Celá sv. omša tu:
Ľudia, ktorí vyrastali v náboženských rodinách a chodili pravidelne do kostola, majú viaceré zaužívané predstavy o svätých ľuďoch, príbehoch a udalostiach. Určite si väčšina z nás vie dobre predstaviť aj scénu, ako dvanásťročný Ježiš sedí medzi náboženskými učiteľmi a rozpráva sa s nimi. Túto udalosť si asi predstavujeme ako prejav Ježišovej božskej múdrosti, ktorou už ako chlapec ohromoval ľudí.
Dnešný úryvok z Lukášovho evanjelia spomína, že chrámoví učitelia boli naozaj ohromení Ježišovou rozumnosťou a jeho odpoveďami. Málokto z nás vie, že nemuselo ísť o nič zvláštne. Židovskí chlapci približne vo veku dvanásť rokov skladali skúšky pred predstaviteľmi svojej náboženskej obce, a keď ich zložili, stali sa jej plnoprávnymi členmi. Potom už boli povinní dodržiavať všetky náboženské prikázania a mohli napríklad čítať v synagóge zo Sv. písma. Obrad, ktorým sa chlapec stával členom spoločenstva, nazýval sa bar micva. Pravdepodobne, ako u nás na birmovke, dostávali deti pri tejto príležitosti darčeky. Keď pozorne čítame rozprávanie evanjelia, vidíme, že to zvláštne v tomto príbehu nie je v tom, že Ježiš by bol múdrejší ako iní chlapci. Zvláštne je to, ako sa odvolával na otca, pričom otcom myslel samotného Boha: „Ako to, že ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2,49)
Naša cirkev v minulom storočí zaviedla do kalendára sviatok Sv. Rodiny, aby – ako hovorí dnešná omšová modlitba – sme ju videli ako „žiarivý vzor a nasledovali ju vo vzájomnej láske a v rodinných čnostiach“. Nepochybujeme o láske a ďalších čnostiach Sv. Rodiny, ale Sv. Rodina nám ťažko môže byť vzorom v morálnych čnostiach. Jednoducho, je to tak, ako ktosi vtipne povedal: Rád by som bol ako sv. Jozef, ale moja žena nie je Panna Mária a moje deti nie sú Ježiško... V čom nám teda Sv. Rodina môže byť vzorom? Vzorom môže byť najmä v čnostiach božských. Niektorí si azda spomenieme, o čo ide. Ako božské čnosti sa v katechizme označujú viera, nádej a láska. Katechizmus vymenúva aj morálne čnosti. Za základné pokladá štyri: rozvážnosť, spravodlivosť, mravnú silu a miernosť. Kým morálne čnosti získavame svojím úsilím, božské čnosti sú Božou ponukou a darom. V prípade božských čností teda nejde o to, či môžem byť svätý, lebo mám svätú ženu a deti, alebo, že sa veľmi snažím, ale o to, čo povedal Ježiš: Byť tam, kde ide o Boha Otca.
Kedysi sme s priateľmi počas prípravy mladých ľudí na sv. birmovania prepísali do pochopiteľnejšej reči výpovede katechizmu o viere, nádeji a láske. O viere sme uviedli: „Je to vnútorná sila, v ktorej vedení Bohom môžeme všetko obetovať pre pravdu, dobro, spravodlivosť a lásku.“ O nádeji: „Je to vnútorná istota, že svet je Bohom milovaný a smeruje k dobrému cieľu – k pravde, spravodlivosti a láske.“ A o láske: „Je to naša vnútorná istota, že môžeme byť jeden druhému priateľom, bratom, sestrou, a najmä, že každý človek je milovaný Bohom. Ak sme za lásku vďační, sami sa snažíme milovať.“
V tých výpovediach sa opakuje slovko vnútorný. Ide teda o osobný postoj, osobné prijatie, otvorenie sa a záujem. Vlastne ide o otázku: Kam patrím, kde je môj domov? Ježiš nám svojím postojom hlása: Domov je tam, kde ide o Boha Otca. Ak nám Sv. Rodina má byť vzorom, tak asi nie v nejakých konkrétnych spôsoboch práce, výchovy či komunikácie. O tom vlastne nevieme nič. Vzorom nám môže byť vnímaním svojho najhlbšieho zázemia v Bohu. Istým povzbudením pre nás je, že aj Mária a Jozef sa takému vnímaniu a pochopeniu museli učiť. Evanjelium nezabudlo poznamenať: „Oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril“ (Lk 2,50).
Sviatok Sv. Rodiny sa v katolíckom kalendári začal objavovať od konca 19.
storočia. Pôvodne išlo o zbožný pokus cirkvi povzbudiť ľudí, aby
nepodľahli tlaku nových sociálnych a ekonomických pomerov a uchránili
si rodiny. Treba si priznať, že v cirkvi išlo dlho o ochranu rodiny
udržaním tradičného roľníckeho spôsobu života. Ako mladý kňaz som zvyšky tohto
spôsobu ešte zažil. Na našom vidieku boli aj za komunizmu mnohé dediny, kde sa
málokto rozviedol a všetci (aspoň formálne) chodili do kostola. Viac ako
s božskými a morálnymi čnosťami to súviselo so spôsobom života, ktorý
človeka držal ako povestná železná košeľa. Akonáhle sa však niekto odsťahoval
na mestské sídlisko alebo šiel študovať do mesta, nastal problém, lebo železná
košeľa zvykov sa rozpadla.
Riešením nie je návrat do sociálnych pomerov minulosti, akokoľvek máme so súčasným spôsobom práce, cestovania, bývania problém. Riešením je dospievanie vo viere, nádeji a láske. Budovanie seba a našich detí zvnútra. Aby sme našli pravý domov v sebe. A aby v tom svojom domove, vnútornom domčeku, neboli sme sami so svojimi ambíciami alebo komplexami. Aby bol v ňom Otec, na ktorého odkazoval Ježiš. Ak má nejaký význam sláviť Vianoce, chodiť do kostola a byť v cirkvi, tak práve toto. Aby sme spoznali, kto je náš Otec, kde je náš domov, kde sú naše najosobnejšie istoty – naša vlastná svätá rodina. Potom, kamkoľvek sa vydáme na cesty a čímkoľvek budeme prechádzať, sa ľudsky, sociálne ani nábožensky nestratíme, lebo to najcennejšie si ponesieme so sebou.