Dnešné liturgické čítania rozprávajú o dvoch mužoch - Jeremiášovi a Kristovi, ktorí žili v dávnej minulosti. Čo nám môžu títo dvaja povedať? Veď my žijeme v inej dobe, máme iné poznanie sveta, iný pohľad na spoločnosť, aj naše technické možnosti sú oveľa väčšie. Pri lepšom pohľade na život ale zistíme, že podstata ľudskej duše sa za tú dobu veľmi nezmenila. Naše sklony k dobru a zlu sú podobné, zmenili sa len technické možnosti na ich realizáciu. Preto náboženstvo nemusí byť ani dnes mimo života. Aj naďalej zostáva platná určitá záväznosť nášho života voči svetu, v ktorom žijeme, voči druhým ľuďom a voči Bohu.
Túto záväznosť v dnešnom evanjeliu Kristus naznačil slovami „Kto ma vyzná pred ľuďmi, toho aj ja vyznám pred svojim nebeským Otcom". A zároveň nás varoval pred ohrozením našej duše, pred stratou našej vnútornej podstaty. Zdá sa mi, že práve to nám hrozí v modernom uniformnom svete. V tomto svete sa zabúda na otázky po dobre a zle. Namiesto toho sa nám ponúka klamlivý pocit vlády nad svetom. Strácame úctu pred životom a hľadáme vlastné sebapresadenie sa.
Prorokom, ktorý pred ohrozeniami duše varoval svojich súčasníkov už pred 2500 rokmi bol starozákonný Jeremiáš. 
On patrí k najskúšanejším postavám celej Biblie. Pred nedávnom som videl moderný obraz maliara Helmuta Federleho, nazvaný Proces s Jeremiášom. Obrovské plátno bolo skoro celé natreté sivou farbou, ktorá vyjadrovala duchovnú pustatinu, v ktorej Jeremiáš musel žiť. Jeremiáš bol človekom túžiacim po pokoji a láske a namiesto toho musel bojovať, ohlasovať skazu a nešťastie. Ten sivý obraz bol len v jednom rohu prerušený červeným obdĺžnikom krvi, ktorá Jeremiášovi neustále hrozila a na druhej strane obrazu zábleskami béžovej farby, ktorá naznačovala trochu z toho všedného obyčajného života, ktorý mu bol odopretý. Jeho život predstavoval konflikt s okolím, napriek tomu neskĺzol k násiliu, na násilie neodpovedal násilím.
Tu sa jeho príklad prihovára nám. Pretože my si dnes nebadane zvykáme, že žijeme vo svete násilia. Nielen médiá, nielen školy sú svedkami násilia, ale často aj rodiny, a nemusí sa jednať o násilie fyzické. Násilie sa často začína slovami, hrubým slovníkom, na ktorý si dnes bohužiaľ zvyká aj mládež. Možno si to mnohí ani neuvedomujú, ale slová nielen popisujú realitu, ale oni ju aj vytvárajú. Naša pravá mozgová hemisféra uchováva obrazy a každý nesie zodpovednosť za to, aké obrazy do svojho mozgu vkladá. Či si to chceme alebo nechceme priznať, aj naše rečové obrazy, ktoré používame sú materiálom, ktorý pretvára našu dušu. Násilie často nemusí byť ani vypovedané. Tu by sme sa mali snažiť očistiť svoju dušu, aby sme nestratili z nášho života to, čo je pekné, duchovné a šľachetné.
Ak hľadáme to, čo je v živote posvätné, nemusí to byť v prvom rade naša individuálna spása. Skôr by nás mala zaväzovať zodpovednosť za svet, v ktorom žijeme. To posvätné nás zaväzuje k zápasu za lepší svet a k tomu, aby sme tento zápas uskutočňovali prostriedkami, ktoré nepovedú ešte k väčšiemu zhoršeniu sveta.