Celá sv. omša tu:
Úvod do liturgie
Dnes slávime 31. nedeľu liturgického obdobia cez rok.
Z textov Sv. písma si najviac všimneme príbeh z evanjelia
o Zachejovi. Jeho povolanie považovali Židia za veľmi hriešne. Pre Ježiša
to nebolo prekážkou. Stretnutie s Ježišom priviedlo Zacheja k veľkej
životnej zmene. Ako sa pekne píše v evanjeliu, Ježiš „neprišiel trestať,
čo je hriešne, ale zachrániť to, čo sa stratilo“. S dnešným evanjeliom
ladí čítanie zo Starého zákona: Boh sa zmilúva nad všetkými a nikým nepohŕda.
Úryvok z listu apoštola Pavla v druhom čítaní spomína jeho modlitbu
za kresťanov v Solúne, aby si zachovali svoje povolanie a zároveň
triezvy úsudok ohľadom Kristovho príchodu čiže jeho súdu nad svetom.
Homília
Keď v dnešnej spoločnosti niekto zdôrazňuje príslušnosť k národu, rodine, vlasti, vlastnej kultúre býva veľmi rýchlo označený za konzervatívneho, ba až nebezpečného človeka, ktorý upiera iným právo na odlišnosť. Byť súčasťou spoločenstva – či už ide o národ, náboženstvo alebo nejakú sociálnu skupinu – môže byť výhoda, ale aj nemusí, a podobne žiť svoj život nezávisle, bez ohľadu na mienku väčšiny, môže byť príjemné, ale aj nemusí. Vieme, že mnohí ľudia sa bez krytia väčším spoločenstvom cítia neprijatí, osamelí, a preto aj nešťastní. Asi ideálne je byť sám sebou, žiť svoj život, ako sami chceme, ale zároveň byť aj súčasťou niečoho väčšieho, byť niekde naozaj doma.
Ak máme porozumieť dnešnému príbehu evanjelia, treba jednotlivé postavy príbehu vidieť v tomto napätí medzi príslušnosťou k väčšiemu spoločenstvu a záujmom mať vlastný život. Príbeh z 19. kap. Lukášovho evanjelia spomína istého Zacheja, ktorý bol hlavným mýtnikom. Bohatstvo, ktoré mal, mu však nepomáhalo. Zachej asi mal rodinu a známych, ale väčšina ľudí sa naňho dívala s nenávisťou, keďže bol zamestnaný ako výberca daní pre Rimanov, ktorých Židia pokladali za okupantov. Ľudia si na verejnosti voči Zachejovi nedovoľovali, predsa len mal vyššiu funkciu, ale zo židovskej spoločnosti bol prakticky vylúčený. Po čom to túžil Zachej, keď zatúžil vidieť Ježiša? Bol len zvedavý alebo chcel byť niekým aj uznaný a prijatý?
V každej spoločnosti sa prirodzene vytvorí nejaká väčšina, ktorá má svoje príčiny i dôsledky. Teoreticky pokladáme za správne, ak je väčšina tolerantná, chápavá voči menšine. Na druhej strane menšina by sa nemala vyvyšovať nad väčšinu alebo príslušnosť k väčšine pokladať za niečo zastaralé a prekonané. Problémom však nie je samotná príslušnosť k väčšine alebo menšine, ale zavreté hranice, neochota či neschopnosť stretnúť sa a žiť s tými druhými. Spoločnosť, ktorá neprijalo medzi seba Zacheja, nebola vymedzená národnosťou, dokonca ani zdedeným náboženstvom. Ježiš o Zachejovi povedal, že „aj on je Abrahámovým synom“. Teda, že patrí k nám, patrí dnu, nie von. Spoločnosť, ktorá Zacheja odmietala, vymedzovala sa morálne. Namýšľala si, že je lepšia. Tým, čo k nej nepatrili, nedávala žiadnu šancu. Prečo by Zachej túžil byť súčasťou takejto väčšiny, ktorá ho nenávidela, prečo by si kvôli týmto ľuďom mal sypať popol na hlavu?
Zachej túžil vidieť Ježiša. Netúžil sa podriadiť väčšine, ale nechcel so svojou rodinou ani zostať sám, hoci bohatý. Muselo v ňom byť niečo pekné, keď riskol, že sa zosmiešni a vyliezol na strom, aby videl Ježiša. Musel nejako zachytiť, že Ježiš okolo seba vytvára inú partiu, iné spoločenstvo, ako bolo to slušné, moralizujúce, farizejské, ktoré takých ľudí, ako bol Zachej, odmietalo. Aké spoločenstvo vytváral okolo seba Ježiš? Na rozdiel od Zacheja nebol mimo konzervatívnej väčšiny, správal sa v norme, ak sa Ježišovi niečo vyčítalo, tak vlastne vždy to, že sa stretol s niekým, kto bol „stratený“. V tomto bode však Ježiš nemohol ustúpiť, lebo ako povedal, to je základ jeho programu, základ jeho evanjelia: „Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo.“ Ježiš si nielen všimol Zacheja, on sa aj ponúkol na návštevu. Nevedel vopred, čo Zachej urobí. Ale niekedy to býva tak, že keď riskneme prvé podanie ruky, dostane sa nám veľkorysej odpovede. Ako v prípade Zacheja, ktorý prekvapil svojím rozhodnutím, že chudobným dá polovicu majetku a poškodeným vynahradí štvornásobne.
V súčasnej spoločnosti nepokladajme za niečo divné, ak je niekto konzervatívny a iný pokrokový. Každý sme nejaký. Čo má hodnotu a zmysel, ukáže život. To, čo je dôležité, je, aby sme nebudovali okolo seba múry, nevytvárali ťažko prekročiteľné hranice. Ak sme kresťania, nasledujme Ježia v jeho vnímavosti voči strateným. Títo stratení môžu byť ľudia chudobní, chorí, starí, tiež inak veriaci a neveriaci, ľudia objektívne hriešni i zakomplexovaní, ľudia s politickými názormi, ktoré sa nám nepáčia... Rozprávali sme nedávno na jednej besede, aká by mala byť naša cirkev. Jedna priateľka povedala, že ľudia sa tešia, ak sú niekde priateľsky prijatí. Áno, cirkev má fungovať ako priateľské spoločenstvo, kam sa ľudia tešia prísť. Nieže by sme nemali mať žiadne nároky, ale platí, že najprv je priateľstvo, potom nároky. Ježiš najprv pozdravil Zacheja, potom bol k nemu pozvaný, a potom sa Zachej roztopil a začal deliť majetok. Mal som priateľa, farára na Spiši. V obciach je tam veľa Rómov. Zväčša sa hlásia za katolíkov. Keď sa im narodili deti, chceli ich dať pokrstiť, ale ten kolega im hovoril: „Nevidím vás v kostole.“ Pýtal som sa ho, čo spraví. „Poviem im, že ich musím vidieť v kostole aspoň štyri nedele.“ Vraj to väčšina splní, ale po krste už zasa neprídu. Povedal som tomu kolegovi: „Musíš ísť na to inak. Spýtaj sa Deža: Si náš človek? Určite povie, že áno. Možno nepríde až tak často do kostola, ale bude sa na teba tešiť.“
Ježiš nedelil ľudí na konzervatívnych a pokrokových, ani na slušných a neslušných. Ak vôbec ľudí delil, tak na tých, ktorí sa dajú pozvať do priateľstva a ktorí nie. Všetko ostatné príde potom. Často príde aj poznanie, že za podanou rukou je Boh sám a jeho požehnanie.