Máme zjednodušenú predstavu o chamtivosti. Keď myslíme na chamtivého človeka, predstavíme si niekoho, kto je lakomý, sebecký, bohatý na peniaze a materiálne veci, hromadiaci si toto bohatstvo pre seba. Málokto z nás patrí do tejto kategórie. Chamtivosť v nás má nekonečne jemnejšie podoby. To, čím trpí väčšina z nás, ktorí sme štedrí, nesebeckí a nie sme bohatí na peniaze či majetok, je chamtivosť po skúsenostiach, chamtivosť po živote samotnom a (ak to neznie príliš kacírsky) chamtivosť aj vo svojej štedrosti. Sme chamtiví robiť vo svojom živote viac (aj dobrých vecí), ako nám čas dovoľuje. Kde to vidíme?
Vidíme to na sebe vždy, keď nikdy nie je dosť času urobiť to, čo (zdanlivo) potrebujeme. Vždy je tu tlak, že by sme mali robiť viac. Keď si myslíme, že sa Boh nejako s časom pomýlil a nepridelil nám ho dosť, trpíme chamtivosťou. Henri Nouwen to raz opísal takto: „Naše životy často vyzerajú ako preplnené kufre, ktoré praskajú vo švíkoch. V skutočnosti si takmer vždy uvedomujeme oneskorenie za plánom. Je tu neodbytný pocit, že existujú nedokončené úlohy, nesplnené sľuby, nerealizované návrhy. Vždy je ešte niečo ďalšie, čo by sme si mali pamätať, urobiť alebo povedať. Vždy sa nájdu ľudia, s ktorými sme sa nerozprávali, nenapísali sme im, ani sme ich nenavštívili.“
Ale Boh neurobil chybu, keď nám dal čas. Boh nám dal dostatok času, aby sme urobili to, čo sa od nás žiada, dokonca aj v štedrosti a nezištnosti. Problém je na našej strane a problémom je chamtivosť. Chceme v živote urobiť viac, ako nám život sám dovolí. Navyše, vo väčšine prípadov sa to dá ľahko racionalizovať. Ak máme pocit vyhorenia pri službe druhým, môžeme sa ľahko pozrieť na svoju prílišnú vyťaženosť, únavu a náš mátajúci pocit, že nerobíme dosť, a vidieť to ako cnosť, ako formu mučeníctva, ako nezištnosť, ako rozdávanie sa pre iných. Čiastočne je to pravda, sú chvíle, keď láska, okolnosti alebo konkrétne obdobie v našom živote môže vyžadovať, aby sme to všetko odovzdali až do bodu radikálneho seba zrieknutia; dokonca aj Ježiš bol občas zavalený a snažil sa vytratiť do samoty. Avšak nie je to vždy tak.
To, čo matka musí urobiť pre dojča alebo malé dieťa v núdzi, je úplne odlišné od toho, čo potrebuje urobiť, keď toto dieťa vyrastie a bude dospelé. Čo je v jednej situácii cnosť, v inej sa môže stať chamtivosťou. Byť príliš zaneprázdnený zvyčajne začína ako cnosť a potom sa často obráti na neresť – jemnú chamtivosť. To, čo bolo kedysi potrebné na to, aby sme slúžili druhým, teraz začína viac slúžiť nášmu vlastnému imidžu a povesti. A tiež to funguje ako pohodlný únik. Keď sme pohltení prácou pre iných, nemusíme čeliť našim vlastným vnútorným démonom ani démonom, ktorým potrebujeme čeliť v našich manželstvách, povolaniach a vzťahoch. Sme jednoducho príliš zaneprázdnení; ale toto je závislosť, rovnaká ako všetky ostatné závislosti, až na to, že táto konkrétna závislosť je vnímaná ako cnosť, za ktorú sme chválení.
To je jeden z dôvodov, prečo nám Boh dal sabat a prikázal nám, aby sme prestali pracovať jeden deň v každom týždni. Žiaľ, strácame samotnú predstavu o sabate. Prikázanie sme zmenili na návrh ľahkého životného štýlu. Ako však Wayne Mueller vo svojej veľmi podnetnej knihe o sabate napísal: „Ak zabudneme odpočívať, budeme príliš tvrdo pracovať a zabudneme na svoje krehké milosrdenstvo, zabudneme na tých, ktorých milujeme, zabudneme na naše deti a na náš prirodzený údiv... A tak nám Boh dal prikázanie, aby sme zachovali sabat – Pamätaj na odpočinok. Toto nie je návrh životného štýlu, ale prikázanie, rovnako dôležité ako nekradnúť, nevraždiť či neklamať.“
Prepracovanosť nie je cnosť.