Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 14.4.2024

3. veľkonočná nedeľa (B)
Lk 24,35-48
Autor: KM
Úvod do liturgie

Dnes slávime 3. veľkonočnú nedeľu. V dnešnom čítaní z knihy Skutky apoštolov vypočujeme si časť reči apoštola Petra, ktorú predniesol v chráme po tom, ako v mene Ježiša uzdravil chromého človeka. Peter sa už nebál, obvinil vedúcich predstaviteľov chrámu zo zabitia Svätého a Spravodlivého a opäť vysvetľoval, prečo musel Mesiáš trpieť. V druhom čítaní od apoštola Jána zdôrazňuje sa úzka spojitosť medzi poznaním Ježiša Krista a konaním podľa jeho prikázaní. Evanjelium prináša ďalšie svedectvo o zjavení vzkrieseného Pána. Zdôrazňuje sa telesná skutočnosť vzkrieseného Ježiša a učeníci dostávajú úlohu byť jeho svedkami.

Homília

Keď som bol študent, chodieval som občas na návštevu k jednému kňazovi. Veľmi sme si ho vážili, bol múdry a statočný človek. Raz sme sa rozprávali o ľuďoch, ktorých poznal a už zomreli. Pýtal som sa ho, kde podľa neho tí mŕtvi teraz sú. Povedal: „Sú s nami. Ak je Boh všadeprítomný a ti, čo zomreli, odišli k nemu, sú stále s nami v našom živote.“

Z evanjelií poznáme niekoľko rozprávaní o vzkriesenom Ježišovi. V Lukášovom texte sú štyri takéto rozprávania. V prvom idú viaceré ženy s voňavými olejmi ku hrobu. Ježiša priamo nestretávajú, ale dvaja muži v žiarivom odeve im zvestujú, že Ježiš vstal z mŕtvych. V druhom rozprávaní podľa Lukáša pridá sa Ježiš k dvom učeníkom na ceste do obce Emauzy. Zvláštne je, že tí priatelia ho nepoznávajú, poznanie prichádza až neskôr počas rozhovoru a pri jedle. V treťom rozprávaní o zjavení vzkrieseného Ježiša (dnešné čítanie) sa objavuje medzi učeníkmi práve vtedy, ako sa medzi ostatných priateľov vrátili tí dvaja z Emauz. Tam im zmizol z očí a tu sa opäť zjavuje. Čo si o tom mali myslieť? Mysleli si, že vidia ducha. Ježiš dokazuje, že nie je duch, ale živý človek tým, že ukazuje na svoje telo poznačené jazvami, potom podobne ako v Emauzoch zúčastní sa jedla a pripomína vyjadrenia Starého zákona, ktoré o ňom svedčia. Na záver naznačí poslanie učeníkov, že budú jeho svedkami pred všetkými národmi. Štvrté rozprávanie o vzkriesenom Ježišovi je u Lukáša nanebovstúpenie.

Lukášovo evanjelium bolo zostavené asi 40-50 rokov po Ježišovej smrti. V rozprávaniach o Ježišovom zmŕtvychvstaní nielen zvestuje, čo sa stalo, ale najmä ako sa stalo a čo to znamená. Evanjelium vo svojom texte odpovedá na viaceré pochybnosti. Z dnešného rozprávania vieme odvodiť, že jednou otázkou ľudí okolo r. 80-90 po Kr. bolo, či Ježiš naozaj zomrel, či neprežil iba tzv. klinickú smrť. Preto sa v dnešnom rozprávaní odkazuje na jeho ruky a nohy čiže na jeho rany a jazvy: „Pozrite sa a dotknite sa ma, že som to ja.“ Druhá pochybnosť mohla byť, či učeníci nevideli iba ducha, prízrak. Platí tá istá odpoveď: Duch nemá telo a stopy po zraneniach. Lukášovo evanjelium uvádza aj ďalší dôkaz: Ježiš si vzal kúsok pečenej ryby a jedol. Ako sa to mohlo stať?, pýtame sa aj po rokoch. Najprv treba pripomenúť, že nik z nás nemôže jestvovať iba ako telo alebo ako duša. Človek bez duše je chudák. Človek bez tela však nie je vôbec človekom. Vzkriesený Ježiš nežije ako časť človeka, len ako duša. Žije ako Bohom oslávený človek. Gesto s pečenou rybou je u Lukáša zdôraznením Ježišovej vzkriesenej ľudskosti. Ostáva ešte otázka: Keď videli Ježiša, prečo ho hneď nespoznávali? Evanjeliá nikde nehlásajú, že zmŕtvychvstanie znamená návrat do života pred smrťou. Ak by sa Ježiš vrátil, vrátil by sa do svojej podoby pred smrťou a ľudia by ho spoznali. On však žije iným spôsobom, hoci je ten istý. Kontakt s ním nemožno nadviazať rovnako ako predtým. Preto je v evanjeliu taký dôležitý odkaz na to podstatné, čo Ježiša charakterizuje.

To podstatné Lukáš predstavuje v troch krokoch. So vzkrieseným Ježišom sa stretávame najprv tak, že uznávame jeho umučenie, ba chválime sa ním. Hlásime sa k jeho umučeniu, ktoré je dôsledkom jeho nenásilného boja za slobodu a spravodlivosť. Jeho umučenie nie je hanbou a prehrou, ale prihlásením sa ku všetkým, čo trpia a prosia o vyslobodenie. Po druhé sa so vzkrieseným Ježišom stretávame, keď porozumieme Písmu čiže Starému zákonu, vyjadreniam prorokov o Mesiášovi. Kto číta a chápe Sv. písmo (Starý zákon), takpovediac píše Nový zákon. Píšeme ho svojím vlastným životom. Vždy znova sa nám otvára zmysel Písma – tak ako kedysi prvým učeníkom. Po tretie sa stretávame so vzkrieseným Ježišom, keď žijeme svoje vzťahy, svoje spoločenstvo jeho spôsobom. Najjednoduchším vyjadrením takého spoločenstva je spoločné jedlo. Nejde o to, nakoľko je bohaté a slávnostné, ale nakoľko je otvorené pre chudobných, ponižovaných a hriešnych.

Krátko pred veľkonočnými sviatkami videl som v televízii film o pápežovi Františkovi. V pamäti mi zostalo, ako vedel dať najavo chudobným ľuďom, že Boh je s nimi a cirkev medzi nimi. Vo veľkomestách Latinskej Ameriky žije v centrách miest skupina bohatých a tzv. stredné vrstvy a na predmestiach milióny chudobných. František posielal najschopnejších kňazov pracovať na tieto predmestia. Sláviť sv. omšu s týmito ľuďmi sa nedá „na parádu“. Omša je pre nich slávením spoločného nasledovania ukrižovaného a vzkrieseného Ježiša Krista. Vo viacerých scénach filmu slávili kňazi omšu medzi chatrčami na ulici alebo v prechodných príbytkoch – či to bolo preto, aby povzbudili chudobných a chorých, mladých ľudí pred sobášom, alebo aby sa ľudí zastali ľudí voči drogovým dílerom či namysleným podnikateľom. Ak by sme sa týchto ľudí pýtali, kde je podľa nich vzkriesený Ježiš, asi by odpovedali: „Je s nami. Naši kňazi, naše sestry a bratia vo viere nám dávajú zažiť, že Ježiš je s nami.“

Nech je to aj naša viera, skúsenosť nášho spoločenstva! Nech nám vzkriesený Ježiš otvorí srdce a oči, aby sme správne videli seba i svet a vždy novým spôsobom prežívali jeho prítomnosť medzi nami!