Celá sv. omša tu:
Úvod do liturgie
Dnes slávime 20. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Ježiša si predstavujeme zväčša ako posla pokoja. Pri bohoslužbe prednášame v jeho mene slová: Pokoj s vami. V dnešnom evanjeliu však prekvapujúco čítame, že Ježiš neprináša pokoj, ale rozdelenie. Azda poznáme vyjadrenie, že ani pokoj nemôžeme mať za každú cenu. Kedy ísť do sporu, kedy neustupovať a bojovať – aj to je otázka, ktorú si máme klásť pri našej modlitbe. V prvom čítaní je príkladom prorok Jeremiáš, ktorý šiel radšej do konfliktu s predstaviteľmi svojej krajiny, ako by odobril ich politiku. Aj v druhom čítaní z Listu Hebrejom počúvame o potrebe bojovať. Keď autor listu hovorí o boji proti hriechu, nemyslí však na naše bežné hriechy a slabosti, ale myslí na prázdny spôsob života, bez viery i bez zmyslu.
Homília
Keď sa pozrieme na dejiny od Ježišových čias až podnes, nájdeme v nich viacero období, keď boli kresťania obeťami prenasledovania, ale poznáme aj také obdobia, keď kresťania násilím presadzovali svoje záujmy. V kostoloch vidíme obrazy mučeníkov, ktorí zomreli ako Ježiš na kríži, ale máme aj svätých, čo sú uctievaní ako bojovníci za vieru. Asi najznámejší je sv. Juraj, ktorý je zobrazovaný s kopijou v ruke ako bojovník s drakom. V našej obci je dobre známy sv. Michal, ktorý je zobrazovaný s mečom. Predsa sa zdá, že kresťania dávali prednosť pokojným riešeniam ako riešeniam násilným – či už v politike alebo priamo v náboženstve –, ale vybrať si jeden či druhý postoj nie je vôbec jednoduché.
V dnešnom úryvku z 12. kap. Lukášovho evanjelia zaznieva ten bojovný postoj, keď Ježiš hovorí, že neprináša pokoj, ale rozdelenie. Počítame s tým, že Biblia sa často vyjadruje obrazne, v metaforách, ale na tomto mieste cítime, že Ježišovu reč nemôžeme oslabiť vysvetlením, že hovorí len o vnútorných bojoch, ktoré sa odohrávajú v našom srdci.
12. kap. Lukášovho evanjelia nadväzuje na rozprávanie o Ježišovej návšteve u istého farizeja, na ktorej sa Ježiš pohádal s prítomnými farizejmi a zákonníkmi, vyčítal im falošnú nábožnosť, vnútornú skazenosť a náboženské zaťažovanie ľudí. Na konci 11. kap. sa dočítame, že keď odchádzal z návštevy, zákonníci a farizeji naňho prudko dorážali a strojili mu úklady (Lk 11,53-54). V nasledujúcej 12. kap., z ktorej dnes čítame už po tretí raz, nachádza sa Ježišovo varovanie pred farizejmi, varovanie pred sebectvom pri užívaní majetku a napomenutie k bdelosti. Táto bdelosť, ako sme si povedali pred týždňom, je prípravou na príchod Pána, ktorý prichádza v rôznych udalostiach sveta, a my nemáme prepásť príležitosť, aby sme sa k nemu pridali a s ním zabojovali za zmenu sveta k lepšiemu. S napomenutím k bedlivosti súvisí Ježišovo zvolanie: Prišiel som hodiť oheň, priniesol som konflikt, rozdelenie (Lk 12,49). Pre niekoho je to prekvapujúce, ale áno, Ježišova reč je jasná – niekedy máme ísť do konfliktu.
Zostáva, samozrejme, dôležitá otázka kedy a ako. V politike je, žiaľ, celkom bežné, že súperi sa vzájomne urážajú a nadávajú si, ale dúfam, že nik normálny nepovie, že je to tak správne, lebo Ježiš povedal, že priniesol oheň. Na druhej strane v politike, v osobných vzťahoch a tiež v cirkvi dejú sa rôzne klebety a osočovania, a my intrigánov nechválime za to, že sa s niekým priamo nehádajú. Boj, do ktorého nás Ježiš povoláva, nie je vyrovnávanie si účtov medzi jednotlivcami či vojna medzi štátmi, ale boj za Božie kráľovstvo, za zmenu nespravodlivého sveta, čo prekračuje aj hranice a možnosti tohto sveta. Ak ide priamo o cirkev, je to boj za odstránenie toho, čo je v našej cirkvi falošné a skazené, a privedenie cirkvi, nás všetkých, na cestu evanjelia. Na začiatku synody o mládeži v roku 2018 povedal pápež František: „Je nevyhnutné, aby sa prekonala pliaga klerikalizmu. Klerikalizmus je perverznosť a koreň všetkého zla v cirkvi. Musíme pokorne prosiť o odpustenie a predovšetkým vytvárať podmienky, aby sa toto zlo viac neopakovalo.“
Keď Ježiš hovorí o pokoji, keď sa slovami pokoja pozdravujeme v jeho mene, nejde teda o vyhýbanie sa sporom, nejde o známe „zametanie problémov pod koberec“. A keď Ježiš hovorí o ohni a rozdelení, nepredstavujme si to tak, že by chodil na každú demonštráciu – buď na strane ľudí konzervatívnych alebo progresívnych. Ježiš nesúhlasil s farizejmi, ale už vôbec nie so svetákmi. Nesúhlasil s tzv. esénmi, čo odišli žiť do púšte, aby sa v zlom svete nepokazili, ale nepridal sa ani k tzv. zelótom, ktorí svet chceli naprávať násilím. Napokon zomrel na kríži, a ako vieme, nebolo to len tak. Odsúdili ho najvyšší verejní predstavitelia politiky i náboženstva. Keď sa dívame na kríž, vždy si to jasne uvedomme: Ježiš priniesol oheň, a všetci držitelia moci sa spojili, aby ho udusili. Nasledovať Ježiša musí vždy znamenať ísť do konfliktu s tými, čo chcú oheň Ducha Sv. udusiť.
Keď v roku 2013 zvolili súčasného pápeža
Františka, asi mesiac po jeho zvolení kúpil som si o ňom knihu od jedného
nemeckého autora. V jednej kapitole knihy ten autor spomína, kedy
o ňom prvýkrát počul. Bolo to v roku 1998, keď patril k vybraným
novinárom, čo šli s pápežom Jánom Pavlom II. na Kubu. Tam boli vtedy také
pomery, že kresťania nesmeli sláviť ani Vianoce. Novinár mal dohodnuté
stretnutie s tajnými kňazmi, ktorí sa pred komunistami skrývali. Pri rozhovore
s nimi bol ten novinár veľmi prekvapený, keď sa títo kňazi ani tak
nesťažovali na pomery na Kube, ale kritizovali vykorisťovanie chudobných
v ostatných krajinách Latinskej Ameriky. Keď sa ich pýtal, kto je ich
vzorom, povedali mu, že arcibiskup Bergoglio z Argentíny, ktorý sa nespája
s boháčmi, ale stojí na strane tých, ktorí sú celom dole, úplne na
spodku. (A. Englisch, Franziskus. Zeichen der Hoffnung, 221-230, München
2013.)
Mudrovať sa dá o všetkom a všetko sa dá aj prekrútiť a zneužiť. Poprajme si preto otvorenú myseľ a statočné srdce, aby sme počuli, k čomu nás Ježiš volá a nechali sa zapáliť jeho ohňom, ktorý neničí, ale všetko pretvára, očisťuje a posilňuje.