Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 12.5.2024

7. veľkonočná nedeľa (B)
Jn 17,11b-19
Autor: KM
Úvod do liturgie

Dnes slávime 7. veľkonočnú nedeľu. V prvom čítaní sa spomína zvolenie Mateja za apoštola. Mal nahradiť Judáša, ktorý zradil svoje poslanie. To poslanie od Boha však zostáva, preto apoštoli hľadali niekoho, kto ho prevezme a bude v ňom pokračovať. V druhom čítaní z Listu apoštola Jána čítame o veľkej téme tohto apoštola: Vďaka Ježišovi sme spoznali Božiu lásku. Ona predchádza každú ľudskú lásku, a tak nás učí milovať. Evanjelium dnes prináša časť Ježišovej modlitby za jeho učeníkov. Zvlášť sa modlí za jednotu. Nie za rovnakosť alebo podriadenosť, ale aby sme boli jedno tak, ako je Ježiš zajedno s nebeským Otcom.

Homília

Svet, v ktorom v súčasnosti žijeme, je nepríjemne rozdelený. Ľudia a celé štáty sú rozdelení do znepriatelených strán a zoskupení. Viaceré krajiny sa zapojili do vojen v rozličných oblastiach sveta. Väčšina politikov a médií vie niekoho označiť za nepriateľa a vyhlasovať, že nepriateľ musí byť porazený. Temer nikto však nehovorí o tom, ako poraziť samotné nepriateľstvo, aby sme mohli žiť – ak už nie v priateľstve – aspoň vo vzájomnom rešpektovaní sa.

Na 7. veľkonočnú nedeľu čítame z Jánovho evanjelia Ježišove slová pri poslednej večeri, ktoré majú podobu modlitby. Dnešný úryvok začína prosbou Ježiša k Otcovi: „Zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si mi dal, aby boli jedno ako my“ (Jn 17,11). Mať meno znamená v biblickom chápaní mať hodnotu, byť sám sebou. Poznať meno znamená poznať nositeľa toho mena, poznať ho zvnútra. Poznať Božie meno znamená potom rozumieť si s Bohom, byť s ním v najbližšom možnom vzťahu, prežívať život s ním a v ňom. Ak sa Ježiš modlí, aby Otec zachoval jeho učeníkov vo svojom mene, modlí sa za to, aby Boh Otec zavŕšil Ježišovo dielo medzi nimi tým, že bude konať priamo v nich, v ich vnútri, v ich myslení a cítení. Dôsledkom tohto konania bude jednota, porozumenie, blízkosť na spôsob jednoty medzi Ježišom a Bohom Otcom.

Znie to vznešene, ale nevieme si to veľmi predstaviť. S inými ľuďmi nás zjednocuje všeličo a nemusí to byť vždy chcené. Zjednocujú nás rôzne pravidlá a zákony – od jednoduchých pravidiel v zamestnaní či v škole až po zákony štátu, v ktorom žijeme. Sú aj tzv. nepísané zákony, rôzne predstavy a zvyklosti. Zjednocuje nás aj spoločný jazyk, ktorým sa dorozumievame, tiež to, čo nazývame kultúra. Určite zjednocujú aj spoločné záujmy a názory. A zaiste, na najkrajšej úrovní nás môže zjednocovať priateľstvo a láska. Ako zjednocujúci prvok môžeme pripomenúť aj náboženstvo. Keď však o tom  rozmýšľame, musíme priznať, že náboženstvo – podobne ako zákony, politika či kultúra – nielen zjednocuje, ale aj rozdeľuje. Tu môžeme lepšie pochopiť, o čom hovorí Ježiš vo svojej modlitbe. On sa neodvoláva všeobecne na náboženstvo alebo na náboženské pravidlá. Prosí o to, aby sme boli jedno, ako je on jedno so svojím Otcom. Hovorí o zjednocujúcej sile lásky, ktorá pochádza z vnútorného záväzku. Taký záväzok nie je vynucovaný zvonka, ale vychádza zvnútra, z toho, čo sa v Biblii označuje za „poznanie mena“ čiže za pozitívne prijatie seba a tiež iných v ich pravej podstate.

Čo umožňuje takéto zjednocujúce prijatie? Azda naša podobnosť v myslení a správaní, v kultúre, reči a náboženstve? Také niečo je temer nemožné. Poznáme úslovie, že „všetky cesty vedú do Ríma“. Kedysi, v čase Rímskej ríše, to naozaj platilo, cesty sa budovali tak, že z Ríma vychádzali a do Ríma smerovali. Spájali rôzne miesta v rôznom teréne, ale východisko a cieľ mali spoločný. Čo môže byť pre nás takým spoločným východiskom a cieľom? Ježiš nám ukazuje, že zdroj i cieľ nášho života môžeme nájsť vo svojom vzťahu k Bohu ako Otcovi. Takýto vzťah má celkom praktické dôsledky a prináša zmenu stávajúcich nespravodlivých pomerov. Ježiš takú zmenu nazýval Božie kráľovstvo. Naším častým problémom je, že žiaden spoločný cieľ nemáme alebo si ho zamieňame len za cieľ osobný, dosiahnutie len vlastného záujmu.

Georg Sporschill, rakúsky jezuita, od r. 1991 vybudoval viacero sociálnych projektov pre rómske deti v Rumunsku, Moldavsku a Bulharsku. Jedným z tých projektov je hudobná škola. Učiteľom detí na škole v Rumunsku je aj Ogi, nadaný huslista, bulharský Róm s tureckými koreňmi, moslim. Verí tomu, že každé dieťa je dar Boží, že každému dal Alah určité schopnosti a každému z nich napísal noty pre život na čelo. Ogi vraví, že ak to čítame, ideme správnou cestou. Na záver dňa idú deti a vyučujúci do kaplnky – pravoslávni, evanjelici, katolíci a Ogi, moslim. Ďakujú Bohu za všetko dobré a modlia sa za chorých. Každý sa modlí svojím spôsobom, ale Ježišove slová: „Otče, zachovaj ich vo svojom mene, aby boli jedno ako my,“ medzi nimi fungujú. Majú totiž spoločný cieľ: Pomocou hudby chcú otvoriť rómskym deťom bránu k sebavedomiu a k radosti zo vzdelávania. Vďaka spoločnému cieľu a spoločnej viere v Boha – nie rovnakej, ale spoločnej – napriek rozdielom v pôvode, národnosti a náboženstve dokážu robiť veľké veci. (Podľa: Dominik Markl, Elijah und seine Raben. Wie Georg Sporschill die Bibel für das Leben liest, Wien 2016, 220-221.)

Čo je naším spoločným cieľom – pre náš život, našu rodinu, obec, farnosť, a napokon pre náš svet? Nech je to aj pre nás na prvom mieste Ježišov program záchrany a spravodlivosti pre všetkých! Zostaňme zjednotení týmto programom a spoločnou modlitbou i radosťou!