Dnes slávime 5. veľkonočnú nedeľu. Prvé čítanie zo Skutkov apoštolov spomína, ako prvotná cirkev riešila svoje problémy. Zvolali zhromaždenie čiže synodu, poradili sa so všetkými, a potom si rozdelili úlohy a služby. Ich riešenie je príkladom aj pre dnešok. Máme sa povzbudzovať k ochote slúžiť, a potom darovať svoje schopnosti do služby celému spoločenstvu. V druhom čítaní apoštol Peter rozvíja obraz živého kameňa, na ktorom je postavená cirkev. Tým živým základným kameňom je Kristus a my sme jeho ľudom, ktorý má podiel na jeho kňazskom a kráľovskom poslaní. Dnešný úryvok z evanjelia odpovedá na otázku, ako bude Ježiš po svojom odchode prítomný medzi svojimi učeníkmi. V jednote s Bohom bude zajedno so svojimi učeníkmi, ktorí dostanú schopnosť konať Božie skutky.
Homília
Svetové médiá včera venovali veľkú pozornosť korunovácii nového britského kráľa. Nemal som čas pozerať slávnosť. Videl som len záver, keď kráľ s manželkou mávali veľkým zástupom, ktoré sa zišli pred palácom. Ťažko povedať, čo ľudí na takéto slávnosti priťahuje. Nový kráľ nemôže o ničom priamo rozhodovať. Ale povedať, že je len na ozdobu sa tiež nedá. Ako si bolo možné všimnúť, korunovácia je vlastne náboženský obrad. Kedysi ľudia verili, že moc kráľa pochádza od Boha, preto je kráľ symbolicky pomazaný posväteným olejom, aby bol na zemi akoby predĺženou Božou rukou.
V kresťanskej viere neklaniame sa ľuďom, iba Bohu, a požehnanie nečakáme od jedného výnimočného človeka, ale od Božieho Pomazaného, ktorého po hebrejsky nazývame Mesiáš a po grécky Kristus. Pokiaľ bol Ježiš so svojimi učeníkmi, pokiaľ konal znamenia a presvedčivo kázal, jeho učeníci žili v dôvere, že všetko dobre dopadne. Keď im naznačil, že odchádza, zneisteli. Povedali mu, že nevedia, kam ide, a že nepoznajú cestu ďalej. Keď sa Ježiš odvolal na svojho Otca, najprv nechápali, že Otcom nazýva Boha. Napokon im Ježiš povedal, aby mu verili pre skutky, ktoré koná, ako aj pre skutky, ktoré budú oni konať, keď uveria v neho.
Nechať za seba hovoriť skutky je dobrá rada. Podľa toho, čo kto z nás robí, sa ľahšie spozná, o čo komu ide. O akých skutkoch však Ježiš hovoril? Keď pozorne čítame 14. kapitolu Jánovho evanjelia, vidíme, že Ježiš hovoril o skutkoch, ktoré cez neho koná Otec: „Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec vo mne. Ak nie pre iné, aspoň pre tie skutky verte!“ (Jn 14,11-12) Ako to ale spoznáme, že niektoré skutky sú od Otca, teda od Boha, a iné nie? Položíme si ďalšiu otázku: Po prečítaní textov zo Sv. písma povieme, že „počuli sme Božie slovo“. Ako sme na to prišli, že ide o Božie slovo? Rýchla odpoveď by mohla byť, že preto, lebo sme to prečítali zo Sv. písma. Nebola by to však odpoveď poctivá. Ľudia neuverili Ježišovi preto, že v synagóge občas čítal zo Sv. písma. Ľudia mu uverili, lebo sa jeho slovami a skutkami uzdravili, lebo sa vďaka tým slovám a skutkom premenili. Ak Ježiš povedal, aby sme verili pre jeho skutky, tak myslel na túto uzdravujúcu skúsenosť. Sám seba pritom nedával do popredia, ale označoval sa za Boží nástroj, za predĺženú ruku Božiu, cez ktorú Boh uzdravujúco koná vo svete. Nepovedal: ja konám, ale: Otec koná svoje skutky.
Niektorí kresťania môžu žiť v predstave, že Ježiš je náš vzor a my máme konať ako on. Iste by sme vedeli aj spomenúť niekoľko Ježišových skutkov, ktoré by sme mali nasledovať. Predsa, Ježiš sa nám nedáva za vzor. Napokon, ani otec a mama nemali by hovoriť svojim deťom: Robte všetko ako ja. Poznáme príbehy rodín, kde boli rodičia slávni herci, známi politici alebo podnikatelia či vedci, a ich deťom to nevyšlo. Niekedy sa dokonca hovorí, že tie deti prežívali veľký vzor svojho otca či matky nie ako povzbudenie, ale ako ťarchu, s ktorou sa nedokázali vyrovnať, a žili s pocitom, že nesplnili očakávania.
Ježiš sa nám nedáva za vzor. Ježiš odkazuje na skutky, ktoré v ňom koná Otec a ktoré – ba aj väčšie – chce Boh konať v nás. Vzťah, ktorý máme s Ježišom, nie je predovšetkým vzťah morálny, ale vzťah inšpirujúci. Ako hovorí slovo inšpirácia z latinského inspiráre (doslova vdýchnuť), v tomto vzťahu sme niekým nadchnutí, podnietení či oživení. Nemáme jeden vzor, ku ktorému smerujeme, ale jedno nadýchnutie, z ktorého vychádzame. Viera, o ktorej hovorí Ježiš, nie je ako stavebný projekt, ktorý sa postupne realizuje, ale skôr ako vnútorný zápal, nadšenie, z ktorého sa realizuje. Ak sa v Bratislave nedarí ani po viac ako 30 rokoch postaviť nemocnicu na Rázcochách, problémom nie je neschopnosť nakresliť a vyrátať vhodný projekt. Problémom je neprítomnosť nadšenia preň. Nemá kto preň dýchať.
Spôsob zmýšľania a konania z kresťanskej viery pekne vyjadruje jedna modlitba: „Ježiš, ty nemáš oči, vezmi si moje oči, aby si dnes videl biedu a bezprávie. Ty nemáš ruky, vezmi si moje ruky, aby si dnes konal dobro. Ty nemáš nohy, vezmi si moje nohy, aby si dnes navštívil chudobných. Ty nemáš ústa, vezmi si moje pery, aby si dnes hovoril o slobode, ktorá prichádza cez teba. My sme dnes jediná Biblia, ktorú ľudia čítajú. Daj, aby som bol dobrou zvesťou pre tých, s ktorými sa dnes stretnem.“
Vieme pochopiť nadšenie ľudí pre nejakú výnimočnú udalosť, akou bolo napríklad korunovanie nového kráľa. V kresťanstve však máme niečo lepšie. Nemáme jedného kráľa, ku ktorému vzhliadame, ale inšpirátora, z ktorého dýchame. S ním sa vo viere zjednocujeme, aby najprv uzdravil nás a potom cez nás uzdravujúco konal v dnešnom svete.