Clá sv. omša tu:
Niektoré veci a vzťahy zdajú sa byť samozrejmé, ale nie sú. Napríklad, mladí ľudia sa ľúbia, pár rokov sa poznajú, chystajú sobáš – kde by mal byť problém? Skrýva sa v budúcnosti. Psychológovia povedia, že zaľúbenci sa nemajú dívať iba jeden na druhého, ale obaja tým istým smerom. Ak sa spolu dívajú dopredu, nielen na seba, začnú spoznávať, čo majú spoločné, čo čakajú od budúcnosti a ako chcú tú budúcnosť utvárať. Niečo podobné platí aj v celej spoločnosti. Každé štyri roky si občania vyberajú svojich zástupcov na vládne funkcie. Koľko je však takých, čo nevidia len prítomnú chvíľu, ale dovidia poza horizont volebného obdobia?
Spomínam tieto príklady, aby sme ľahšie porozumeli slovám Sv. písma, ktoré dávajú do protikladu chudobu a bohatstvo, hlad a sýtosť, plač a smiech. Tieto slová nás prekvapujú, lebo favorizujú chudobných na úkor bohatých a utrápených na úkor spokojných. Prorok Starého zákona hlása, že zlorečený (prekliaty) je človek, ktorý sa spolieha na človeka, a Ježiš rovno hovorí, že „blahoslavení chudobní, lebo vaše je Božie kráľovstvo“. Naopak, na adresu bohatých povie, že „beda vám, lebo už máte svoju útechu“.
Tu sa môžeme zachytiť a porozumieť. Ak mám majetok a v ňom mám svoju útechu, alebo som mladý a zdravý, a na tom si zakladám, ak by to naozaj bolo tak, začíname tušiť, že tu niečo nebude v poriadku. Keď sa vrátim k tým úvodným príkladom, tiež tušíme, že čosi nefunguje, ak dvaja ľudia majú útechu len v sebe samých. Podobne vieme, čo to prináša, ak politici vidia len do času najbližších volieb a konajú, že „po nás potopa“. Kedysi bol na túto tému v detských šlabikároch malý príbeh. Dedko sadí v záhrade stromček a vnukovi hovorí, že on sa jeho ovocia už nedožije. Vnúčik sa čuduje, prečo ho potom sadí, a dedko mu odpovie, že preňho, aby si z neho raz mohol oberať. V tomto zmysle Sv. písmo odsudzuje postoj, v ktorom človek vidí len seba, svoj momentálny prospech, teda také videnie, v ktorom robíme zo seba mieru všetkých vecí.
Na čom si zakladá dedko, ktorý sadí stromy, hoci z nich jesť nebude? Na čom si zakladajú zaľúbenci, ak nevidia len seba? Na čom si zakladá politik, ak ľuďom nevnucuje svoje rozhodnutia, ale dovidí aj obdobie, keď on už pri moci nebude? „Požehnaný človek, čo dúfa v Pána,“ (Jer 17,7), povie prorok. Ježiš hovorí ešte priamejšie: „Blahoslavení chudobní, lebo vaše je Božie kráľovstvo“ (Lk 6,20). Podobná výpoveď je v Matúšovom evanjeliu: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (Mt 5,3). Na rozdiel od Lukáša akoby nešlo o skutočne chudobných, ale v duchu, teda skromných pred Bohom. Odborníci na Sv. písmo usudzujú, že pôvodnejšia je formulácia u Lukáša. V tomto podaní Ježiš hovorí jasne o chudobných, plačúcich, prenasledovaných, nehovorí, že v duchu, ale naozaj, a obracia sa priamo na nich. Presnejšie, obracia sa priamo na svojich učeníkov. Sú azda oni tí chudobní, hladní, plačúci a potupovaní?
Odpoveď by mala byť áno. Samozrejme, Ježišovi učeníci a apoštoli neboli žiadni bezdomovci, ale neboli to ľudia pri moci, neboli, ako sa dnes vraví, „pri koryte“. Niekedy hovorím, že Ježiš a neskôr jeho cirkev vytvorili alternatívu k zaužívanému usporiadaniu spoločnosti. Bežná spoločnosť funguje na uchopení moci a zaradení či uprataní tých ostatných. Ježiš zakladá spoločnosť na dôvere, dokonca nielen na dôvere navzájom, ale na dôvere v Boha. V tomto zmysle mali byť Ježišovi učeníci skutočne chudobní. Nemali mocenské páky, ich program nepretláčal nejaký politik, ako sa to stalo neskôr, keď cirkev podporovali panovníci. Jednoducho, nechali sa Ježišovým videním osloviť. Hovorievam, že nechali sa dotknúť a boli dotknutí. Stali sa vnímavými na Boha a súčasne na ľudí. Preto začali priťahovať ďalších ľudí, preto sa dokázali vcítiť a aj uzdravovať. Z dejín vieme, že sa pridali aj bohatí. Lebo to beda sa nevzťahuje na každého, kto má majetok a je zdravý. Týka sa nedotknutých. Na Záhorí sa povie „necícicích“. Taký človek ti stúpi na nohu alebo aj na krk, ale on to necíti. Naopak, Ježišov učeník cíti a robí čosi pre to, aby aj iní cítili.
Sme pozvaní vytvárať alternatívu cítiacich, dotknutých, ľudí, čo
nepotrebujú byť „pri koryte“, ale vedia byť pri chudobných, plačúcich,
ponižovaných. Nech to neznie zvláštne. Tzv. prírodné národy, napríklad Indiáni,
si zväčša volili náčelníkov dvoch. Jedného, čo ostatných viedol do boja, lebo
bol šikovný a odvážny, a druhého, ktorý mal vízie, videl dopredu
a radil sa s Veľkým Duchom. Ten druhý bol dôležitejší. Zväčša išlo
o človeka, ktorý si veľa vytrpel, prišiel o ženu, o deti, ale
nedal sa zlomiť. Taký človek sa nikam nevnucoval, museli ho prosiť, aby prijal
úlohu náčelníka.
Ježiš nás oslovuje prekvapujúco, ale nie zvláštne. Naozaj je to tak, že budúcnosť, Božie kráľovstvo, blaženosť, požehnanie a radosť patrí chudobným. Patrí dotknutým a cítiacim, tým, čo sa rozprávajú s Božím Duchom a dovidia doďaleka. Pridajme sa medzi nich aj my a pomáhajme si na tejto ceste, v tomto videní vytrvať!