Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Májové tóny

Autor: Pavol Tomašovič; uverejnené v: NzR (Novinky z radnice), Trnava, č. 4/2022.
Pri jednej z horských túr som podľahol pokušeniu skrátiť si cestu a vydal som sa neoznačeným chodníkom k tušenému cieľu. Doviedol ma k okraju priepasti. Cestu späť som v tvrdohlavosti odmietal a začal som hľadať možnosti, ako priepasť preklenúť.

Keď sa jednotlivec, národ či ľudstvo na svojej ceste ocitne na hranici konca sveta, ide o krajný stav. Sprievodnými javmi sú nenávisť, vytváranie vinníkov, neschopnosť dorozumieť sa, súperenie a vojny. Hľadanie výstižných slov pre situáciu, ktorá nemá s ľudskosťou nič spoločné, prehlbuje ešte viac emócie a pocit úzkosti. Pomätenie jazykov i predstáv o živote tak mení slová na ostré náboje, ktoré nevedú k poznaniu a komunikácii, ale rozširujú priepasť medzi ľuďmi. Jej preklenutie vo vypätej situácii vyžaduje skôr múdrosť a skúsenosť, ako deklarácie či tvrdohlavé dokazovanie nenahraditeľnosti a správnosti vlastných ciest.

Mostom, ktorý nám jednotlivcom pomohol prejsť z nebytia do života, bola v tom najlepšom prípade láska. Aj pri hľadaní najvhodnejších riešení v neistých dobách, ktoré poznačili osobné či medziľudské vzťahy, by sme sa mali pokúsiť vstúpiť na tento most. Nezmení to zrejme napätia vo svete, ktoré nedokážeme v krátkom čase ovplyvniť, ale zásadne mení klímu nášho prostredia. Toho, ktoré bezprostredne spoluvytvárame. Dejiny sveta išli vždy svojím tempom zdanlivo bez ohľadu na čas jednotlivca, no mikrosvet okolo nás nám vďaka láske aj navzdory dobe umožnil dorásť do dospelosti. Vďaka láske, ktorá sa nezamieňa s vlastnením iného a jeho pretváraním na vlastný obraz. Sprevádza ju trpezlivosť, obeta a úcta k druhému. Láska, ktorá nie je slepá a zahľadená do seba, ale ochotná rozšíriť obzor poznania.

Pri horskej túre som sa po márnych pokusoch vzdal individuálneho skrátenia cesty. Priznal som osobné zlyhanie a vrátil som sa na označený chodník. Na chodník vychodený a pretrpený našimi rodičmi by sme sa mali vrátiť aj v rámci spoločnosti, ak na ceste, ktorou kráčame posledné roky, vyrastá namiesto plodov porozumenia skôr sebectvo, rozdelenie, nenávisť a zloba. Porozumieť, že úlohou života nie je presadiť vlastné ciele, ale nestratiť harmóniu života, ktorá nás priviedla na svet. Udržať a podeliť sa s energiou lásky, ktorá napriek útrapám a sklamaniam dáva každému z nás aj v tých najvypätejších chvíľach zmysel. Prebúdzajúca sa májová príroda nám tóny tejto piesne pripomína vo všetkých možných odtieňoch i farbách.