrti, teda pomerne neskoro, v roku 2023 (napr. vymenovanie kardinála Victora Manuela Fernándeza na čelo Dikastéria pre náuku viery a kardinála Roberta Francisa Prevosta na čelo Dikastéria pre biskupov).

Františkova srdcovka – synodálna cirkev

Za hlavný odkaz pápeža Františka treba považovať program synodálnej cirkvi. Opäť, ak niekto čakal, že na synode o synodalite budú odhlasované niektoré jasné rozhodnutia, môže byť sklamaný. František ale často zdôrazňoval, že synoda nie je parlament, lež proces a životný štýl cirkvi. Pravdepodobne z opatrnosti, aby počas synody medzi účastníkmi nevznikli vážnejšie spory, rokovanie delegátov malo prísne pravidlá. Niektorí účastníci si sťažovali, že nie je možná skutočná výmena názorov. Každý mal len tri minúty na svoje stanovisko, potom sa muselo slovo odovzdať ďalším. Všetkých účastníkov s hlasovacím právom bolo 365 (biskupi i tzv. laici, vrátane 54 žien). Sedelo sa spolu pri 36 okrúhlych stoloch, pričom sa účastníci pri stoloch striedali.

Marco Politi, novinár a spisovateľ, expert na Vatikán, vo svojej knihe o poslednej fáze Františkovho pontifikátu výsledok synody zhodnotil: „V zmiešaných skupinách, keď si členovia synody nemohli vyberať, s kým budú sedieť, nadobudli vedomie, že katolícke spoločenstvo vo svete sa nachádza v prechodovej fáze, pričom dostáva novú podobu, a že nové formy a štruktúry, ktoré cirkev prijme, nemôžu byť jednoducho nariadené z Ríma alebo hierarchiami severnej hemisféry... Pri okrúhlych stoloch mohli sa členovia synody rukolapne presvedčiť, že v globalizovanom svete modely Tridentského koncilu viac nefungujú a malé zmeny už viac nestačia.“[4]

M. Politi spomína obavy, ktoré sprevádzali synodu, aby rozdielne pohľady účastníkov z rôznych kútov sveta nedoviedli cirkev k rozkolu. Namáhavý poriadok striedajúcich sa skupín pri stoloch sa predsa preukázal ako istý spôsob kolektívnej terapie a utvoril model, ktorý tu nikdy nebol. Začala sa črtať globálna cirkevná štruktúra na báze  princípov, ktoré v ich základných líniách musia odsúhlasiť všetci a v rôznych kultúrnych kontextoch môžu byť presadzované vždy iným tempom. „Pracujeme spolu, lebo cirkev je jedna: nie jedna cirkev pre biskupov a nejaká iná pre laikov a ešte iná pre rehoľníkov,“ vyslovil sa kamerunský biskup Emmanuel Dessi Youfang.[5]

Marco Politi spomína aj zaujímavý postreh kardinála Prevosta, ktorý rozprával o návšteve budhistickej delegácie vo Vatikáne. Títo budhisti „s istou závisťou sledovali, že v Ríme je konkrétny a jasný spôsob, ako žiť podľa princípu jednoty“. Synoda o synodalite jasne preukázala aj presun ťažiska cirkvi z Európy na iné kontinenty. Zvlášť sebavedome sa na synode prejavili ženy, delegátky z Afriky.

M. Politi upozorňuje na dva dôležité signály, ktoré vzišli zo synody. Prvým je skutočnosť, že v záverečnom texte synody zostáva otázka prístupu žien k diakonátu otvorená. Časť delegátov očakávala ešte ústretovejšie rozhodnutie priamo na synode, ale podľa Politiho je to predsa len prelomenie onoho „nie“, ktoré kedysi pápež Ján Pavol II. stanovil ako definitívne. Druhým vážnym signálom je, že sa prestalo hovoriť o katolíckej cirkvi ako svetovej cirkvi, ale o spoločenstve cirkví vo svete. „Ide o uznanie identity miestnych cirkví a odmietnutie centralistického univerzalizmu à la Ratzinger,“ konštatuje M. Politi.[6]

Výzvy a očakávania po Františkovi

Guzmán Carriquiry Lecour, katolícky právnik, je desaťročia aktívny na rôznych úrovniach vo významných cirkevných komisiách, momentálne je veľvyslancom Uruguaja vo Vatikáne. V rozhovore s M. Politim povedal: „František je veľká osobnosť, ktorá zanecháva veľké dedičstvo. Zmysel pre milosrdenstvo, láska k chudobným, solidarita, starosť o stvorenstvo, zasadenie sa za migrantov, vôľa integrovať. Je to prorok a misionár. Ale žiada si to aj nejakú kostru. Novú architektúru centrálneho riadenia, novú architektúru svetovej cirkvi. To bude úloha nástupcu.“[7]

Táto téma sa týka viacerých ústredných problémov. Za osobitne dôležité, ktorým treba venovať pozornosť, sa považujú: V cirkvi sú horlivé tradicionalistické menšiny, ktoré sa utiekajú k minulosti, ale treba s nimi počítať; v chápaní sociálnej spravodlivosti jestvuje medzi katolíkmi široká priepasť, ktorá ich rozdeľuje, čo Františkov pontifikát zviditeľnil; hlboko rozdeľuje svet veriacich aj téma sexuality, pri ktorej cirkev zatiaľ neprišla so žiadnym  dobe primeraným spracovaním. Ďalším závažným problémom čakajúcim na riešenie je, že základná štruktúra cirkvi je stále nastavená podľa Tridentského koncilu (zo 16. stor.). Toto nastavenie už nefunguje. Čaká sa preto na reformu pápežského úradu, zmenu rímskeho centralizmu a štruktúr cirkevných úradov, ktoré sú postavené na rozdielnosti laikov a klerikov.[8]

Záver

Za ostatné dni sme si mohli vypočuť viacero názorov na pápeža Františka, ako aj očakávaní smerom k jeho nástupcovi. Niektoré komentáre sa mi zdali celkom pomýlené alebo prehnane kritické. Napríklad tvrdenia, že František zanecháva cirkev v rozklade. Zaiste, svojím angažovaným konaním rozvíril hladinu a donútil mnohých, aby sa prejavili, o čo im ide, v čom sú za alebo proti. Platí, že žiaden človek, ani keď je pápežom, nezmení svet či cirkev šibnutím čarovného prútika. Isté však je, že má možnosť veľa vecí ovplyvniť – ak má víziu a guráž, ako mal František, ak úprimne bez hrania sa na niekoho žije zo svojej viery a nádeje.