V liturgii na Veľký piatok postupujeme opačne. Obraz mŕtveho je najprv zakrytý, potom odhalený. Tým sa chce pripomenúť, že utrpenie – aj to Ježišovo – býva nepochopené, ale neskôr sa môže ukázať jeho zmysel. Ten sa neukáže len tak. Mnohí ľudia sa trápia celé roky s otázkami: Prečo mi niekto zomrel, prečo ma opustil... Alebo: Prečo som práve ja taký chorý či osamelý... Alebo: Prečo vojna... Odpoveďou na takéto otázky môže byť aj hnev, zúfalstvo, zatrpknutosť, smútok v rôznej podobe.
Jánovo evanjelium v závere rozprávania o Ježišovej smrti spomína slová proroka Zachariáša, že „uvidia, koho prebodli“ (Jn 19,37; Zach 12,10). Ten prorok žil po skončení tzv. babylonského zajatia a veľmi mu záležalo na obnove krajiny po dlhodobom úpadku. Obnovu už nečakal od nejakého kráľa, od nejakého politicky šikovného človeka, ale od takého, ktorý bude Božím poverencom, vyslancom, úplne oddaným Bohu. Takému človeku sa medzi Židmi hovorilo Mesiáš, po grécky Kristus. O tomto Mesiášovi, vysloboditeľovi z existenciálneho, politického i morálneho nešťastia, prorok hovorí, že nezomrie náhodou, že bude prebodnutý, ale jeho utrpenie sa ukáže predsa ako zachraňujúce. Jánovo evanjelium pripomína toto poznanie proroka, že jestvuje utrpenie, za ktoré sa nemusíme hanbiť, ktoré netreba skrývať, ale ktoré sa patrí odhaľovať a uctievať.
Pri odhaľovaní kríža budeme o chvíľu spievať: „Hľa, drevo kríža, na ktorom zomrel Spasiteľ sveta!“ Potom zaznie výzva: „Poďte, pokloňme sa!“ Je zjavné, že sa nejdeme klaňať niekomu, kto by prehral svoj život. Klaniame sa tomu, kto zomrel, lebo „sa obetoval“. Taká obeta sa môže chápať ako jednorazový dobrý skutok. Počas vojny sa aj na Slovensku stali prípady, že ľudia skrývali partizánov, a keď ich hľadali nemeckí vojaci, nechceli ich prezradiť. Následne nacisti vybrali niekoľkých ľudí, aby ich na výstrahu popravili. Vieme, že v niektorých obciach sa našli aj kňazi, čo boli ochotní vymeniť sa za niektorého z odsúdených.
Ježišovu obetu vidíme ešte inak. Ježiša na kríži uctievame nie preto, že sa
obetoval za jedného alebo viacerých nešťastníkov, ktorým by dočasne zachránil
život. Uctievame ho, ak sme uverili, že spôsob jeho života je zachraňujúci.
Ježiš je v Jánových pašiách predstavený ako protipól moci, ktorú
predstavuje Pilát. Ten sa stal symbolom každej utláčateľskej moci, ktorej
v skratke hovoríme „moc tohto sveta“. Keď brat David Steindl-Rast, mních
a spisovateľ, vo svojom výklade kresťanského vyznania viery vysvetľuje
vetu, že „Ježiš trpel za vlády Poncia Piláta“, uvádza vyjadrenie od čínskeho
mudrca menom Lao-ce, ktorý žil asi 500 rokov pred Kristom: „Nič na svete nie je
také mäkké a poddajné ako voda. Ale pri rozpúšťaní tvrdého
a nepoddajného ju nič neprekoná. Slabý prekoná mocného; jemný tvrdého.“
Brat David dodáva, že skutočná viera a presvedčenie dodáva veriacim ľuďom
toľko sily, že si s ňou žiaden tyran neporadí. Je ako tá voda, ktorá sa
javí mäkká, ale v skutočnosti je nepremožiteľná. (Hlbšie než slová,
Petrus, Bratislava 2022, 114.)
Ak to vieme prijať a uveriť, vieme, prečo sa dnes klaniame Ježišovmu krížu, a vieme aj prosiť, aby nám dal silu žiť a vo vernosti Bohu a sebe vytrvať.