Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

15 skrytých klenotov v správe synody o synodalite

Autorka: Zuzana Vargová; Beseda TF FK, 14.11.2023. 
Podľa: jezuita a politológ Thomas Reese, 9.11.2023, National Catholic Reporter; https://www.ncronline.org/opinion/ncr-voices/15-hidden-gems-synod-synodality-report?fbclid=IwAR3CcCcgVRhaRtCq86FDaPQaaivo5yG-fOJ4ZzMFD0NK7XzJRzq6V2FqF68
V správach zo synody o synodalite sa západné médiá zamerali iba na obmedzený okruh tém: Vysviacka žien, téma ženatých kňazov a požehnanie homosexuálnych párov. V 40 stranovej správe účastníkov synody sa však podľa Reesa skrýva niekoľko prekvapivých klenotov, ktoré by mohli viesť k významnej reforme cirkvi.

1. Táto synoda, najmä rozhovory pri okrúhlych stoloch, bola príležitosťou na vypočutie a rešpektovanie hlasov laikov. „Cesta synody, podľa Františka, má zapojiť všetkých pokrstených. Americkí kardináli Blase Cupich z Chicaga a kardinál Robert McElroy zo San Diega zdôrazňujú, že nie je možné vrátiť sa späť.“ Budúce synody by už nemali prebiehať bez laických voličov. Sr. Mary Angela Perezová (Guam, Sev. Karolína) hovorí: „Som svedkyňou a zažívam akúsi demontáž hierarchie. Napriek tomu, že toto stretnutie vyzerá normálne, vnímam, že niečo je iné a historické. Pri našom spoločnom stole sedia – jeden mladý muž, laičky, ja, staršia žena, rehoľníčka, a potom biskupi – všetci spolu a v strede toho všetkého je Duch Svätý.“

2. Synoda podporuje „rozhovor v Duchu“, autentické počúvanie, aby bolo možné rozoznať, čo „Duch hovorí Cirkvi“, a správa dodáva, že rozhovor vyjadruje viac než obyčajný dialóg (angl. conversation – dialogue): V rozhovore sa prelínajú myšlienky a pocity, čím sa vytvára spoločný životný priestor.

Prof. P. M. Zulehner k tomu hovorí, že účastníci sa učili počúvať, prejavovať rešpekt voči rôznosti názorov a ustáť nesúlad. Nebolo potrebné vynakladať úsilie na presviedčanie oponenta. Tým však táto metóda „rozhovoru v Duchu“ narážala na svoje hranice. Došlo k neproduktívnemu vyvarovaniu sa konfliktov. Bolo predložených viac otázok než odpovedí a dlho odkladané témy sa neposunuli ďalej. Navyše (píše Zuhlener) sa vypomstilo, že v porovnaní s II. vatikánskym koncilom nesedeli pri stoloch teológovia, teologičky, príp. iní odborníci, ktorých názory a práce sú pre tieto otvorené otázky potrebné. Mnohí (salezián M. Martínek, filozof V. Běloradský) však varujú – potrebujeme mnohé veci (napr. ekologické problémy) riešiť hneď, aby nebolo neskoro.

3. Správa priznáva nezhody a neistoty. V minulosti mala hierarchia tendenciu ich zametať pod koberec a prezentovať pred svetom jednotnú cirkev. Teraz uznáva množstvo intervencií a pluralitu stanovísk a pripúšťa, že „nie je ľahké počúvať rôzne myšlienky bez toho, aby sme nepodľahli pokušeniu okamžite oponovať, proti-argumentovať". Jezuita Antonio Spadaro hovorí: „Neexistuje iná medzinárodná organizácia ako katolícka cirkev, ktorá by dokázala udržať protiklady pohromade v dialógu, ktorý si vyžadoval slobodný prejav každého, ale aj počúvanie a odozvu. Nie však ako reakciu na vlastné myšlienky, ale smerom k vyjadreniam iných. Od našich stolov sa vytratilo ohlušujúce ego, ktoré je vlastné politickým diskurzom našich dní. Nebolo dôležité postaviť sa na jednu stranu, ale vyjasňovať si postoje. Ten druhý zostal vždy iný, ale nikdy nie protivník.“

Všetky nezhody a neistoty boli zhrnuté do časti „záležitosti na zváženie“, ktoré „vyžadujú premýšľanie po stránke pastoračnej, teologickej a kánonickej“. Podľa Zuhlenera otvorený zostal diakonát žien, otázka celibátu, sexuálnej kultúry, genderové otázky, žehnanie párom rovnakého pohlavia. Ale aj rozdiely v cirkvi, ktorá je zasiahnutá polarizáciou a nedôverou pri otázkach, ako sú „liturgický život a morálna, sociálna a teologická reflexia“.

4. Správa sa zaoberá obavami žien. „Ženy volajú po spravodlivosti v spoločnostiach, ktoré sú stále poznamenané sexuálnym násilím, machizmom, ekonomickou nerovnosťou a tendenciou zaobchádzať s nimi nedôstojne.“ Cirkev sa musí vyvarovať opakovaniu chyby, „keď hovoríme o ženách ako o probléme“. Je naliehavé zabezpečiť, aby sa ženy mohli zúčastňovať rozhodovacích procesov a prevziať zodpovednosť v pastorácii a službe. Zuhlener k tomu hovorí, že je veľa žien, ktoré si v cirkvi našli svoje miesto a tiež ho teologicky premysleli.

5. Nezabudlo sa ani na chudobných, ktorí nemajú potrebné prostriedky na dôstojný život. Správa zdôrazňuje ich dôstojnosť a varuje, aby sa na chudobných nepozeralo ako na „oni“ a „my“, ako na „objekt“ dobročinnosti cirkvi. Úlohou cirkvi je postaviť chudobných do centra pozornosti a učiť sa od nich.

6. Cirkev musí prijať opatrenia v boji proti rasizmu a xenofóbii a zakročiť proti „svetu, kde sa zvyšuje počet migrantov a utečencov, ale ochota ich privítať klesá, a kde sa na cudzinca pozerá s čoraz väčším podozrením“. S pomocou poškodených by sa mali vytvoriť procesy na uzdravenie a zmierenie, aby sa odstránil hriech rasizmu.

7. Treba sa vysporiadať so zneužívaním v cirkvi a správa navrhuje, aby cirkev preskúmala možnosť zriadenia právneho orgánu oddeleného od biskupa, ktorý by riešil obvinenia zo zneužívania zo strany duchovenstva, a vytvoriť ďalšie štruktúry venované prevencii zneužívania.

8. Účastníci synody vyzvali na reformu kňazskej formácie. Formácia by nemala vytvárať umelé prostredie oddelené od bežného života veriacich, a správa vyzýva na „dôkladné preskúmanie programov formácie, s osobitnou pozornosťou na prepojenie so životom cirkevného spoločenstva i so svetom žien a rodín“.

9. Synoda vyzvala na pravidelnú kontrolu, ako biskupi, kňazi a diakoni vykonávajú svoju službu vo svojej diecéze, vrátane pravidelnej kontroly práce biskupa, s ohľadom na štýl jeho právomoci, hospodársku správu majetku diecézy a zabezpečenie proti všetkým možným druhom zneužívania.

10. Správa uvádza, že liturgický jazyk, texty používané v katolíckych obradoch, by mali byť prístupnejšie pre veriacich a viac prispôsobené rozmanitosti kultúr.

11. Synoda otvorila možnosť ponúkať sv. prijímanie (eucharistiu) aj nekatolíkom, zvlášť v prípadoch, ktoré nazývame „eucharistickou pohostinnosťou“ (communicatio in sacris). Správa uvádza, že ide o pastoračnú, ako aj cirkevnú a teologickú otázku, že takáto pohostinnosť má mimoriadny význam pre páry rôznych konfesií (cirkví). Ako hovorí František, cirkev nemá byť colnicou. Martínek navrhuje, aby biskupi začali tým, že zrušia všetky obmedzenia prístupu k sv. prijímaniu a veriaci k nemu pristúpi na základe svojej viery, túžby a svojho svedomia, nech sa hlási k akejkoľvek cirkvi, či už žije vo zväzku alebo mimo neho, zostala by len jedna podmienka – k prijímaniu môže ísť len ten, kto je hriešnik (Pane, nie som hoden...). Slovami jedného staršieho kňaza: „Chlapi, ke svatému přijímaní může jenom ten, kdo je hříšník. Je to jasný?“

12. Správa sa zamerala na diakonát v cirkvi. Diakonát sa vo všeobecnosti považuje za odrazový mostík ku kňazstvu. Odporúča sa pri diakonáte uprednostniť službu ľuďom žijúcim v chudobe pred liturgickou službou.

13. Reforma Rímskej kúrie musí pokračovať. Synoda potvrdila vyhlásenie pápeža Františka v apoštolskej konštitúcii Praedicate evangelium, vydanej v marci 2022, že Rímska kúria nestojí medzi pápežom a biskupmi, ale dáva sa do služby všetkým. Synoda vyzvala kúriu na pozornejšie počúvanie hlasov miestnych cirkví, najmä počas pravidelných návštev biskupov v Ríme, čo by malo byť príležitosťou na otvorenú a vzájomnú diskusiu, ktorá podporuje spoločenstvo a uplatňovanie kolegiality a synodality.

14. V správe sa uvádza, že v súčasnosti je potrebná širšia revízia Kódexu kánonického práva, aby sa zdôraznila synodalita cirkvi na všetkých úrovniach. Napríklad navrhuje, aby pastoračné rady boli povinné vo farnostiach a diecézach.

15. Synoda chce podporovať malé kresťanské spoločenstvá, ktoré prežívajú deň čo deň blízkosť Božieho slova a eucharistie a svojou povahou podporujú synodálnu cestu. „Sme povolaní prispieť k zvýšeniu ich potenciálu a možností,“ povedali členovia synody.

 Záver:

P. M. Zulehner: Otvorenou ostáva otázka, či a ako synodálny pocit získaný za 4 týždne presiakne do celej svetovej cirkvi. Správa túto nádej má. Spája ju so žiadosťou o inkulturáciu – aby v budúcom roku na kontinentálnych stretnutiach i stretnutiach miestnych cirkví prišli nové impulzy k otvoreným otázkam. Bolo by to predohrou priekopníckeho úspechu druhej časti synody, keby biskupské konferencie mohli dostať nové právomoci. Potom by napr. cirkvi v Afrike nemuseli súhlasiť s dobrovoľnosťou celibátu v Amazónii a východoeurópske oblasti so žehnaním homosexuálnych párov. Afrika by mohla rozvíjať novú pastorálnu teológiu s ohľadom na polygamiu, čo správa výslovne žiada, a je to i historické. Reformný pretlak v katolíckej cirkvi by konečne mohol poľaviť. Na synodálnej ceste svetovej katolíckej cirkvi to teda zostáva napäté. 

Jezuita Antonio Spadaro hovorí: Obraz cirkvi, ktorý sa vynoril, je obrazom zaoceánskej lode, ktorá sa plaví po rozbúrenom mori. Alebo ešte lepšie – je obrazom ľadoborca, ktorý je schopný nenaraziť na ľadovú kryhu. A tak sa synoda stala rezonančným otvorom sveta, v ktorom zaznievali všetky možné melódie a ozveny.

Nemecký teológ prof. Thomas Söding: Najväčšou príležitosťou synody je ona sama. Je tu text, je tu proces. Podľa neho je proces synody ešte dôležitejší, než ten dočasný text, a proces znamená, že biskupi spolu nielen hovoria, ale sa aj spolu radia a spolu rozhodujú s ľuďmi z rehoľných rádov, duchovných hnutí a laických reprezentácií, ktorí preberajú zodpovednosť za svoju katolícku cirkev.