Dnes slávime 5. pôstnu nedeľu. Dnešné evanjelium predstavuje Ježiša ako Pána nad životom a smrťou. Ako budeme počuť, nik nám nesľubuje, že nezomrieme, ale kto verí v Ježiša, „bude žiť, aj keď zomrie“. Dnešné čítanie zo Starého zákona tiež veľmi výrazne hovorí o vyjdení z hrobov. Prorok tými hrobmi myslel aj nešťastnú politickú situáciu a zotročenie ľudí. Kto prijme Božieho Ducha, kto sa ním nechá viesť, však nezostane v hrobe, ale ožije a nájde znova svoj domov. Apoštol Pavol v druhom čítaní rozlišuje telesný a duchovný život. Telesnosť je u Pavla spoliehanie sa na majetok, zdravie, moc vo svete, a duchovnosť je tam, kde žijeme z Kristovho Ducha, z jeho myslenia a konania.
Homília
Pri čítaní dnešného úryvku z Jánovho evanjelia spomenul som si na Dostojevského román Zločin a trest. Temer celé rozprávanie o Lazárovej smrti a vzkriesení nachádza sa v 4. kap. 4. časti tohto románu. Kedysi táto kniha patrila k tzv. povinnej literatúre na stredných školách. Slávny ruský spisovateľ Dostojevskij mal ťažký život, za účasť na protištátnom povstaní bol odsúdený na smrť, tesne pred popravou mu trest zmenili na niekoľko rokov väzenia na Sibíri. Neskôr zažil úmrtie manželky i svojich detí. Nádej na život zoči-voči smrti, biede a hriechu bola v jeho knihách veľkou témou. Hlavnou postavou románu Zločin a trest je chudobný študent, ktorý sa stane vrahom. Keď mu jeho priateľka Soňa číta príbeh o Lazárovom vzkriesení, dozrie v ňom rozhodnutie priznať sa a odpykať si trest.
Pri nedeľnej bohoslužbe tohto roku čítame už po tretí raz z Jánovho evanjelia. Aj dnes ide o pomerne dlhý text, v ktorom je udalosť smrti a vzkriesenia Lazára pozadím, na ktorom zaznie posolstvo, že v Ježiša treba veriť ako vo vzkriesenie a život. Ježiš doslova povie: „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie“ (Jn 11,25). Nehovorí – ako dúfajú mnohí chorí, keď sa modlia za uzdravenie –, že neumrú, ale že budú žiť, aj keď umrú. To má závisieť práve od viery, že on je Mesiáš, Boží Syn.
Možno si to predstavujeme jednoducho. Lazár zomrel, pochovali ho, a keď prišiel Ježiš, mŕtveho zázračne vzkriesil. Kto to videl, uveril, že Ježiš koná v Božom mene. Podľa evanjelia mnohí zo Židov po udalosti s Lazárom naozaj v Ježiša uverili, ale mnohí nie. Keď čítame ďalej v 11. kap. Jánovho evanjelia, dozvieme sa, že vzkriesenie Lazára bolo dôvodom, aby sa veľkňazi a farizeji rozhodli, že Ježiša zabijú (Jn 11,53). Žiadna akokoľvek výnimočná udalosť nedá sa teda použiť ako dôkaz viery. A ani my dnes si toto rozprávanie nečítame preto, aby sme si povedali: Hľa, takto sa stalo, môžeme veriť.
Na pochopenie rozprávania je dôležitá poznámka, že „kto verí v Ježiša, bude žiť, aj keď umrie“. Tá veta nám oznamuje, že náš život nebude bez trápenia preto, že veríme v Boha, a nebude ani bez smrti. Viera v Ježiša nezaručuje bezproblémové preplávanie životom, ale ponúka zápas s utrpením a smrťou, vzdorovanie utrpeniu a smrti aj po tom, ako na nás doľahnú. Neodvážim sa povedať, že veriaci človek ľahšie znáša utrpenie a smrť, lebo sa teší do neba. Ale odvážim sa povedať, že vo viere vieme žiť a tešiť sa z niečoho viac ako z toho, že ešte chvíľu sme tu, že ešte chvíľu sme ako-tak zdraví. Pre koho je ideálom čo najdlhší zdravý život, ten investuje do zabezpečenia svojho majetku, možno aj do zdravej výživy a neskôr do lepších liekov a lekárov. Blahoželáme tomu, kto si zachová zdravie do vysokého veku, ale nič nie je smutnejšie, ako ustrašená starosť o seba samého. To „viac“, pre čo sa patrí žiť, je opakom úzkostlivej starosti o seba. To „viac“ je darovanie sa, podelenie sa o život. Život sa aj v prírode rozmnožuje darovaním, nie vlastnením. Ježišova reč, že „kto verí v neho, bude žiť, aj keď umrie“, potom znamená, že s ním a cez neho nejdeme do stále užšieho temnejšieho priestoru, ale naopak do priestoru, ktorý je stále otvorenejší a priestrannejší.
Príbeh o vzkriesení Lazára nám chce takto povedať, že život si môžeme zachrániť len vyjdením z nášho malého života do života väčšieho. Tým väčším životom je každé úprimné priateľstvo, každá úprimná láska. Ale nielen od iného človeka. Aby sme my, často slabí a hriešni, dokázali byť oporou a láskou iným, potrebujeme mať sami zažité niečo viac ako istotu v ľuďoch. Práve toto úžasným spôsobom v románe Zločin a trest vyrozprával Dostojevskij. Študent menom Raskoľnikov býva v prenajatom malom byte, ktorý je studený a tmavý ako hrob. Svoju bezvýchodiskovú situáciu sa pokúsi riešiť zabitím ženy, ktorú pokladá za úžerníčku. Nik nevie o tom, čo urobil. Nik by mu to nedokázal, ale on sám zistí, že sa zo svojho nešťastia nevyslobodil, ale ešte väčšmi doň ponoril. Príbeh o Lazárovej smrti a vzkriesení mu jeho priateľka Soňa číta z knihy Nového zákona, ktorá predtým patrila zavraždenej, a Soňa sama nie je žiadna svätica, ale žena, ktorá živí svoju rodinu tým, že občas predáva mužom svoje telo. Na rozdiel od Raskoľnikova však Bohu nič nevyčíta a povie, že ak niečo cenné má, tak len od Boha. V závere románu sa prostredie príbehu nápadne mení. Stiesnený priestor sa stráca a na jeho miesto nastupuje otvorená, do diaľky sa tiahnuca krajina.
Dostojevskij vo svojich románoch písal vlastne aj o sebe. On bol ten
mŕtvy, ktorého Ježiš povolal ako kedysi Lazára z hrobu: Poď, vyjdi! Vyjdi
zo seba, zo svojho strachu, zo svojho hrobu. Vo viere v Ježiša počujeme aj
my toto volanie. Nech nám jeho volanie presvieti a otvorí naše malé životy
a pomôže nám vyslobodiť sa z nelásky, z hriechu, a napokon aj zo
smrti.