Keď sme pred rokom začínali sláviť pôstnu dobu, situácia bola tiesnivá kvôli šíriacej sa infekčnej nákaze a narastajúcemu počtu úmrtí. Tento rok sme ešte z nákazy covidom celkom nevyšli a svet začala trápiť mimoriadne nebezpečná vojna na Ukrajine.
Zo Sv. písma dnes čítame výzvu na pokánie z Knihy proroka Joela. Pokánie má byť odpoveďou ľudí na nešťastie, ktoré ich postihlo. V Joelovej knihe tým nešťastím bol vpád kobyliek, ktoré sa v krajinách Blízkeho východu objavujú vo veľkých množstvách a dokážu rýchlo zničiť všetky zelené rastliny. Prorok mohol myslieť na skutočné kobylky, ale obrazne mohol myslieť aj na iné veľké nešťastia, zvlášť na nepriateľské vojská. V konečnom dôsledku je podľa proroka každé nešťastie Božím nástrojom, ktorým ľudí napomína a trestá. Tento Boží trest však nie je nevyhnutný osud, ľudia ho môžu odvrátiť pôstom a nárekom, a najmä roztrhnutím srdca.
Výraz „roztrhnúť si srdce“ znie veľmi dramaticky. Prorok ho odvodil z toho, ako ľudia v minulosti dávali najavo svoju bolesť a smútok. Na znak bolesti si trhali šaty, mazali si tvár a hlasno vykrikovali. Pred niekoľkými rokmi sa podobné prejavy diali aj na niektorých dedinách na Slovensku počas pohrebov. Patrilo sa ukázať, že človek smúti, že je nešťastný. Prorok už v tých časoch, asi pred 2 400 rokmi, odmietol „robenie cirkusu“, preto na rozdiel od trhania šiat vyzýval na roztrhnutie srdca. Ľudovo sa hovorí, že niekomu ide od nešťastia či sklamania puknúť srdce, ale srdce sa v prípade vážneho ohrozenia zvykne aj operovať, otvoriť, niekedy dokonca vymeniť, transplantovať. Prorok roztrhnutím srdca myslel na takúto zachraňujúcu operáciu, ktorá umožní zmenu, teda odvrátenie človeka od zatvrdnutosti v hriechu a jeho obrátenie sa k Bohu. Motiváciou k obráteniu je poznanie, že ako sa vraví, „Boh dopúšťa, ale neopúšťa,“ že je dobrotivý, milosrdný, trpezlivý a veľmi ľútostivý.
Nakoľko máme kobylky, chorobu alebo vojnu pripisovať
priamo Božiemu trestu, je otázka, na ktorú sa nedá jednoducho odpovedať.
Správnejšie je nešťastie vnímať ako situáciu, v ktorej nepovieme, že Boh
nás ňou potrestal, ale že sa nám v tej situácii osobitne prihovoril. Boh
sa prihovára aj v časoch šťastia, a niektorí ľudia sa mu vedia
poďakovať, ale mnohí sa v tom svojom šťastí sústredia len na seba
a namýšľajú si, že nepotrebujú Boha ani iných ľudí. Nešťastia môžeme
vnímať ako situácie, ktoré nám umožňujú jasnejšie počuť Božie oslovenie. Ak ich
niekto pochopí ako priamy Boží trest, bude si trhať šaty alebo preklínať seba a
svet. Ak ale pochopíme nešťastie ako príležitosť na zobudenie sa, na zmenu
pohľadu na život, teda na pokánie, obrátime sa k Bohu – povedané
s prorokom, roztrhneme si srdce.
Čo presne máme robiť v čase prírodnej katastrofy, veľkej nákazy alebo vojny? Veľké problémy sa dajú prirovnať ku klbku, k zamotanému uzlu, ktorý sa tým viac zauzluje, čím neopatrnejšie ho rozväzujeme. Rozseknutie zamotaného problému je v takom prípade lákavým pokušením, zväčša však spôsobí úplné zničenie toho, čo sme rozviazaním chceli zachrániť. Preto namiesto rozseknutia problému potrebujeme zmenu – svetsky hovoríme o zmene optiky, posune na horizonte, učene sa hovorí o zmene paradigmy. Nábožno-poeticky povieme, že potrebujeme „roztrhnutie srdca“. Znie to dramaticky, ale nedeje sa krikľavo a na efekt, ale v skrytosti vlastného premýšľania a pôstu, vlastnej modlitby a dobrých skutkov. Chceme sa dnes a počas celej pôstnej doby v tomto snažení vzájomne inšpirovať a sprevádzať.