Celá sv. omša tu:
Keď skončila druhá svetová vojna, víťazní spojenci pripravili mimoriadny súd, ktorý vošiel do dejín ako tzv. Norimberský proces. Konal sa od novembra r. 1945 do októbra nasledujúceho roku. V procese súdili hlavných predstaviteľov nemeckého nacistického režimu. Niekoľkí nacisti boli odsúdení na smrť, ďalší na dlhoročné tresty. Títo ľudia neboli súdení ako bežní hriešnici, boli súdení za zločiny proti ľudskosti. Predsa, boli súdení a nie jednoducho popravení. Asi nešlo o lásku k nepriateľovi, ale o čestné konanie áno.
Od Ježiša poznáme výzvu, aby sme milovali aj nepriateľov. Pod dojmom skúsenosti s niektorými nebezpečnými ľuďmi, nevieme si celkom predstaviť, čo tým Ježiš myslel a ako je taká láska možná. V 6. kap. Lukášovho evanjelia je výzva k láske voči nepriateľom sprevádzaná viacerými príkladmi. Tým, čo nám robia zle, máme robiť dobre. Máme im žehnať a za nich sa modliť. Máme od nich zniesť ubližovanie a škodu, ktorú nám spôsobia. Asi je nám bližšia Ježišova otázka, keď sa pýta, čo zvláštne robíme, ak robíme dobre len tým, ktorí nám dobre urobili. Áno, to nie je nič zvláštne a stýkať sa musíme aj s inými ľuďmi, s tými, čo sú nám cudzí, čo majú iné zvyky, iné názory, inú farbu, iné náboženstvo... Nemáme potrebu sa s nimi stýkať, ale niekedy sa predsa s nimi stretneme, naše cesty sa skrížia. Môže medzi nás prísť emigrant z Ázie či Afriky, do dediny sa prisťahujú noví, cudzí ľudia, a niekedy je problém, aj keď do farnosti príde nový farár...
Milujte svojich nepriateľov! – Túto Ježišovu výzvu nepochopíme, ak si pod láskou budeme predstavovať len citovú náklonnosť. Taká náklonnosť je v niektorých vzťahoch súčasťou lásky, ale v iných vzťahoch vôbec nemusí byť prítomná alebo je aj neželateľná. Keď Ježiš hovorí o láske k nepriateľom, vlastne hovorí, že určití ľudia zostávajú nepriateľmi napriek našej láske. Sú to stále nepriatelia, lebo sú inde a aj proti nám, ale to ešte neznamená, že im máme robiť zle. Máme im robiť dobre, snažiť sa o porozumenie, vychádzať im v ústrety. Čo to presne znamená, na to nejestvuje jednoduchá odpoveď. Asi najlepšou odpoveďou je milosrdenstvo. Toto slovo označuje lásku, ktorú si nezaslúžim, lásku, ktorá je veľkorysá, ale vo svojej veľkosti toho druhého neponižuje. Milosrdenstvo je predovšetkým vlastnosťou Boha a Ježiš prekvapujúco hovorí, že aj my máme na to, aby sme boli milosrdní, že máme na to, aby sme sa jeho milosrdenstvu aspoň priblížili.
Lásku voči nepriateľom nechápeme, lebo si ju mýlime s citovou náklonnosťou, a tiež preto, že si ju mýlime s ustupovaním zlému. Nie, zlu nesmieme ustupovať. Proti zlu sa treba brániť a aj bojovať. Inak sa však bojuje s nenávisťou a inak bez nenávisti. Ale opäť treba pripomenúť, že nenávisť nie je len vášeň, akýsi citový odpor. Niektorí filozofi hovoria o „obludnej nerovnosti“ ako predpoklade zla. To značí, že ten, kto je pre mňa iný, cudzí a nepriateľ, je taký preto, lebo ho neuznávam ako seberovného, naopak, nevážim si ho a aj démonizujem. Počas vojny sa dali mnohí Nemci presvedčiť, že Židia musia byť vykynožení, aby nastal pokoj a mier. Židia sa pre nacistov stali pod-ľudia alebo ne-ľudia. Niečo podobné sa však udialo aj neskôr a deje sa aj dnes. Keď si pozorne všímame súčasné médiá, vidíme, že pre mnohých politikov, novinárov a obyvateľov tzv. demokratického sveta sú ľudia iných krajín často tiež ne-ľudia, nepriatelia, s ktorými sa neoplatí baviť.
Z histórie vieme, že Nemecko v 19. a 20 stor. viackrát
napadlo Francúzsko a ďalšie štáty a strašne im ublížilo. Po druhej
svetovej vojne sa v Nemecku, Francúzsku, Taliansku a ďalších
krajinách dostali na vedúce politické pozície viacerí kresťania, katolíci,
ktorí prišli s myšlienkou zmierenia a spolupráce v Európe. Vďaka
ich úsiliu – dá sa povedať, že vďaka ich „láske k nepriateľovi“ – sa
hlboké rany medzi národmi podarilo zaceliť a liečiť. Neviem, koľko je dnes
medzi nami ľudí, či sú už kresťanmi alebo nie, čo rozumejú, o čom je láska
k nepriateľovi, a snažia sa podľa tejto lásky konať vo svojom
súkromnom i verejnom živote. Keď som sa pozrel do latinského slovníka,
našiel som pre nepriateľa, dokonca vojnového, pojem hostis. Aj bez
ďalších znalostí ľahko uhádneme, že naše slovo hosť je odvodené
z latinského označenia pre nepriateľa. Ako sa to stalo, že nepriateľ sa
zmenil na hosťa? Možno nie vždy vítaného, ale predsa len na hosťa,
o ktorom máme aj príslovie, že „hosť do domu, Boh do domu“.
Pre mňa je táto premena z nepriateľa na hosťa svedectvom, že je možné pochopiť a žiť Ježišove slová o láske voči nepriateľom. Ak si túto náročnú lásku osvojíme, niekto asi aj tak zostane cudzím a nepriateľom, ale bude to bez nenávisti. A niekto ďalší sa možno stane priateľom a hosťom, s ktorým príde Boh sám a jeho požehnanie. Nezľaknime sa, ale otvorme sa tejto úžasnej možnosti a skúsenosti!