Celá sv. omša tu:
Niektorí z nás sledujú aktuálny program našej cirkvi, ktorý sa nazýva synodálna cesta. Na tejto ceste možno dospejeme k jednej z najväčších zmien cirkvi v dejinách. Zaiste, väčšina ľudí má iné starosti alebo tej synodálnej ceste ani nerozumie. Tí, čo sa o to zaujímajú, si však mohli všimnúť, že najväčší dôraz na synodálnej ceste sa dáva na schopnosť načúvať. Slovo načúvať znie podobne ako slovo počúvať, ale na rozdiel od počúvania vyjadruje schopnosť počúvať veľmi pozorne, priam napäto. Predstavme si, že sme v lese, že je to v noci, že počujeme rôzne zvuky a ďaleko nedovidíme. A tak sme potichu a s napätím načúvame, snažíme sa rozoznať zvuky okolo nás. Na synodálnej ceste sa nám pripomína, aby sme sa učili pozorne načúvať Duchu Sv. prostredníctvom vzájomného načúvania. Ako však v hluku našich dní dokážeme vôbec načúvať, a potom rozpoznávať, ktorý hlas je aký, dokonca, ktorý je hlas Ducha Sv.?
Z dnešného úryvku evanjelia sme čítali Ježišove slová, že jeho ovce počúvajú na jeho hlas, že on ich pozná a ony jeho. Vďaka tomu majú zaistenú ochranu a večný život. Ježiš do tohto vzťahu medzi ním a ovcami zaťahuje aj Otca. Ako hovorí, Otec, Boh, je v dôvernom vzťahu s Ježišom a vďaka tomu sú v tomto vzťahu chránené aj ovce. Úryvok, ktorý sme čítali z 10. kap. Jánovho evanjelia, je doplnkom textu, ktorý sa nachádza na začiatku tejto kapitoly, a Ježiš v ňom hovorí o sebe ako o dobrom pastierovi (Jn 10,11).
Keď sa pozrieme na súvisiaci text tejto kapitoly, dočítame sa, že Ježišove slová vyvolali medzi Židmi roztržku. Jedni ho označili za démona a blázna, druhí sa ho zastávali. Prečo prišlo k takému rozčúleniu? Samozrejme, nezabúdame, že nečítame doslovný záznam Ježišovej reči, ale svedectvo kresťanov o Ježišovi z odstupu asi 60 rokov. Títo kresťania vyznávajú, že Ježiš je pre nich dobrý pastier, a to preto, lebo – ako sme dnes čítali – cítia sa Ježišom osobne poznaní, prijatí, pochopení, chránení. To poznanie je vzájomné. Tí, čo veria v Ježiša ako vo svoju najväčšiu autoritu a zároveň ako svojho naj-priateľa či pastiera, počúvajú jeho hlas a dokážu rozpoznať, ktorý hlas uprostred tých mnohých zvukov, čo ich obklopujú, je jeho.
V dnešnom svete prirovnanie ľudí k ovciam a Ježiša k pastierovi asi nefunguje tak ako v minulosti, keď ľudia bežne stretávali pastierov rôznych domácich zvierat. Dnes majú ľudia doma najčastejšie len psíka. Pes nie je ovca, nevodíme ho na lúky, kŕmime ho z misky, ale v niečom je to podobné. Dobrý pes dôveruje svojmu pánovi, je naňho odkázaný a verne mu slúži. Na rozdiel od psa, ak má niekto ovce, zvyčajne ich má veľa a musí sa naozaj o ne dobre starať, aby mu neochoreli, aby mu ich neukradli, aby im našiel vhodnú pastvu a počas búrky alebo iného nešťastia, aby včas posúdil situáciu a svoje stádo ochránil.
Keď Ježiš použil prirovnanie k pastierovi a ovciam, jeho poslucháči vedeli, o čom hovorí – že si robí nárok na vodcovstvo v Izraeli, a to dokonca z Božieho poverenia. Tí, čo Ježiša neznášali alebo sa ním cítili ohrození, Ježišov nárok rozčúlil a nazvali ho bláznom. Naopak, ako k svojmu pastierovi či vodcovi sa k Ježišovi prihlásili tí, čo skúsili, že práve on im garantuje bezpečie, prežitie, ba večný život. Brat David Steindl-Rast vo svojej knihe, ktorá vyšla po slovensky pod názvom Hlbšie než slová (s. 233), vysvetľuje pojem večný život a píše, že v angličtine sa latinské vita aeterna prekladá dosť nešikovne ako life everlasting (trvalý život). Večný život však nie je nekonečne trvajúci život, ale skôr vitálny, bohatý, radostný, plnohodnotný život. Takýto život poskytuje Ježiš. A Ježiša nasleduje ten, kto taký život vďaka nemu skúsil alebo aspoň zatušil.
Ako sa dá taký život skúsiť? Najľahšie si to môžeme predstaviť na našich
osobných vzťahoch. Jestvujú vzťahy, ktoré sú suché, úradné. Potom sú také, čo
sú vyslovene zlé, v ktorých sa cítime obetovaní, šikanovaní, zneužívaní. A chvalabohu,
jestvujú aj vzťahy v rôznych stupňoch krásne, obohacujúce. Aby sme
ich zažili, musíme sa učiť rozpoznávať, kto a prečo nás oslovuje. Koľkí
ľudia v zaľúbení, v nadšení pre niečo alebo v politike nedokážu
včas rozpoznať, aký hlas vlastne nasledujú, nedokážu rozlíšiť hlas pochopenia,
ochrany od hlasu zaliečania či zvádzania. Tieto hlasy musíme sledovať aj sami
v sebe, aby sme spoznali, čo nás motivuje a kam a ku komu, teda,
po čom vlastne túžime.
Na nedávnej schôdzi kňazov nášho dekanátu som kolegov prekvapil, keď som povedal, že kňaza nemáme stotožňovať s dobrým pastierom, lebo aj kňaz je ovečka. Dobrý pastier je len jeden – Ježiš Kristus. My ostatní sme ovečky. Povedzme, že kňaz by mohol byť tá zodpovedná alebo skúsenejšia ovečka, ktorá strhne aj ostatné, aby načúvali a rozpoznali ten správny hlas. Modlime sa za seba, aby sme si v tom pomáhali a naozaj rozpoznali hlas Ježišov, hlas Ducha Sv. Je to ten hlas, vďaka ktorému vieme žiť a tešiť sa, aj keď to nie je vôbec ľahké ani samozrejmé!