Dnes slávime 4. pôstnu nedeľu. Hlavnou témou tejto nedele je správne videnie čiže správne zmýšľanie a poznanie. Príbeh o slepom mužovi z dnešného evanjelia, ktorého Ježiš uzdravil, je zároveň obrazom situácie ľudí, ktorí spoznali, komu sa majú klaňať a podľa koho sa v živote majú orientovať. Čítanie zo Starého zákona pripomína, ako Boh cez proroka našiel pre Izrael budúceho kráľa Dávida. Dôležité bolo, aby nehodnotil ľudí podľa vonkajšieho vzhľadu a prvého dojmu. Apoštol Pavol v druhom čítaní nazýva dobro svetlom a kresťanov v tomto zmysle vyzýva, aby konali skutky svetla, nie skutky tmy.
Homília
Asi každý pozná pojmy video a idea, ale málokomu napadne, ako tie slová spolu súvisia. Obe pochádzajú z gréčtiny, kde idéin znamená vidieť. Video teda značí, že vidím, pričom sa dnes týmto slovom mieni najmä nejaký obraz, film. Idea znamená tiež pohľad na niečo, ale ešte viac vhľad, teda nazretie na podstatu toho, čo pozeráme, pochopenie súvislostí. Po slovensky je idea myšlienka. Môžeme si dať otázku, či myslím, lebo vidím, alebo vidím, lebo myslím.
Slepý človek, napríklad ten, čo sa spomína v dnešnom úryvku z Jánovho evanjelia, by nám určite povedal: „Slepý som, ale nie hlúpy, i keď som tým veľmi obmedzovaný.“ Takže dávam prednosť tomu, že vidím, lebo myslím. Myslenie je rôzne a patrí k nemu aj viera ako vyššia úroveň poznania. Z dnešného evanjelia ma zaujali najmä posledné Ježišove vety, ako hovorí, že prišiel, aby „tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby oslepli“ (Jn 9,39). Je to zjavná provokácia, Ježiš spochybňuje sebaistotu niektorých ľudí, čo si myslia, že vidia a vedia, ale v skutočnosti nevedia, lebo neveria.
Poznáme ľudí, ktorí vidieť a veriť kladú do protikladu. Hovoria, že veria, čiže dôverujú len tomu, čo vidia, čo si vyskúšajú. Pritom si neuvedomujú, že táto možnosť platí len v niektorej oblasti. Osobne, keď niečo kupujem, neverím reklame a neobjednávam si veci cez tzv. nákupný kôš na internete. Môžu byť výnimky, ale veci chcem vidieť osobne a pokiaľ možno ich chcem vyskúšať. V politike, priateľstve, láske a náboženstve však nestačí vidieť alebo presnejšie – nestačí skúška videním. Pekne o tom hovorí dnešný úryvok z Prvej knihy Samuelovej. Samuel, keď hľadal v Betleheme nového kráľa pre Izrael, videl šikovných, mocných mužov, ale počul v sebe Boží hlas: „Nehľaď na ich tváre, ani na výšku postavy“ (Sam 16,7). Potreboval vhľad, videnie v súvislostiach, na Slovensku by sme povedali: Potreboval im „vidieť až do žalúdka“, prekuknúť ľudí a ich úmysly.
Aby sme správne hodnotili udalosti, ľudí i seba, aby sme nenaleteli hocikomu a hocičomu, potrebujeme vieru. Vieru nie ako protiklad videnia, vyskúšania, ale vieru ako ten vhľad, ako vyššiu úroveň poznania. Táto úroveň je vlastne zapojením viacerých možností poznávania, k čomu patrí aj ochota nechať sa osloviť, vyviesť z izolácie, do ktorej nás vrhlo nejaké trápenie alebo sklamanie. Tak sa nechal ten slepý človek najprv Ježišom osloviť. Nemusel, mal skúsenosť, že je odstrkovaný... Gesto, ktoré urobil s tým človekom Ježiš, je pre nás podivné: Napľul na zem, urobil blato a natrel slepému oči. Slina sa v staroveku chápala ako liečivý a magický prostriedok. Slina je aj čosi veľmi osobného. Môže uraziť, ale je aj prejavom blízkosti (napokon, kde sa ľudia bozkávajú, tam sú aj sliny). Takže Ježiš toho človeka akoby pobozkal, ale zároveň mu povedal: umy si to. Umyl sa a vrátil sa vidiaci. Získanie videnia nie je mágia – že si to nezotriem. Uvidel, lebo uveril. Platí, že vidím, lebo myslím, lebo verím.
V Jánovom evanjeliu príbeh o slepom človekovi nie je len informácia, je to správa o tom, že vidíme, ak správne veríme, a že správne veríme, ak prijmeme, že Boh sa zjavuje v Ježišovi. Oproti tejto možnosti stojí predstava Božieho zjavenia cez rôzne zákony a pravidlá. Pomýlení týmito pravidlami boli aj Ježišovi učeníci. Keď stretli slepého, pýtali sa, kto zhrešil, teda, za čo bol ten človek slepotou potrestaný. Kto takto verí, asi nebude pomáhať trpiacemu. Veď trpí, lebo je potrestaný... Učeníci si to dali Ježišom vysvetliť, ale farizeji nie. Videli, že slepý vidí, ale nevideli v tom Božie znamenie, ale hriech. Hriech v tom videli preto, lebo Ježiš slepému natrel oči v sobotu, čím sa podľa židovských predstáv vážne prehrešil proti sobote. Ježiš to určite urobil naschvál, aby provokoval k mysleniu nad svätením soboty a nad všetkými náboženskými pravidlami: Buď tie pravidlá slúžia uzdraveniu, vyslobodeniu, radosti alebo sú k ničomu! V tejto súvislosti môžeme pochopiť Ježišov výrok, že prišiel, aby „tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby oslepli“. Ľudia, ktorí tvrdia, že veria len tomu, čo si vyskúšajú, zväčša nevedia, o čom hovoria. Ale ľudia, ktorí v mene náboženstva tvrdia, že vedia, ako treba veriť, ale tým, ako to vedia, s inými nesúcitia a im aj ubližujú, sú na tom ešte horšie. Takým ľuďom Ježiš s hnevom povedal: Prišiel som, aby ste oslepli!
Pápež František na túto tému hovoril nedávno nie s hnevom, ale s humorom. Pripomenul pátra Ledochowského, ktorý bol hlavným predstaveným jezuitov, Spoločnosti Ježišovej, do r. 1942. Ako povedal František, ten chcel život a spiritualitu jezuitov dať do presných pravidiel a spísal to do jednej knihy, podľa ktorej malo byť všetko zregulované, ešte aj to, ako sa má variť v kuchyni. Prvú kópiu svojej knihy poslal opátovi jedného kláštora benediktínov. A ten mu odpísal: „Vážený otec generálny predstavený, týmto ste zabili Spoločnosť Ježišovu!“ František zdôraznil, že kto chce všetko regulovať, väzní Ducha Svätého, a dodal: „Prosím, nechajte slobodu, nechajte tvorivosť. Vždy sa nechajte viesť Duchom Svätým.“
Takže chceme vidieť, preto myslíme, preto veríme. Nechajme sa Ježišom povzbudiť, aby to bolo aj slobodne a tvorivo. Že sa nám to darí, spoznáme podľa toho, že to bude aj uzdravujúce a radostné.