Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 14.1.2024

2. nedeľa cez rok (B)
Jn 1,35-42
Autor: KM
Úvod do liturgie

Dnes slávime 2. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Ako prvé čítanie zo Sv. písma čítame príbeh o mladom Samuelovi, ktorý sa mal neskôr stať veľkým vodcom a prorokom v Izraeli. Na začiatku jeho života bolo povolanie od Boha, ktoré sa Samuel musel naučiť spoznávať a počúvať. Aj dnešné čítanie z Jánovho evanjelia je o povolaní. Ján Krstiteľ odkázal svojich učeníkov na Ježiša, oni sa s ním zblížili a zostali s ním. Druhé čítanie z Prvého listu apoštola Pavla Korinťanom prináša inú tému. Apoštol upozorňuje nových kresťanov, aby neboli ako pohania, ktorí boli často závislí na telesných vášňach. Apoštol telo nepodceňoval, ale chránil, označoval ho za chrám Ducha Sv.

Homília

Niekedy, keď sa nás niekto pýta, čo robíme, čím sa živíme, nehovoríme o zamestnaní, ale povolaní. Nemusí ísť len o nejaké vznešené povolanie. Temer vždy v tom, čo robíme, je aj naše vnútorné volanie. To, čo robíme, alebo to, čím sme, je povolanie – boli sme oslovení, volaní.

Evanjelium dnešnej nedele opäť spomína Jána Krstiteľa. Keď prišiel Ježiš, Ján naňho ukázal svojim učeníkom a zvláštne sa vyslovil: Hľa, Boží Baránok. Keď to Jánovi učeníci počuli, išli za Ježišom. Ježiš ich priamo nevolal, len sa ich opýtal, čo hľadajú. Na prvé počutie odpovedali zvláštne. Opýtali sa, kde býva, a potom zostali u neho. Jeden z nich šiel vyhľadať svojho brata, ktorému povedal, že našiel s priateľom Mesiáša, a ten brat sa pridal k nim. Túto udalosť nazývame povolanie prvých Ježišových učeníkov. Ako boli vlastne povolaní? Na začiatku Markovho evanjelia sa dočítame, že Ježiš prvých učeníkov povolal, keď sa chystali na lov rýb a on im povedal, že z nich „urobí rybárov ľudí“ (Mk 1,17). Jánovo evanjelium však viac ako o vonkajších udalostiach hovorí o tom, čo sa odohráva v ľudskom srdci. Preto v jeho podaní Ježiš nehovorí: poďte za mnou, ale kladie otázku: čo hľadáte? Na túto otázku reagujú dovtedajší Jánovi učeníci tiež otázkou: kde bývaš.

Ako si možno všimnúť, Jánovo evanjelium nerieši, či sa Ježiš stretol so svojimi učeníkmi najprv pri love rýb alebo u Jána Krstiteľa. Jánovo podanie zdôrazňuje, že Ježiš získal učeníkov od Krstiteľa, že už ten ich učil čítať prorokov cez odkazy na Mesiáša ako Božieho Baránka a Služobníka. Odkazy na Baránka treba v Jánovom evanjeliu chápať zvnútra, z porozumenia srdcom, a podobne aj otázky: čo hľadáte a kde bývaš. Pri bývaní nešlo o Ježišovu adresu. Ježiš predsa nebýval s Jánom na púšti pri Jordáne. Otázka: kde bývaš, značí: O čo ti ide, kde je tvoje miesto v živote, tvoje bytie, jestvovanie, kde si doma? Jánovo evanjelium tak vyjadruje vnútorné nastavenie ľudí, ktorí sa stali Ježišovými učeníkmi. Snaží sa vystihnúť, čím boli volaní, aby išli najprv za Jánom Krstiteľom, a potom za Ježišom.

Hovorili sme si o tom v advente i minulú nedeľu, že ľudia, čo sa išli dať Jánovi pokrstiť, neboli nejakí zápecníci, a nešlo im len o súkromný život. Chceli zmenu spoločnosti i náboženstva, v istom zmysle chceli až revolúciu. Od Ježiša sa neskôr naučili, že tá zmena sa neudeje ako prevrat vonkajších pomerov a výmena vo funkciách. V zmysle prorockej tradície naučili sa tú zmenu vidieť ako postupné uskutočňovanie toho, čo dostalo pomenovanie Božie kráľovstvo, pričom jeho nositeľom či reprezentantom stala sa postava Božieho Baránka. Ak to máme pochopiť, musíme si osvojiť obrazy z Biblie, kde Božím víťazom nebol bojový kôň, ale obetný baránok. Ten kôň bol vo vyjadreniach prorokov a v žalmoch vždy protiobrazom Božieho konania, obrazom konania ľudí, čo sa spoliehajú na svoje sily a hľadajú si bojachtivých vodcov. Aj Ježišovi učeníci si dlho plietli predstavu o Mesiášovi s obrazom vodcu na bojovom koni. Preto vzkriesený Kristus vysvetľoval učeníkom na Veľkú noc: Či ste nevedeli, že Mesiáš musel trpieť? Či ste nevedeli, ako to mysleli proroci, že záchranu neprinesie bojovník a jeho kôň, ale baránok, obetavec, čo svet nemení násilím zvonka, ale silou Božou ho premieňa zvnútra?

Znie to veľmi vznešene a duchovne, ale ide o základnú skúsenosť: Svet nezachraňujú bojové kone, tanky, rakety a drony, ale obetavci, čo bremená druhých berú na seba a neslúžia moci sveta, ale moci Božej. Asi každý pozná príbeh sv. Františka Assiského, ktorému hovorili aj Boží chudáčik. Menej sa už vie, že v mladosti to bol pekný muž, príslušník zlatej mládeže, dokonca aj bojoval na koni. Zúčastnil sa vojny medzi Assisi a Perugiou. Vtedy videl mŕtvych priateľov a on sám sa dostal do zajatia. Z väzenia ho vykúpil jeho bohatý otec. To spustilo proces jeho premeny. Až potom objavil Baránka, Mesiáša na kríži, v rozbitom kostolíku San Damiano. Tiež asi vieme, že v tej dobe konali sa viaceré križiacke výpravy do Sv. zeme, keď kresťania pokladali za vec svojej cti dobyť mečom miesta, kde žil Ježiš. Nakoniec všetky tie vojny boli neúspešné. František sa koncom leta r. 1219 počas 5. križiackej výpravy, ktorá smerovala do Egypta, vybral za sultánom Malikom al-Kamilom. Je to skutočný, veľmi zaujímavý príbeh. Ako napísal jeden komentátor: Al-Kamil sa zoznámil s tou najhoršou tvárou kresťanstva – s križiakmi, ktorí sa snažili dobyť nové územia a ktorí mávali Kristovým krížom ako zbraňou, a to aj potom, čo im ponúkol mier za rozumných podmienok. František naopak predstavil sultánovi Al-Kamilovi tú najkrajšiu tvár kresťanstva, ktoré berie Ježišovu výzvu k láske aj voči nepriateľom vážne. Historickým faktom je, že za 800 rokov mali práve františkáni od moslimov dovolené starať sa o sväté miesta v Jeruzaleme.

Aj nás sa Ježiš pýta – v tejto dobe, uprostred dnešných problémov sveta i našich osobných starostí: O čo vám ide, čo hľadáte? Odpovedajme mu našimi otázkami a naším úprimným záujmom. Preniknime až k jeho srdcu a osvojme si jeho posolstvo.