Dnes slávime 9. nedeľu liturgického obdobia cez rok, ktorá sa v našej cirkvi svätí aj ako slávnosť Najsvätejšej Trojice. „Jeden Boh v troch osobách“ je definícia kresťanskej viery. Za touto definíciou skrýva sa poznanie, že Boh nie je nemá veličina, ale niekto, s kým môže obyčajný človek vstúpiť do vzťahu. Dnešné čítanie zo Starého zákona spomína Mojžiša, ktorý mal s Bohom skúsenosť, že je Pánom milosrdným a láskavým. Slová apoštola v dnešnom druhom čítaní pochádzajú zo záveru jeho 2. listu Korinťanom. Apoštol uzatvára svoj list odkazom na Boha, pričom ho označuje za Boha lásky a pokoja. Z evanjelia je dnes najdôležitejšia myšlienka, že Boh sa svetu zjavuje nie preto, aby ho trestal, ale aby ho zachránil.
Homília
V čase mojej mladosti vládol v našej krajine politický režim, ktorý sa hlásil k tzv. vedeckému svetonázoru. Náboženstvo a viera v samotnú existenciu Boha sa pokladali za nevedecké, nerozumné, nesprávne. Nám veriacim preto dosť záležalo na tom, aby sme si svoju vieru obhájili rozumnými argumentmi. Spomínam si, že ako mladého kňaza sa ma mladí ľudia často pýtali na existenciu Boha: Je Boh alebo nie? Ako sa to dá dokázať alebo akú máme skúsenosť s Božou existenciou? Prešli desaťročia, svet sa zmenil, dnes nepočuť, žeby sa niekto sporil o vieru v Boha. Téma sa stala mnohým ľuďom ľahostajnou. V istom zmysle je to horšie, ako keď sa proti viere bojovalo. Pokiaľ sa bojuje, ešte stále tá téma omína, pokladá sa za dôležitú...
Dnešný sviatok Sv. Trojice nám pripomína, že ak chceme sebe a svojmu životu porozumieť, musíme sa vrátiť k prvej náboženskej téme čiže k téme Boha. Naša cirkev na dnešný sviatok necháva čítať zvláštne vyjadrenie z Jánovho evanjelia: „Kto verí v Boha – presnejšie, kto verí, že Boh poslal Syna na svet –, nie je odsúdený, ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno jednorodeného Syna Božieho“ (Jn 3,18). Akoby toto vyjadrenie odkazovalo na nejaký problém, ktorý číha vo svete. Nejde však o jeden či druhý možný problém, ale o problém zásadný – či sa svet chápe ako priestor Božieho pôsobenia, alebo naopak ako priestor, ktorý sa pred Bohom vedome uzatvára, odmieta ho a do seba nevpúšťa.
Pri téme Boha sme často náklonní zostať pri všeobecných špekuláciách: jestvuje, nejestvuje, týka sa ma to, netýka... Evanjelium podľa Jána sa nevenuje takejto špekulácii, ale ohlasuje konanie Boha v Ježišovi Kristovi. Či sme odsúdení alebo zachránení, závisí podľa evanjelia od toho, či sme uverili v „meno jednorodeného Syna Božieho“. Evanjelium teda nerieši všeobecnú otázku, či sa v Boha verí alebo nie, ale stavia nás pred otázku: V akého Boha veríš? Niekto môže veriť v boha či bohov ako pohanskí Rimania, ktorí videli v bohoch zdroje svojej moci a úspechu. Niekto ďalší môže veriť v Boha ako Židia, čo sa cítili byť Bohu zaviazaní poslušnosťou voči jeho zákonom – voči tomu, čo za tie zákony pokladali. Oproti tomu evanjelium povie, že k záchrane vedie len viera v Boha, ktorý sa prihlásil k Ježišovi ako svojmu Synovi a poveril ho zachraňujúco konať vo svete. Zachraňujúco znamená, že Boh v Ježišovi ponúkol priateľstvo, blízkosť a lásku. Ani z pohľadu Starého zákona to nebola celkom novinka. Dnes sme z prvého čítania počuli, že Boh sa zjavil Mojžišovi na vrchu Sinaj a predstavil sa volaním: „Pán Boh je milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný“ (Ex 34,6). Čo je na viacerých miestach Starého zákona takto vyjadrené cez rôzne udalosti a najmä cez slová a skutky prorokov, zjavuje sa potom najvýraznejšie v Ježišovi, v udalosti jeho života, pôsobenia, v jeho smrti a vzkriesení, a následne v jeho duchovnom pôsobení v tých, čo uverili, že práve takto, tak ako v Ježišovi, koná Boh.
Čo je na tomto konaní zvláštne? Prečo evanjelium práve o tomto konaní povie, že je zachraňujúce a že kto v neho verí, je zachránený? Skôr, ako si odpovieme na túto otázku, rád by som povedal, že nie je pravda, že niekto má náboženstvo a iný nemá, alebo že niekto v Boha verí a iný nie. Každý v niečo verí. Možno niekto sám v seba. Iný verí v nejakú predstavu o šťastí. Pesimista verí vo svoj zlý osud. Ktosi raz povedal, že aj ateizmus je viera – ateisti veria, že Boh nie je. Viera v tzv. vedecký svetonázor bola tiež prejavom akéhosi svetského náboženstva. Pritom dosť namysleného. Pri uvedomení si toho, že každý v niečo verí, lepšie pochopíme, prečo evanjelium nekladie otázku, či veríme, ale ako, v akého Boha.
V českom preklade nedávno vyšla kniha amerického františkána Richarda Rohra pod názvom: Dýchať pod vodou (vydal Vyšehrad, Praha 2023). Rohr píše o kresťanskej viere, pričom sa prekvapujúco nechal inšpirovať programom protialkoholického liečenia, ktorý v Amerike praktizuje Spoločnosť anonymných alkoholikov. Liečitelia v tomto programe nevidia vo svojich klientoch vinníkov či mravné trosky, ale chorých a obete. „Keď sú liečitelia schopní jednať so závislými ľuďmi bez predsudkov a láskavo, prečo by takto nemali konať kresťania,“ pýta sa R. Rohr a zároveň žiada, aby sme sa v kresťanstve sami zbavili svojich závislostí. Rohr myslí na viaceré nesprávne predstavy o Bohu a na časté morálne súdenie iných ľudí namiesto toho, aby sme konali z Ježišovej zachraňujúcej lásky.
Veriť v zmysle evanjelia znamená nechať sa vtiahnuť do vzťahu k Bohu cez Ježiša Krista pôsobením jeho Ducha Sv. Nejde o nič sladké a naivné. V cirkvi to označujeme za vieru v Boha ako Sv. Trojicu a tiež za skúsenosť, že Boh sám je s nami vo vzťahu. Existenciu tohto vzťahu poznáme podľa skúsenosti, že sme prijatí i objatí a že sami dokážeme uzdravujúco prijímať a objímať.