Na Slovensku sa v minulosti často používali výroky, ktoré spájali nejakú udalosť s Božím zásahom. Napríklad pri návšteve sa povedalo: „Hosť do domu, Boh do domu.“ Známe bolo aj nábožné vyjadrenie, keď niektorá žena otehotnela: „Je v požehnanom stave.“ Podivnejšie vyznelo zvolanie po nejakej prírodnej katastrofe: „Je to hotové Božie dopustenie!“ Z čoho pochádzala predstava, že Boh pri niektorých udalostiach zasahuje? A prečo práve pri návšteve cudzinca, počatí dieťaťa a prírodnom nešťastí? Dnešný človek si žiaden Boží zásah do chodu vecí predstaviť nevie a udalosti si vysvetľuje ako dôsledok ľudského rozhodnutia alebo širších prírodných a spoločenských okolností. Dá sa to nejako spoznať, že Boh nás cez nejakú udalosť navštívil?
Liturgia dnešnej nedele spomína v prvom čítaní Abraháma. Jeho postavu poznáme z viacerých kapitol Knihy Genezis, prvej knihy Biblie (kap. 11-25). Podľa dnešného čítania z 18. kap. zjavil sa mu Pán pri stretnutí s tromi neznámymi mužmi. Boh sa tu nazýva len Pánom, teda najvyššou mocou, autoritou. Abrahám cudzincov bohato pohostí a dostane sa mu prisľúbenia, že jeho žena bude mať s ním do roka syna – hostiteľ bude mnohonásobne odmenený svojimi hosťami.
V Knihe Genezis sa prvýkrát spomína Abrahám pod menom Abram v 11. kap., a to v súvislosti s rozhodnutím jeho otca odísť z vlasti, ktorá bola na juhu dnešného Iraku, smerom na sever, na územie dnešného Turecka. Neskôr Abram opustil aj toto miesto a odišiel do Kanaánu, dnešného Izraela. Ako čítame v Biblii, urobil to na Boží pokyn (Gn 12,1-3). Ako Abram spoznal, že nejaký podnet je Boží pokyn, sa nevysvetľuje. Rozprávanie pokračuje miestami až rozprávkovým spôsobom. Abram žije istý čas v Egypte, jeho žena je dokonca na faraónovom dvore, po návrate do Kanaánu Abram zvíťazí v bitke nad viacerými kráľmi; opakovane sa mu prihovára Pán a sľubuje mu, že ho požehná a z jeho potomkov urobí veľký národ. Abram si zasa opakovane sťažuje, že nemá syna, a jeho žena mu poradí, aby to skúsil s jej slúžkou. Keď slúžka počne, Abramova žena situáciu nezvláda a slúžka od nej utečie. Aj jej sa zjaví Pánov anjel, sľubuje jej potomkom veľkú budúcnosť a pošle ju späť. Podľa textu 17. kap. Pán zmení Abramovi meno na Abrahám a uzavrie s ním zmluvu. Zmluva s Bohom je vec naskrze duchovná, ale potvrdiť sa má telesne. Abrahám a všetci muži v jeho tábore musia byť obrezaní na najcitlivejšom mieste, na pohlavnom orgáne. Pán opätovne sľúbi, že Abrahám bude mať syna, ale on si to nevie predstaviť, keďže on a jeho žena sú už starí. Ale poslúchne a obriezkou potvrdí zmluvu s Pánom. Potom o nejaký čas príde k udalosti, o ktorej sme čítali dnes z 18. kap., že ho navštívili traja cudzinci a cez nich samotný Pán.
Z dnešného pohľadu je Abrahámov príbeh rozprávaním o nomádoch, ktorí putujú so svojimi stádami a ich osudy sú prerozprávané rozprávkou formou. Je však historickou skutočnosťou, že z tohto akoby rozprávkového príbehu zrodili sa veľké dejiny a hlásia sa k nemu najväčšie svetové kultúry a náboženstvá (judaizmus, kresťanstvo, islam). Prečo sa tento príbeh stal takým silným? Kým mnohí v dnešnom svete veria len v moc ľudí – tých najbohatších a najmocnejších – Biblia hovorí o moci Pána, ktorý – ak sa mu zveríme – zasiahne požehnane do našich životov. Najviditeľnejšie sa to udeje vtedy, keď uznáme, že nemáme situáciu pod kontrolou. To sú presne tie situácie, keď prichádza cudzinec, keď sa počne dieťa a keď sa udeje prírodné nešťastie. Prírodu, cudzinca a budúce dieťa nemáme vo svojej moci. Ak si to namýšľame, o to horšie dopadneme. Proti pýche a moci je ustanovená aj tá pre nás trápna obriezka na pohlavnom orgáne. Muž, ktorý si namýšľa na svoju moc (mužnosť), má sa nechať zraniť, má sa práve v tejto citlivej oblasti podriadiť Pánovi.
Príbehy o pohostení, ktoré sa čítajú pri liturgii
dnešnej nedele, sú teda o pokušení hostiteľa kúpiť si hosťa, mať ho
v moci, a o poznaní, že hosť môže obdarovať nás viac ako my jeho.
V istom zmysle nás môže obohatiť aj také nešťastie ako covid alebo prehra
vo vojne. Ak sa pozrieme na dejiny, viaceré krajiny začali svoju lepšiu
kapitolu vtedy, keď ich vodcovia svoju vojnu prehrali. Niekedy, aby bolo
lepšie, musia dostať výprask obe bojujúce strany. V tom zmysle platí „Božie
dopustenie“. Ohrozením i obdarovaním, ako dobre vieme, býva aj dieťa,
počaté i narodené. Aj ono je vlastne ten niekto neznámy, čo svoje okolie vystavuje
neistote alebo požehnaniu. Napokon to platí na každého hosťa, neznámu
a neznámeho, čo vstupujú do nášho života. Možno prichádza ohrozenie, možno
požehnanie. V ktorom človeku, v ktorej udalosti nás stretáva Pán,
spoznávame len spätne. Sú to presne tí ľudia a tie udalosti, ktorých
a ktoré sme chceli mať pod kontrolou, ale vymkli sa nám z rúk, lebo
sme zažili čosi také mocné a krásne, že nás to premohlo, obdarovalo
a požehnalo.
Tak to zažil Abrahám, tak to zažili Mária a Marta podľa dnešného evanjelia (Lk 10,38-42). Tak to môžeme zažiť aj my, ak sa zbavíme nároku na uplatnenie vlastnej moci a odovzdáme sa tej moci, ktorá skrášľuje a obohacuje.