Nesamozrejmosť však nemusí mať len negatívne súvislosti. Naopak, často rozširuje poznanie a mení náš ohraničený pohľad na život. Ten, podobne ako zdravie či šťastie, považujeme za čosi samozrejmé. Dokonca si myslíme, že máme naň právo. Zlomové okamihy nás však presviedčajú o opaku. Šťastie, ktoré sa bezprostredne týka nášho vnútra, prichádza neprogramovo. Nie je zviazané s našimi predstavami o ňom, ale s bytostným naplnením či existenčným dotykom. Pri ňom si uvedomujeme, že sme súčasťou života, no nie sme jeho vlastníkmi. Z tohto porozumenia pramení aj vedomie pokory a vďačnosti. Za jedinečnosť každého dňa, ktorý nám bol dopriaty.
V každodennej starosti o živobytie a zabezpečenie chodu domácnosti sa opierame o zdanlivé istoty, ktoré nám majú garantovať naplnenie života a vnútornú spokojnosť. Takzvaným istotám podriaďujeme prácu, myslenie i sviatočné dni. No práve tie vianočné chvíle sa spájajú s údivom a nesamozrejmosťou. So zrodom života, ktorý má potenciál meniť pohľad na svet a vnášať doň radosť. Napriek nezabezpečeniu predpokladaných podmienok. Energiu vďačnosti za odkrytie symbiózy, ktorej je každý z nás súčasťou, odovzdávame svojim deťom a našim najbližším.
Nostalgicky v nás zostáva stopa z prvého detského úžasu spojeného nielen s nečakaným obdarovaním, ale predovšetkým s vedomím lásky, porozumenia a akceptácie. Šťastie a radosť tak nie sú individuálnymi hodnotami. Presahujú jednotlivca i predpoklady vypočítateľnosti. Každoročné vstupovanie do vianočného obdobia nám pripomína túto zviazanosť so životom, ľuďmi i harmóniou. Vstúpiť do nej predpokladá prijať presahy vlastného poznania a predstáv. Záleží na nás, či z tohto prekročenia seba a dotykov lásky načerpáme energiu vďačnosti a naplníme ňou aj dni, ktoré sa nám javia ako samozrejmé. Pretože takými nie sú.