Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 28.4.2024

5. veľkonočná nedeľa (B)
Jn 15,1-8
Autor: KM
Úvod do liturgie

Dnes slávime 5. veľkonočnú nedeľu. V dnešnom úryvku z Jánovho evanjelia sa Ježiš prirovnáva k viniču. Živými ratolesťami na viniči sú všetci úprimní kresťania. Obraz viniča zdôrazňuje spojenie s Ježišom cez osobnú vieru a vnútorné porozumenie. Prvé čítanie dnes podáva v skratke informáciu o pôsobení obráteného Šavla – Pavla medzi židovskými kresťanmi. Začiatky jeho pôsobenia neboli jednoduché. Narážal na nedôveru pokrstených Židov a na nenávisť tých, čo Ježiša ako Mesiáša neprijali. V druhom čítaní počúvame apoštola Jána, ako prepája pravdu a lásku, zachovanie Božích prikázaní a lásku medzi ľuďmi.

Homília

K najťažším životným situáciám patrí samota, život bez blízkych vzťahov. Takýmto spôsobom žije nemálo ľudí. Niektorí už od narodenia, niektorí v starobe, ďalší po celé desaťročia. Môže byť okolo nich veľa ľudí, ale s nikým nemajú domov, pre nikoho nie sú vzácni. Vieme si predstaviť ešte inú situáciu – človek nie je sám, je v rodine alebo inom spoločenstve, ale necíti sa tam dobre, cíti sa skôr ako vo väzení. Preto niektorí ľudia utekajú zo svojej pôvodnej rodiny, zo svojej vlasti alebo zo svojej cirkvi.

Ako alebo z čoho vzniká skutočná blízkosť, skutočné porozumenie? Minulú nedeľu sme z evanjelia čítali o obraze pastiera a oviec. Pastier a ovečky sa navzájom poznajú, ovce sa cítia chránené, dokonca milované. Je to pekný obraz pre spoločenstvo ľudí okolo nejakého zodpovedného človeka. Povedali sme si, že pre nás kresťanov je jediným dobrým pastierom len Ježiš, ale že aj my sa máme snažiť byť dobrými pastiermi a pastierkami jeden pre druhého. Dnešný obraz z evanjelia o viniči ide ešte ďalej. Je to obraz vzájomného prepojenia zvnútra, akoby zo spoločnej miazgy. Pastier a ovce sú prepojení spoľahlivými vzťahmi, ale vinič a ratolesti sú prepojení ešte užšie – životodarnou miazgou.

Obraz z prírody je jasný: Ratolesti viniča alebo konáre stromu môžu prinášať ovocie iba vtedy, ak sú prepojené s koreňmi, ktoré čerpajú živiny z okolitého prostredia a dodávajú ich celému organizmu. Tento obraz naznačuje, že naším životodarným prostredím, obrazne povedané vinohradníkom, je Boh sám. Vinič alebo strom je potom Ježiš a jeho učeníčky a učeníci sú konáre, ratolesti. Ako myslel Ježiš toto prirovnanie, čo má byť medzi ním a nami tou život udržujúcou miazgou? V rozprávaní o viniči Ježiš spomína „slovo, ktoré nás očisťuje“, ktoré, ak zostane v nás, urobí nás schopnými dosiahnuť všetko, o čo budeme Boha prosiť. Týmto slovom sa v evanjeliu nemyslí len niečo vyslovené alebo napísané. Ako vieme z prvej kapitoly Jánovho evanjelia, slovom s veľkým „S“ sa myslí samotný Boh ako Tvorca, ako aktívny činiteľ vo svete, ako múdre tvorivé konanie. Toto božské Slovo stalo sa telom, konkrétnym životom v Ježišovi. Vieme si predstaviť, ako niekoho zmení dobrý priateľ alebo milujúci človek. Verné priateľstvá a lásky pokladáme za najväčšie bohatstvo, ktoré nám dávajú silu a chuť do života. Skutočné priateľstvo a skutočná láska sa poznajú práve podľa sily, ktorú sprostredkúvajú, podľa radosti, ktorú umožňujú a – ako sa zmieňuje evanjelium – podľa ovocia, ktoré prinášajú. Kto v božskom Slove, v Ježišovi, nájde svojho najväčšieho priateľa a najkrajšiu lásku, je s ním spojený ako živá ratolesť s viničom. Neusychá, ale prekvitá.

Vieme si to prakticky predstaviť? Väčšinu toho, čo pokladáme za dôležité, prežívame cez nejakú konkrétnu osobu. V detstve svoju dôveru vkladáme v normálnej situácii do svojich rodičov, neskôr môžu mať určujúci vplyv aj iní ľudia (učitelia, priatelia, tréneri a pod.), ale môžu to byť aj vzdialenejšie osobnosti, ktoré obdivujeme a ktoré nás inšpirujú (napr. svätci). Ježišovi hovorili jeho učeníci rabbi, majster, učiteľ. Neskôr ho nazvali Kristom a Pánom. Bol pre nich duchovnou inšpiráciou a morálnou autoritou. Na rozdiel od iných autorít Ježiš neučil závislosti na sebe, ale viedol k duchovnému spojenectvu. V tomto spojenectve spočíva aj podstata kresťanstva. Spojenectvo vedie k nasledovaniu Ježiša a nasledovanie je aj stotožňovanie. Ľudia, ktorí sa majú radi, začnú sa na seba podobať. Niekedy vraj aj telesne, ale duchovne určite. O tom je obraz Ježiša ako viniča a nás ako ratolestí na viniči – máme s Ježišom dýchať jedným dychom, dívať sa na svet jeho očami, konať zo spoločného srdca.

Ježiš, ktorý bol ukrižovaný a ktorý je Bohom vzkriesený, dnes s nami nekráča životom, ako kedysi kráčal po cestách Palestíny so svojimi priateľmi. Dnes je s nami spojený vnútorne. To je naša skúsenosť so vzkrieseným Pánom. Možno jestvujú ľudia, ktorí takýto zdroj života vôbec nehľadajú alebo sa nazdávajú, že silu pre život môžu čerpať jednoducho z iných ľudí, alebo, nedajbože, z médií a z vecí. V skutočných problémoch sa však nemôžeme nikomu „zavesiť na krk“ a už vôbec nie hľadať záchranu vo veciach. Vtedy zostávajú len dve možnosti: Ponoriť sa do biedy vlastnej opustenosti alebo do spojenectva s Bohom, darcom všetkého života.

Profesor teológie Paul Zulehner z Viedne hovorí, že si vypestoval podobu takej spirituality, ktorá ho drží nad vodou aj v úplnej osamelosti a bezradnosti. S humorom vraví, že z cirkvi je občas nešťastný, ale nedá sa z nej vyhnať ani chemickými prostriedkami. Korene jeho spirituality siahajú totiž hlbšie ako do spokojnosti s viditeľnou podobou cirkvi. Tie korene vyrástli zo samoty s Bohom a siahajú až do Božieho tajomstva, v ktorom sa cíti byť doma. (Leidenschaft für die Welt. Wider die Gottvergessenheit, Patmos Verlag, Ostfildern 2023, 120.)

Takže je samota a samota. Samota ako opustenie sa a samota ako domov s Bohom. Aký domov hľadáme, kde sme zapustili svoje korene, s kým sme vstúpili do najlepšieho spojenectva? Nech je to Boh sám, naše životodarné prostredie, a Ježiš, pravý vinič, cez ktorý sme s tým najmocnejším zdrojom života celkom prepojení!