Dnes slávime 6. veľkonočnú nedeľu. Pri sv. omši dnes slávime aj prvé sväté prijímanie troch našich detí. Sú to Kali, Matúš a Filip. Tešíme sa s nimi a s ich rodinami. Zo Sv. písma si dnes vypočujeme čítanie zo Skutkov apoštolov, ako prví kresťania zvestovali vieru v Ježiša Krista, ako v jeho mene prinášali ľuďom uzdravenie a radosť. V druhom čítaní nás povzbudí apoštol Peter, aby sme boli pripravení obhájiť nádej, z ktorej žijeme. Je to otázka aj na nás: Kde sú naše nádeje, na čo alebo koho sa spoliehame? V evanjeliu nám Ježiš sľubuje, že nás nenechá opustených, že nám dá svojho Ducha. Chce povedať, že ako veriaci nie sme vedení ako malé deti, ale máme počuť Božie oslovenie vo svojom rozume a srdci a z neho potom spravodlivo konať.
Homília
KM:
V kostole sme zvyknutí na to, že sme tu viacerí spolu, ale hlavné slovo má zväčša len jeden z nás. Dnes sme si to pripravili tak, že budeme hovoriť dvaja. Keďže s niektorými našimi deťmi slávime dnes prvé sv. prijímanie, prvé prijatie Ježišovho sv. chleba, Maruška, ktorá pripravuje programy pre deti, nešla s deťmi do domčeka, ale zostali sme všetci spolu. V kostole hovoríme najmä o Ježišovi. To, čo si dnes chceme povedať, nie je však len niečo ďalšie o Ježišovi, ale chceme si priblížiť, ako on sám hovorí k nám. Podľa dnešného evanjelia Ježiš povedal učeníkom, že príde ako Duch pravdy, ako ten, čo potešuje a povzbudzuje. Nazýva sa duch alebo dych, lebo nás nepovzbudzuje zvonka – ako fanúšikovia, čo povzbudzujú svojich obľúbených hráčov –, ale povzbudzuje nás zvnútra, akoby dýchal, teda myslel a konal priamo v našom rozume a srdci. Takémuto povzbudeniu hovoríme inšpirácia z latinského inspiráre (vdýchnuť). Toto je vlastne podstata náboženstva. Nerobiť niečo len navonok, ale pomocou toho, čo robíme navonok, zachytiť Božie oslovenie a konanie v nás, aby sme potom z toho, čo je do nás vdýchnuté, sami hovorili a konali.
Maruška:
Milé deti, možno ste to zažili aj vy, že ste sa na nejaký čas ocitli v novom prostredí, kde ste aj chceli byť, aj vám bolo smutno, že pri sebe nemáte mamu alebo ocka alebo iných ľudí, ktorí sa o vás starajú a ľúbia vás. Keď som ja bola malá a bola som v škole prírody alebo na letnom tábore, cítila som sa až slávnostne, keď prišiel list z domu. Listy sa písali rukou, a tak som vedela, že držím v rukách niečo, čo písala mama alebo ocko, alebo kde možno niečo dokreslila sestra. To, čo bolo v tom liste, nebolo až také dôležité, ako to, že ho pripravili a poslali, lebo mi tým ukázali, že na mňa myslia, aj keď nie sme spolu. Dnes si už listy nepíšeme. Máme iné prostriedky na posielanie správ. Posielate si aj vy s rodičmi správy?
Ja mám už dospelého syna, ktorý žije v zahraničí. Nevoláme si každý deň, ale keď vidím obrázok, vtip, správu, ktorá by ho potešila, pošlem mu to cez Whats Up alebo Messenger a ja tiež náhodne dostávam správy od neho. Nemusíme sa veľa rozprávať, ale vieme, že sme na seba nezabudli. Počula som už, že si ľudia nechávajú odkazy aj v miestnostiach budov postavených v hre MineCraft. Na konci sv. omše minulú nedeľu som vás poprosila, aby ste si skúsili všimnúť to, čo som nazvala prejavy Božieho ducha – dobré veci, ktoré sa dejú v každodennom živote. Podarilo sa vám to?
Mne sa páčila takáto správa: V jednom holandskom supermarkete si všimli, že tam dopoludnia chodí veľa dôchodcov, ktorí sa nemajú s kým porozprávať. Zamestnanci sa teda rozhodli vyhradiť jednu pokladňu pre takýchto ľudí a napísali tam: „Ak sa chcete porozprávať, ste tu vítaní, ak sa ponáhľate, použite prosím inú pokladňu.“ Takže, čo myslíte, prečo som vás poprosila, aby ste si skúsili začať takéto veci všímať?
V dnešnom čítaní sme počuli: „Nenechám vás ako siroty, prídem k vám.“ Pre mňa sú príbehy, o ktorých sme hovorili, presne takými odkazmi ako boli listy od rodičov v tábore alebo správy od syna na Messengeri. Keď sa zahráme na detektívov a začneme tieto odkazy vyhľadávať, budeme mať možnosť tešiť sa z Božej prítomnosti v našom svete. Ak by sme náhodou aj zabudli, každú nedeľu máme príležitosť cez príbehy ľudí, ktorí sa s Ježišom stretli, a cez sv. prijímanie, zažiť, že patríme do Božej rodiny, a odkazy od Ocka v nebi síce neprichádzajú na náš mobil alebo hodinky, ale cez ľudí a príbehy okolo nás. Navyše, keď toto zažijeme, môžu sa z nás samých stať poslovia, ktorí dobrú správu o jeho láske roznášajú ďalej. Na záver sa s Vami ešte podelím o príbeh, ktorý nám zvykol rozprávať náš pán farár v Anglicku. V ich kostoloch, rovnako ako v našich, je často na okne, na stene alebo na oltári obraz Božieho oka. Ten p. farár v Anglicku spomínal, ako ho zvykol jeho otec napomínať: „Vidíš? Boh ťa sleduje, vidí všetko, čo urobíš aj v skrytosti, a keď raz zomrieš, všetky tvoje skutky sa budú čítať pred zástupmi svätých.“ Potom p. farár pokračoval: „Keď som už bol kňazom, prišla za mnou raz jedna pani a povedala: Keď som bola malá, mala som babku, ktorá mi v kostole ukazovala Božie oko a hovorila: Vidíš to Božie oko? Pán Boh ťa má tak rád, že z Teba nevie oči spustiť!“
KM:
Dnešné čítanie z evanjelia končilo Ježišovými slovami o vzájomnej láske medzi ním, Bohom Otcom a nami. Hovoríme tomu spoločenstvo alebo vzájomné prijímanie, sv. prijímanie. Takéto spoločenstvo najkrajšie prežívame, keď sa spolu rozprávame a pohostíme. Prvé sv. prijímanie potom znamená, že deti už nielen nás dospelých počúvajú, ale že vo svojom rozume a srdci aj vedia spoznať Božie oslovenie a konanie, aby z toho, čo je do nich Bohom vdýchnuté, samy hovorili a konali. Veľmi im to želáme a chceme ich v tom naďalej sprevádzať a podporovať.