Ako sa možno dočítať v úvode ku knihe Hlbšie než slová, autora knihy, Brata Davida, pohlo niekoľko dôvodov k jej napísaniu. Kniha je svojským priblížením Kréda čiže katolíckeho Vyznania viery. Mohli by sme hovoriť aj o vysvetlení, ale mnohí si vysvetlenie predstavujú vo forme technického návodu, príručky, čo v prípade Vyznania viery nemôže fungovať. Už názov knihy naznačuje, že samotné slová – aspoň, ak sú len technicky používané – nestačia.
Brat David vníma problém, ktorý majú mnohí ľudia s takým textom, ako je Krédo. Ono zahŕňa základné články kresťanskej viery (dogmy), a ako je známe, dogmy nemajú medzi ľuďmi dobré meno. Jestvujú kvalitné teologické diela, ktoré však ľudia pre ich náročnosť buď nečítajú alebo o nich ani nevedia, alebo tie texty nejestvujú v slovenskom preklade. (Ospravedlňujem sa, že jedno z cenných teologických diel o Kréde, ktoré je preložené do slovenčiny, som v mojom úvode ku knihe Brata Davida opomenul: Joseph Ratzinger, Úvod do kresťanstva, Dobrá kniha Trnava 2007. Ale tiež to o niečom vypovedá, že aj táto kniha uznávaného teológa vyšla po slovensky až po 40 rokoch od jej prvého vydania. Knihu Brata Davida sme vydali rýchlejšie – „len“ 11 rokov od vydania originálu.)
Krédo má smolu, že mnohí ľudia ho už nevnímajú, nevedia sa s ním stotožniť a ďalší ho vyslovujú len formálne. Pre porozumenie Krédu platí, že potrebné je zohľadniť predvedecké obdobie európskych dejín, v ktorom Krédo vzniklo a v ktorom prevládal mýticky obraz sveta. Našou úlohou potom zostáva zosúladiť súčasné vedecké poznatky a dávne poetické obrazy, v ktorých je Krédo zapísané. To, čo sa v katolíckej cirkvi nazýva autoritou Učiteľského úradu cirkvi (v minulosti podporené aj prísnou kontrolou publikácií; udeľovaním imprimatur), označuje vlastne konsenzus, ku ktorému cirkev dospieva a ktorý občas inovuje. Ako pripomína Brat David, ide o vonkajšiu autoritu, ktorá však nemôže nahradiť autoritu vnútornú čiže osobnú alebo mystickú skúsenosť. Obe autority je vhodné udržiavať v rovnováhe. Vnútorná bez vonkajšej môže ľahko uletieť do snívania bez opory v realite, vonkajšia bez zvnútornenia môže sa vnímať ako diktát a cudzí element.
Kniha Brata Davida sa od klasických teologických výkladov Kréda líši tým, že David viac ako iní autori nezostáva len pri intelektuálnom spracovaní, ale snaží sa výpovede kresťanskej viery priblížiť zvnútra človeka. To znamená, že pomáha nám klásť si otázky a brať vážne vlastné skúsenosti. Ak vládzeme napriek všetkým problémom sveta, v ktorom žijeme, dopracovať sa k stabilnej dôvere v existenciu (i seba) a ku vďačnosti za ňu, Brat David hovorí o pra-základe viery, ktorý je spoločný pre všetky náboženstvá. Skúsenosť iných, tisícročné skúsenosti cirkvi, ale aj poznatky a skúsenosti iných náboženstiev a hľadaní, napomáhajú v nás otvoriť prameň viery, ktorý je náš vlastný, ale nemôže byť privatizovaný, odstrihnutý od ostatných. Ak sa nám to podarí, hovoríme o mystickej skúsenosti.
Filozof Jan Sokol vysvetľuje pojem mystika takto: „Mystika (z gréc. myein, zatvárať oči) je zvláštny druh nekonečnej vnútornej skúsenosti, stretnutie s božským, s tajomstvom, ktoré obvykle nemá žiadnu určitú podobu a nedá sa vyjadriť slovami. Často súvisí s náboženstvom. Niekedy sa týmto slovom pejoratívne označujú veci temné, nejasné, neprehľadné.“ V takom prípade však ide viac o tzv. mysticizmus, zdôrazňovanie neprehľadných stránok skutočnosti, resp. zastieranie skrytých dôvodov konania. (J. Sokol, Malá filosofie člověka, Praha 1996, 210.)
Brat David o mystickom zážitku píše v závere knihy Vďačnosť: Pod mystickým zážitkom si možno predstaviť zážitok spoločenstva s Konečnou Realitou. Môžeme, ale nemusíme do nej zaradiť pojem Boh, keďže mnohí si Konečnú Realitu a Boha nevedia stotožniť. V zásade ide o zážitok všetko prestupujúcej, bezhraničnej spolupatričnosti. Mystik je potom ten človek, ktorý týmto zážitkom pripisuje primeranú dôležitosť. Mystik nie je zvláštny typ človeka, ale každý človek je zvláštny druh mystika. (D. Steindl-Rast, Vďačnosť. Srdce modlitby, Petrus Bratislava 2018, 215-216.)
V knihe Hlbšie než slová uvádza Brat David v každej kapitole osobné zamyslenia. V nich ide zvlášť o podelenie sa s osobným vnútorným zážitkom, ktorý sa týka jednotlivých výpovedí viery. V kapitole o článku viery Narodil sa z Márie Panny prepája Brat David taký tradičný rituál, ako je modlitba Anjel Pána, so skúsenosťou panenského počatia, ktoré sa týka aj nás: „Ako ten, ktorý sa túto modlitbu naučil ešte ako dieťa, môžem dosvedčiť, že má moc dodať pevnú štruktúru celému dňu a vrátiť ma do Prítomnosti napriek všetkému dobrému a zlému, čo sa deje. Kedy by sa Slovo malo stať telom, ak nie teraz? Ako by sa to malo udiať, ak nie tým, že sa otvoríme Duchu? A čo by mohlo priniesť mne i svetu významnejšiu zmenu do života? Ak sa dokážeme modliť nielen vtedy, keď na to máme chuť, ale aj keď je ten čas, keď zvonia zvony, vylaďujeme svoje životy na kozmický rytmus času a striedania období. Zakotvuje nás to v bohatšej realite, ktorá podopiera našu nepatrnú existenciu.“ (Hlbšie než slová, 106)
V kapitole o článku viery Verím v Ducha Svätého spomína Brat David rozmach charizmatického hnutia v USA, ku ktorému prišlo koncom 60. rokov 20. storočia. Ľudia nanovo objavili mimoriadne prejavy Ducha Sv. a inštitucionálna cirkev opatrne, ale predsa podporila túto obnovu zdola. Napokon, o tom je tá rovnováha odborného konsenzu, vonkajšej autority a vnútornej skúsenosti. Brat David spomína, že 20. júla 1969 mal v rámci modlitbového hnutia naplánovaný deň obnovenia krstných sľubov spojený s otvorenosťou pre Božie duchovné dary. Bolo to na 43. výročie jeho krstu. Keď vychádzal z modlitebnej miestnosti, prvé, čo uvidel v okne, bol nádherný spln Mesiaca. Práve v tej chvíli sa vo vedľajšej sále zhromaždil hlúčik ľudí pred televízorom. V tichu sledovali priamy prenos z výstupu prvého človeka na povrch Mesiaca. Brat David spomína, ako sa mu všetko skvele prepojilo: „Áno, Duch Svätý dokáže roznietiť v našom srdci nadšenie pre náboženstvo, ale zanietený a trpezlivý vedecký výskum, kreatívnosť maliarov, hudobníkov a spisovateľov a dômyselnosť mužov a žien oddaných službe iným v tisícich odvetviach ľudského napredovania, to všetko pramení z toho istého Ducha Svätého.“ (Hlbšie než slová, 193-194)
Vzrušenie charizmatického hnutia z minulého storočia opadlo (alebo
dostalo aj podivné podoby), ale – ako píše Brat David – bežné kostoly už
neostanú také, aké boli kedysi. Nespočetné množstvo kresťanov sa naučilo
overovať si doktrínu skúsenosťou; už sa nikdy nevrátia k tomu, aby
nekriticky podriadili osobnú skúsenosť oficiálnej doktríne. Na záver osobného
zamyslenia pri kapitole o viere v Ducha Sv. kladie David otázky: Čo
si myslíme o nezávislom myslení v náboženských otázkach? Ako vidíme úlohu
Ducha Svätého z tohto pohľadu? Kam smeruje Duch v dnešnom svete?
Všetkým čitateľom knihy Brata Davida, ktorá ide hlbšie než slová, možno len popriať veľa vlastných skúseností, ktoré im pomôžu uniesť a pozitívne rozvíjať svoj život. A všetkým spolupracovníkom pri slovenskom preklade knihy ostáva len poďakovať: Zvlášť vydavateľovi Petrovi Chalupovi, prekladateľkám Elene Bakošovej a Maruške Tiňovej a tiež jazykovému redaktorovi, nášmu nedávno náhle zosnulému priateľovi Jánovi Tarábkovi.