Pri čítaní Dokumentu kontinentálnej etapy (DKE) sme zistili, že veľa spomínaných podnetov a problémov je zhodných s našimi problémami, čo ukazuje, že cirkev na celom svete je prakticky „na jednej vlne“. Rozdiel vidíme v tom, že témam, ktoré v našej slovenskej syntéze boli spomenuté len okrajovo alebo neboli spomenuté vôbec (ženy v cirkvi, účasť laikov na dianí v cirkvi, otázka rozvedených, ženatí kňazi, chudobní, LGBTQ atď.), je v tomto dokumente venovaný oveľa väčší priestor. Dedukujeme, že laici a synodálne tímy nemali strach (my sme pri našich výstupoch hovorili o určitej autokorekcii) – naopak, mali potrebu o tom hovoriť.
Pracovný dokument je hojne podporený citátmi z výstupov jednotlivých prípravných synodálnych stretnutí z celého sveta, čo mu dodáva na hodnovernosti a pravdivosti a cítiť z neho úprimnú snahu o svedomité spracovanie množstva podnetov, ktoré do Vatikánu prišli.
Naše postrehy
Celkovo: Či už v DKE alebo na slovenskej syntéze vidieť, že na doterajšom synodálnom procese mali rozhodujúcu účasť najmä laici – aktívni alebo menej aktívni veriaci zo všetkých krajín (synodálny proces prebieha zdola). Aktívna účasť kňazov (synodálne skupiny biskupov, kňazov, dekanátov a pod.) až na výnimky (vatikánske dikastériá) zdá sa byť zanedbateľná. „Niektorí zodpovední a pastieri neprevzali úlohu animátorov a vodcov, ktorá im prináleží. Viaceré diecézne syntézy sa sťažujú na nedostatočné alebo slabé zapojenie kňazov.“ (cirkev Čile).
Iba okrajovo sa z dokumentu dozvedáme, že: „Vzťah medzi kňazmi a veriacimi laikmi je na mnohých miestach zložitý. Zároveň sa spomínajú výzvy pre kňazov: nedostatok kňazov vedie k ich vyčerpanosti, a niektorí vidia, že ich služba je spochybňovaná“ (Rakúsko). Takže vlastne nevieme (len tušíme), s akými problémami sa kňazi v rámci cirkvi trápia. V niektorých správach je spomínané, že sú osamelí, nepochopení, ale inde sa hovorí o tom, že mali strach zapojiť sa do synodálneho procesu, dokonca ho až brzdili.
Spoluúčasť žien: Takmer všetky syntézy (okrem Slovenska) sa zaoberajú otázkou plnej a rovnocennej účasti žien. Napríklad správa zo Svätej zeme- Palestíny: „V synodálnom procese to boli ženy, ktoré sa najviac angažovali a zrejme si neuvedomovali len to, že môžu viac získať, ale aj to, že môžu viac ponúknuť, keďže boli odsunuté na prorocký okraj, z ktorého pozorujú, čo sa v živote cirkvi deje...“
Cirkev čelí dvom súvisiacim výzvam: Ženy naďalej tvoria väčšinu tých, čo sa zúčastňujú na liturgii a cirkevných aktivitách, kde sú muži v menšine, no väčšinu rozhodovacích a riadiacich funkcií zastávajú muži. Je zrejmé, že cirkev musí nájsť spôsoby, ako prilákať mužov k aktívnejšiemu členstvu v cirkvi a ako umožniť ženám plnohodnotnejšiu účasť na všetkých úrovniach cirkevného života. Znepokojenie vyvoláva aj slabá prítomnosť hlasu mladých ľudí.
Čo sa nám páčilo – čo máme spoločné s ostatnými veriacimi vo svete?
V úvode je vyjadrená radosť, nadšenie zo stavu synodálnej cesty (čo nás veľmi potešilo, lebo práve nedostatok vyjadrenej radosti a nadšenia nám chýbal v slovenskej syntéze). Napr. úvodné vety: Synoda napreduje, rok po jej otvorení to môžeme nadšene potvrdiť! Všetky krajiny vyjadrili ochotu pokračovať v začatej ceste. „Naozaj ide o spôsob bytia“ (Wales). „Ľudia hovorili, že po desaťročiach chodenia do kostola ich prvýkrát požiadali, aby niečo povedali“ (Pakistan). Ak cirkev nie je synodálna, nikto sa nemôže cítiť v nej skutočne doma.
Obraz stanu: „Rozšír priestor svojho stanu!“ Tento stan je priestorom spoločenstva, miestom spoluúčasti a základom misie. Rozšírenie stanu si vyžaduje, aby sme doň prijali ďalších a vytvorili priestor pre ich rozmanitosť.
„Dom Cirkvi nemá dvere, ktoré sa zatvárajú, ale obvod, ktorý sa neustále rozširuje“ (Taliansko). „Tým, ktorí sa v cirkvi cítia doma, chýbajú tí, ktorí sa tam necítia byť doma“ (Írsko). „Synodálna cesta bola pre mnohých jednou z najprínosnejších skúseností, ktoré zažili vo svojom kresťanskom živote“ (Rovníková Afrika). „Nastala silná mobilizácia Božieho ľudu, radosť zo spoločného stretávania sa, spoločného kráčania a slobodného rozprávania, ...niektorí sa vrátili späť“ (Stredoafrická rep.).
Čo nás oslovilo a povzbudilo
Jadrom synodálneho procesu je vízia cirkvi „...aby ľudia vedeli, že každý tu môže nájsť svoje miesto a domov“ (BK USA).
V záverečnej kapitole Nasledujúce kroky: „Domnievame sa, že spoločenstvo by nás malo viesť do stavu trvalej misie: stretávanie sa a vzájomné počúvanie, dialóg, uvažovanie, spoločné rozlišovanie“ (BK Španielska).
Posolstvo synody je jednoduché: učíme sa spolu kráčať a spolu sedieť pri lámaní jedného chleba, aby si každý našiel svoje miesto. Každý je povolaný zúčastniť sa na tejto ceste, nikto nie je vylúčený.
O čom s ľudia sa nebáli hovoriť
Škandály zneužívania, ktorých sa dopustili členovia kléru. Ide o otvorenú ranu, ktorá naďalej spôsobuje bolesť: „Bolo cítiť naliehavú potrebu, aby sa uznali spôsobené hrôzy a zlo a zvýšilo sa úsilie o ochranu zraniteľných a nápravu škôd, ktoré utrpela morálna autorita cirkvi“ (Austrália).
Ohľadom prebiehajúcich vojen: „Táto synoda nám umožnila lepšie pochopiť, že pastorácia zameraná na jednotu a zmierenie musí byť aj naďalej prioritou“ (Rwanda).
Ochrana a pomoc deťom a ženám kňazov, ktorí porušili sľub celibátu.
Skupiny, ktoré sa cítia byť vyhnancami „.žiadajú, aby cirkev bola útočiskom pre zranených a zlomených, nie inštitúciou pre dokonalých“ (USA).
Zranenia cirkvi sú úzko spojené s ranami sveta... (pápež František: „Cirkev má byť poľnou nemocnicou.“)
Čo ľuďom v cirkvi chýba
Nedostatok vhodných štruktúr a spôsobov sprevádzania osôb so zdravotným postihnutím (Dikastérium pre laikov, rodinu a život).
„Venovať osobitnú pozornosť ženám, ktoré sa rozhodli pre potrat zo strachu pred materiálnou chudobou a odmietnutím zo strany rodiny na Ukrajine.“ (Ukrajina).
Ekumenický priestor: „Svet potrebuje cirkev „vychádzajúcu“, ktorá odmieta rozdeľovanie na veriacich a neveriacich, ktorá obracia svoj pohľad na ľudstvo a namiesto doktríny či stratégie mu ponúka skúsenosť spásy, „prekypujúci dar“, ktorý odpovedá na volanie ľudstva a prírody“ (Portugalsko). Aj prof. Tomáš Halík zdôrazňuje: „Prelínanie kultúr je znamením našej doby.“
Mnohé syntézy uvádzajú výzvu k užšiemu spoločenstvu medzi cirkvami rôzneho obradu. Synodalita je Božie pozvanie kráčať spoločne s celou ľudskou rodinou: „Naše štvrte, naše rodiny, naše cintoríny, naše pracoviská sú skutočnými ekumenickými priestormi“ (Stredoafrická republika).
Transparentnosť: „Katolícka cirkev sa musí stať otvorenejšou a transparentnejšou: všetko sa robí v tajnosti. Agenda a zápisnice farskej rady sa nikdy nezverejňujú, nediskutuje sa ani o rozhodnutiach ekonomickej rady a rozpočty nie sú verejné“ (individuálna pripomienka zo Spojeného kráľovstva).
Kvalita homílií: Takmer jednohlasne sa uvádza ako problém, žiadajú sa „hlbšie homílie, zamerané na evanjelium a čítania dňa, a nie na politiku, ktoré by používali prístupný a príťažlivý jazyk a týkali sa života veriacich“ (Maronitská cirkev).