Úvod do liturgie
Dnes slávime 2. nedeľu po Vianociach. V evanjeliu sa spomína Ježišov krst. Zjavenie Boha v Ježišovi sa už neukazuje cez anjelov a poklonu mudrcov, ale cez zostúpenie Božieho Ducha na Ježiša. Boh sa k Ježišovi prihovára ako k svojmu milovanému Synovi. Prvé čítanie zo Starého zákona prináša slová proroka Izaiáša, ktoré sme počúvali už v advente. Prorok spomína Božieho služobníka, ktorý prinesie spravodlivosť národom, uzdraví zranených a zastane sa ponižovaných. Druhé čítanie je krátky úryvok z dlhšej reči apoštola Petra, keď vysvetľoval, ako spoznal a uveril, že Boh pôsobí na Ježišovi.
Homília
Predvčerom na sviatok Zjavenia Pána som spomenul, že v súčasnosti sa nevedie nejaký zarytý boj proti náboženstvu ako v minulosti, ale je dosť ľudí, ktorí náboženstvo vnímajú ako „nepotrebnosť“. Príčiny tohto úkazu sú objektívne i subjektívne, politické i kultúrne. Mohli by sme o tom dlho diskutovať. Skúsime však problém otočiť a spýtame sa, čo je potrebnosť. Preskočíme také samozrejmosti, ako že potrebujeme jesť, byť ako-tak zdravý a mať strechu nad hlavou... Nieže by išlo o vedľajšie veci, ale o týchto záležitostiach ako potrebných sa azda nik nesporí.
K podstate nášho premýšľania nás privedie vyjadrenie z dnešného evanjelia: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom som našiel zaľúbenie“ (Mt 3,17). Uznajme, že potreby máme rôzne, ale potreba byť takto oslovený, mať prežité, že sme milovaní, že na nás niekto hľadí so záľubou, je kdesi úplne v podstate každého z nás. Vyjadrenie „toto je môj milovaný“ mal Ježiš začuť hneď po svojom krste a celá udalosť je sprevádzaná poznámkou, že Ježiš videl Božieho Ducha, ktorý ako holubica zostupoval naňho.
Môžeme sa pýtať, načo sa dal Ježiš pokrstiť. Pýtal sa na to aj Ján Krstiteľ. Pripomeňme si, že Ján vyvolal medzi ľuďmi pohyb, ktorý sa dá označiť za náboženský i spoločenský. Vtedajšia židovská spoločnosť bola skrz-naskrz náboženská, náboženstvo sa prežívalo ako absolútna nutnosť. Ak by sme to chceli k niečomu prirovnať, bola to taká samozrejmosť, ako keď dnes nejdeme na ulicu bez dokladov. Doklady – občiansky preukaz, karta poistenca a ďalšie – sú, samozrejme, potrebné, ale zároveň formálne. Boli by sme radi, ak by si nás úrady uctili aj bez občianskeho a ošetrili nás aj bez poistenia. Také čosi však nemožno očakávať od úradov, ako-tak sa to čaká od vlastnej rodiny. Jeden môj priateľ má brata, ktorý premrhal veľa peňazí na hracích automatoch, zadlžil sa, rodným domom ručí u banky, pravdepodobne oň prídu. Rodičia, ktorí nerozumne prepísali dom na tohto syna, sa môžu stač bezdomovci. Ten môj priateľ nezdedil nič, ale rodičov uistil, že keď príde k najhoršiemu, pôjdu dožiť k nemu. Ak vznešene povieme, „si môj milovaný, mám v tebe zaľúbenie,“ nemusí ísť o žiadnu romantiku, môže ísť o takúto lásku syna, ktorý sa o rodičov postará, aj keď rodičia dom prepísali na toho druhého, ktorý ich dostal do nešťastia. Akú potrebnosť vníma ten zodpovedný syn? Prečo osud rodičov berie na seba? Zjavne neberie veci formálne, koná zo svojho svedomia a viery.
Ján Krstiteľ videl židovské náboženstvo svojej doby ako formálny systém, ako stroj, čo funguje, ale ide naprázdno. Vôľa Božia sa nehľadala, ale moc a jej stabilita... Proti tomu Ján vyvolal pohyb, proti tomu kázal a začal krstiť tých, čo chceli zmenu – náboženskú i spoločenskú. Formalizované úradnícke náboženstvo videl Ján a rovnako Ježiš ako nepotrebnosť. Obaja presadzovali potrebnosť z Božieho ducha, ktorý je v evanjeliu prirovnaný holubici. Nám to prirovnanie veľa nehovorí, ale židovskému znalcovi Starého zákona to hovorilo dosť. Celá Biblia sa začína zmienkou, že zem bola prázdna a temná a „Duch Boží sa vznášal nad vodami“ (Gn 1,2). Potom začína Boh tvoriť. Tvorba dobra a krásy pochádza z Božieho Ducha. Priamo holubica sa spomína v známom rozprávaní o potope. Noe vypúšťa holubicu z archy, aby zistil, či potopa skončila. Keď sa vrátila s olivovou ratolesťou, vedel, že svet je zachránený. Ak Matúšovo evanjelium spomína pri Ježišovom krste Ducha ako holubicu, prináša jasný odkaz: Cez tohto Ježiša sa obnovuje stvorenie a zároveň zachraňuje. Kto ho bude nasledovať, kto prijme jeho posolstvo a osvojí si ho, otvorí v sebe zdroje tvorivosti a záchrany pre seba i pre ostatných.
Prečo dnes v našej spoločnosti mnohí ľudia takto náboženstvo nevidia? Kde vidia naplnenie svojich potrieb? Sú azda odpoveďou reklamné panely pri cestách? Tie ponúkajú záchranu cez tovary a zábavu, a keď si politici zaplatia, tak ponúknu aj ich. Priznajme si, že časť z nás prepadla takejto predstave o šťastí a úspechu. Ľudia sa chcú mať jednoducho dobre, byť úspešní a bohatí. Aké náboženstvo ponúkame oproti takému ideálu? Niektorí z našej cirkvi snažia sa ľudí umravniť a ďalší zabaviť. Jedno i druhé môže byť dobré, potrebujeme poriadok i ľahkosť. Ale omnoho viac potrebujeme kritickosť voči súčasnému svetu a túžbu uzdravovať.
Pred Vianocami zomrel lekár, prof. Vladimír Krčméry. Venoval sa tropickej medicíne a svoje znalosti uplatnil doma, ale ešte viac v chudobných krajinách sveta. Kde odborníci z bohatých krajín končili, lebo nemali technické vybavenie, na ktoré boli zvyknutí, nastúpil Krčméry a veci riešil. Často hovorieval, že problémy ľudí, ktorým chcel pomôcť, boli také zúfalé, že ak by nebol veriaci, nevydrží ani päť minút.
Podľa evanjelia sa nad Ježišom po krste otvoril výhľad do neba a zaznel hlas, že je milovaný. Našou úlohou v cirkvi nemá byť nič menšie – poďakovať sa za nebo nad nami a za Boží hlas v nás a potrebnosť svojej viery dosvedčiť tvorivosťou a uzdravovaním.