Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Synoda o synodalite. Priblíženie témy

Autor: Karol Moravčík, prednáška pre saleziánov ČR, Fryšták, 23. 11. 2021.

Jedným z dôsledkov II. vatikánskeho koncilu (II. VK) bolo ustanovenie novej permanentnej inštitúcie – Biskupskej synody. Pápež Pavol VI. vydal rozhodnutie 15. 9. 1965. Na synode sa od 1. riadneho zhromaždenia v r. 1967 stretávali delegovaní biskupi z celého sveta zväčša každé tri roky; niekedy po dlhšej prestávke. Témy synodálnych rokovaní boli rozličné, naposledy v r. 2019 bola synoda venovaná mládeži, v r. 2015 rodine a v r. 2012, pár mesiacov pred nástupom pápeža Františka, novej evanjelizácii.

Pápež František zaviedol pred rokovaním biskupov novinku: fázu zapojenia ľudí do prípravného procesu. Názory ľudí – viac či menej účastných na živote cirkvi – a zaoberanie sa danou témou v širšom okruhu verejnosti nemajú za cieľ iba akýsi veľký prieskum verejnej mienky. Vypočutie ľudí má cirkvi pomôcť, aby lepšie počula aktuálny hlas Ducha Svätého a primeranejšie mohla rozhodovať o prerokúvaných otázkach.

Prečo synoda o synode?

Témou 16. riadnej biskupskej synody má byť tentoraz samotná synoda. Do jej konania je príznačne zahrnuté nielen samotné zasadanie biskupov v r. 2023, ale celý synodálny proces, ktorý začal úvodným aktom 9. 10. 2021.

O čo tentoraz ide, ak témou synody je samotná synoda? Oficiálne označenie znie: Za synodálnu cirkev: spoločenstvo, spoluúčasť a misia. V skratke hovoríme, že je to synoda o synodalite. Pri oslave 50. výročia zriadenia biskupskej synody 17. 10. 2015 pápež František  citoval sv. Jána Chryzostoma zo 4. storočia: „Synodalita je meno cirkvi.“ Už sme to počuli; odkedy sa o aktuálnej synode medzi nami hovorí, viackrát sa nám pripomenulo, že pôvodný význam slova synoda je „byť spoločne na ceste“. Synoda o synodalite sa teda nepýta len na zmysel občasného rokovania biskupov. Táto synoda chce pomôcť k premene katolíckej cirkvi na cirkev synodálnu, alebo inak povedané, o návrat k starovekej synodálnej štruktúre cirkvi.

Piero Coda, generálny sekretár Medzinárodnej teologickej komisie a člen Teologickej komisie synody, hovorí: „Konať synodu o synodalite neznamená sústrediť sa na jednu tému spomedzi mnohých iných, ale na najhlbšiu identitu cirkvi ako spoločenstva a misie, ktorá sa stáva konkrétnou, historicky uchopiteľnou, keď ju zdieľajú všetci. V skutočnosti je cirkev taká len vtedy, keď ju všetci nesú na pleciach a všetci ju zdieľajú v srdci, v službe bratom a sestrám, najmä počnúc tými poslednými, vyraďovanými, ako aj existenciálnymi a duchovnými perifériami našej doby.“ Coda dodáva zaujímavú poznámku, že „ide o najdôležitejšiu, najstrategickejšiu cirkevnú udalosť od II. vatikánskeho koncilu“ a že „táto synoda nie je len novinkou v dynamike tohto procesu, ale je to prvýkrát za dvetisíc rokov dejín cirkvi, keď sa do udalosti tohto druhu má zapojiť celý Boží ľud“.[1]

Keď sa pozrieme na samotný Prípravný dokument k aktuálnej synode (PD), hneď v čl. 1 sa nachádza odkaz na aggiornamento, na známy pojem II. VK, keď sa uvádza, že cesta synodality je cestou cirkvi, ak kráča v línii tohto koncilu. Totiž práve synodálnym konaním sa „najúčinnejšie uskutočňuje a prejavuje povaha cirkvi ako putujúceho a misionárskeho ľudu“.

Pripomienka pojmu aggiornamento odkazuje na koncilovú ambíciu cirkvi byť prítomnou v čase, byť aktuálne, živo prítomnou v súčasnosti. Za ostatné desaťročia sa to katolíckej cirkvi veľmi nedarilo. Ospravedlnili sme si to tým, že cirkev so svojimi hodnotami sa nemá prispôsobovať dobe, jej módnym trendom a kultúre.

Z odkazu na aggiornamento v PD, čl. 1, je zjavné, že cirkev chce rozlišovať medzi nevhodným prispôsobovaním sa a dobe primeranou prítomnosťou v súčasnej kultúre a dejinách. K tej súčasnej kultúre viac-menej celosvetovo patrí snaha ľudí zúčastňovať sa na formovaní svojich spoločností s vlastným presvedčením a vlastnými rozhodnutiami, nebyť iba pasívnymi adresátmi iných názorov a rozhodnutí. Pri našej téme nebudeme riešiť, nakoľko sa to v ktorej krajine darí a za akých politických, ekonomických či legislatívnych podmienok. Stačí prijať, že cesta synodality znamená pozitívne ocenenie toho, čo sa žurnalisticky nazýva „demokratická kultúra“. Pritom katolíckej cirkvi nejde o to, aby iba prevzala model liberálnej demokracie s jej mechanizmami, i keď vo vnútro-cirkevnej komunikácii nemožno podceniť, že členovia cirkvi vo väčšine krajín súčasného sveta už dlhý čas rozmýšľajú a konajú v rámci demokratického modelu, a to bez ohľadu na to, že tento model nie je vo svojom fungovaní ani zďaleka dokonalý.

V mailovej korešpondencii pred naším stretnutím mi Michal Kaplánek[2] napísal, že „za hlavný cieľ, ktorý pápež touto synodou sleduje, pokladá zmenu kultúry vzájomného správania sa, najmä medzi kňazmi a ostatnými veriacimi našej cirkvi“. Zjavne táto cirkevná kultúra je často až „nekultúrou“, napokon, samotný PD uvádza, že „cirkev ako celok sa musí vyrovnať s bremenom kultúry presiaknutej klerikalizmom“ a s formami „vykonávania autority, na ktoré sú naštepené rôzne spôsoby zneužívania“ (PD, čl. 6).

V čl. 5 a čl. 6 sa ako dôvod presadzovania synodality uvádza, že ju potrebujeme, lebo „nik sa nezachráni sám“ a že cirkev svoju úlohu v dnešnom svete nemôže plniť – ako výslovne spomína PD – ak sama „musí čeliť skazenosti a nedostatku viery“. Preto cirkev potrebuje konverziu; táto však nie je možná „bez aktívnej účasti všetkých členov Božieho ľudu“.

Teológ a kardinál Walter Kasper vo svojom texte, ktorý o synode zverejnil 10. 10. 2021, zdôrazňuje, že „musíme vychádzať z koperníkovského obratu koncilu od hierarchickej, klerikálnej, opatrovateľskej cirkvi k cirkvi Božieho ľudu“. V odkaze na pápežov prejav k 50. výročiu Biskupskej synody v r. 2015 Kasper dodáva, že pápež chce oživiť prelom, ktorý koncil priniesol, ale počas uplynulých 50 rokov sa takmer zastavil.[3]

Ekleziologické modely

Pre uvažovanie o cirkvi, pre ekleziológiu, je určujúca konštitúcia Lumen gentium II. VK. Na rozdiel od predkoncilového obdobia jej text odzrkadľuje vedomie o pluralite novozákonnej ekleziológie, o mnohosti obrazov, v ktorých prvotná cirkev o sebe premýšľala. Zjednocujúci princíp všetkých obrazov a konceptov sa našiel v predstave cirkvi ako univerzálnej sviatosti spásy.[4] Samotných obrazov cirkvi, ktoré majú svoj pôvod v Biblii, je viacero (ovčinec, pole, vinica, stavba, chrám, nevesta); teologicky sa rozlišujú tri modely alebo koncepty: kristologický, pneumatologický a eschatologický. Každý koncept má svoje dôsledky smerom do vnútra cirkvi i voči svetu.

1. Kristologický koncept je nesený motívom cirkvi ako Tela Kristovho. Pred II. VK, od čias encykliky Mystici corporis (1943), bol tento koncept v teologickom myslení dominantne presadzovaný. Jeho jednostranná reflexia zvádzala k priveľkému rozlišovaniu medzi cirkvou a svetom, málo vnímala rozdiel medzi cirkvou a Božím kráľovstvom, stotožňovala cirkev v dejinách a prítomnosť osláveného Krista v nej tak, akoby cirkev nebola ešte putujúcou, ale už v cieli. Toto „zvečnenie“ cirkvi viedlo aj k „osláveniu“ historicky vzniknutej podoby hierarchického zriadenia cirkvi, ku známej pyramidálnej predstave o cirkvi a spredmetnenému chápaniu sviatostí. V praxi mal koncept cirkvi ako Tela Kristovho sklon priľahko prechádzať od konkrétnych problémov k riešeniam spočívajúcim vo večnosti, k tomu známemu: „Len Pán Boh vie“ alebo „až večnosť ukáže, aký to malo zmysel“. Koncept cirkvi ako Tela Kristovho môže zmysluplne fungovať len vo vedomí, že cirkev je s Kristom spojená vo viere jednotlivých ľudí a že táto viera je odpoveďou na Kristovo slovo, ale vždy nanovo, za meniacich sa duchovných a spoločenských podmienok.

2. Pneumatologický koncept vidí cirkev ako spoločenstvo. V období II. VK sa tento koncept stal pre mnohých príťažlivou ideou, zvlášť v porovnaní s hierarchickým modelom cirkvi, ktorý sa zdedil z patriarchálnej spoločnosti. Po koncile sa tento koncept najviditeľnejšie prejavil vo vzniku rôznych obnovných (charizmatických) hnutí vo vnútri cirkvi. Kritickí teológovia dávnejšie poukázali na skutočnosť, že viaceré z týchto hnutí sa stali akousi náhradou za nereformované miestne cirkvi (farnosti, diecézy) a priestorom sebarealizácie časti laikov.

Teologicky žije tento koncept z predstavy cirkvi ako priestoru pôsobenia Ducha Sv., pričom zabúda na prítomnosť Ducha aj mimo cirkvi a nerozlišuje medzi prisľúbením a konečným naplnením. Preto ľahko skĺzava do sebauspokojenia a duchovného elitárstva. Ak si člen cirkevného spoločenstva vystačí s vedomím vlastného vyvolenia a s oporou v skupine seberovných, namiesto snahy o spásu sveta zabezpečuje radšej pokračovanie vlastného úspechu. Temer všetky nové hnutia, azda okrem takej výnimky, ako je Sant Egidio, sú málo kritické voči mocenským pomerom v spoločnosti a cirkvi a temer sa nevyjadrujú k aktuálnym témam doby a spoločnosti.

3. Eschatologický koncept predstavuje cirkev ako „Boží ľud“. Jeho teologické korene sú v biblickej skúsenosti, v skúsenosti dejín. Svoj základ nachádza v motíve starozákonného exodu a motíve novozákonného nasledovania Krista. Neohlasuje, čo sa stane, až „budeme v nebi“, ale čo sa deje, keď Boh zasahuje do dejín. Cirkev je tu vnímaná na spôsob Izraela, ktorý „sa zrodil, keď sa nechal osloviť a vydal sa na cestu“. Rovnako ako koncept Tela Kristovho a koncept spoločenstva tento koncept vníma prítomnosť Božieho Ducha v cirkvi, ale na rozdiel od nich neprepadá pokušeniu chápať túto prítomnosť ako výlučné vlastníctvo, ale ako trvalú výzvu na metanoiu a exodus. Svet vníma kriticky, ale nie ustrašene, odmietavo alebo nepriateľsky. Dejiny sú miestom spásy a zápasom o spásu.

Momentálne štruktúry cirkvi nemá prečo chápať ako nemenné, a všetko, čo sa deje v cirkvi, chápe ako vychádzajúce z oslovenia jednotlivého človeka Bohom a z odpovede človeka vo viere, a to dôsledne vždy na ceste, vždy nanovo. Formy cirkevného života chápe ako odvodené, služobné, sprostredkujúce, nie navždy kanonizované. Človek sa v tomto procese oslovenia a odpovede stáva subjektom viery a pravosť tejto viery si overuje v otvorení sa iným a na ceste s inými. K tým iným patria spolu-veriaci, ale aj všetci, ktorí „sa namáhajú a sú preťažení“ (Mt 11,28). Skúsenosť ich oslobodenia je potvrdením Božej prítomnosti. Na ceste testovania viery sa z jednotlivcov stáva Boží ľud, a to duchovne, morálne i politicky.

Vo vieroučnej konštitúcii II. VK Lumen gentium je pojmu Božieho ľudu venovaná celá druhá kapitola (čl. 9-17). Po koncile sa tento pojem začal opäť z úradných dokumentov cirkvi vytrácať a postupne bol zabúdaný, až sa temer úplne vytratil. Christoph Theobald, francúzsky teológ a jezuita, spája tento prístup s vývojom interpretácie koncilu od 80. rokov minulého storočia, keď Kongregáciu pre náuku viery viedol Joseph Ratzinger. Idea Božieho ľudu sa v tomto období stala podozrivou z jednostranného sociologického poňatia (istý súvis to malo s nepochopením „teológie oslobodenia“, v ktorom pojem Božieho ľudu zohrával veľkú rolu). V dôsledku vytlačenia tohto ekleziologického konceptu na okraj cirkvi začalo sa vytrácať aj vedomie o dejinnej stránke cirkvi.[5]

Jednotlivé ekleziologické koncepty netreba stavať proti sebe. V pluralite prežívania kresťanskej viery má každý koncept svoje miesto. Osobne pokladám koncept cirkvi ako Božieho ľudu za najprínosnejší. Pápež František pojem Božieho ľudu opäť v cirkvi oživil, a to už počas svojho prvého vystúpenia dňa 13. 3. 2013. V krátkom príhovore spomenul viackrát pojem ľud, a skôr, ako by on ten ľud prvýkrát požehnal, požiadal ho o modlitbu za seba.

Znalci si všimli, že František na pomenovanie ľudu používa španielske slovo pueblo, nie gente. Pueblo je spolupracujúce, synodálne spoločenstvo, komunita; gente je v špan. dav, masa. Dá sa povedať, že od toho prvého vystúpenia sledoval pápež František svoj zámer – zvolať synodu o synodalite, spoločnom kráčaní, a pretvoriť cirkev klerikálnu na cirkev synodálnu, cirkev Božieho ľudu.

Realizácia synodálneho princípu

Pred viac ako 30 rokmi získala cirkev v Československu opäť slobodu. V rámci svetovej cirkvi sme sa ocitli vo zvláštnej situácii. Niektoré zložky cirkvi, napríklad rehole, bohato rozvinuli činnosť, ktorú dovtedy vykonávali len v utajení. Niektorí kňazi a laici nadobudli vzdelanie a doplnili si poznatky zo svetovej teológie. Obnovili sa temer všetky cirkevné štruktúry, inštitúcie, školy a voľnočasové aktivity. Cirkvi sa postupne navrátil majetok. Popri týchto pozitívnych zmenách však masívne pokračovala sekularizácia spoločnosti a cirkev v našich krajinách strácala autoritu. (Podobne v celom tzv. vyspelom demokratickom svete.)

Čo sa to deje? Po r. 1990 sme sa stali súčasťou stagnácie vo svetovej cirkvi. Mojej generácie sa v časoch ranej mladosti aspoň čiastočne dotklo vyžarovanie II. VK, v strednom veku sme zažili radosť z oslobodenia, a potom sme ďalšie desaťročia s údivom sledovali vytrácanie sa cirkvi zo spoločnosti.

Po r. 1990 som spoznal Paula Wessa, teológa a farára jednej viedenskej farnosti, ktorý sa po dlhé roky snažil o zmenu svojej farnosti na spoločenstvo spoločenstiev, tzv. bázových obcí, v ktorých sa laici stávali z objektu pastorácie jej subjektmi. Reformu nerobil tým, žeby podporoval sebarealizáciu horlivejších katolíkov v obnovných hnutiach, ale laikom pomáhal stávať sa aktérmi liturgie, kerygmy a diakonie vo farnosti a zároveň uprostred sveta, spoločnosti. Vtedy sa tomu ešte nehovorilo synodálna cirkev.

Raz som sa ho pýtal, prečo napriek zmenám, ktoré v západných krajinách nastali po koncile, a napriek vysoko kvalitnej teológii na univerzitách, nedarí sa cirkvi zastaviť proces sekularizácie. Spomenul som, že u nás si odchod mnohých ľudí z cirkvi od konca 60. rokov 20. stor. vysvetľujú viacerí biskupi, kňazi a laici práve uvoľnením, liberalizáciou, ktorú údajne dovolil II. VK. Paul Wess odpovedal: „Je to inak. Vďaka koncilu sa urobilo aspoň niečo a časť ľudí to pozitívne ovplyvnilo. Problém je, že koncil sa zastavil na polceste. Preto ľudia odchádzajú.“ Iný aspekt problematiky spomenul rakúsky jezuita Anton Müller, ktorého som tiež poznal vo Viedni: „Najväčší odstup dnes nie je medzi katolíkmi a inými kresťanmi, ale medzi hierarchiou a Božím ľudom. Mimoriadne sa prehlbuje priepasť medzi biskupmi a ostatnými členmi cirkvi.“

Na zmenu cirkvi z klerikálnej na synodálnu dnes vyzýva pápež František. Čo si máme pod synodálnou cirkvou predstaviť? Príkladom z apoštolských čias je tzv. Apoštolský koncil z r. 48 po Kr. Spomína sa v Skutkoch apoštolov (Sk 15; Gal 2,1-10). Prví kresťania sa rozhádali na otázke, či pokrstení ľudia z pohanstva musia zachovávať predpisy Mojžišovho zákona alebo nie. Apoštolský snem (synoda) o tejto otázke nerozhodol hierarchicky. Nerozhodol apoštol Peter sám, ani dvanásti apoštoli spolu ako akási prvá biskupská konferencia. Nerozhodlo sa ani demokratickým hlasovaním a získaním väčšiny pre niektoré riešenie.

Pavol a Barnabáš sa najprv podelili so svojou skúsenosťou z misie medzi pohanmi. Porozprávali, ako sa pohania obrátili na vieru a ako zmenili svoj život. Niektorí židovskí kresťania zareagovali požiadavkou, že títo noví kresťania musia zachovávať Mojžišov zákon. Apoštolov a celé zhromaždenie to dostalo do veľkej hádky, ktorú tíšil Peter. Poukázal na skutočnosť, že pohania bez toho, aby zachovávali Mojžišov zákon, už vopred boli obdarovaní Duchom Svätým, a nepatrí sa im klásť jarmo zákona. Vtedy Pavol a Barnabáš opäť podali svoje svedectvo o tom, aké „znamenia a divy urobil ich prostredníctvom Boh medzi pohanmi“ (Sk 15,12). Napokon prehovoril Jakub, konzervatívny predstaviteľ cirkvi v Jeruzaleme a Ježišov blízky príbuzný. Navrhol text uznesenia, podľa ktorého nemali byť pohania viazaní židovskými predpismi. Dali tam len pár usmernení, aby v jednotlivých komunitách nevzniklo zbytočné pohoršenie. Vtedy, ako sa píše v Skutkoch apoštolov, „apoštoli a starší, spolu s celou cirkvou rozhodli jednomyseľne.., lebo Duch Svätý a my sme rozhodli“ (Sk 15,28).

Teda nie pápež, nie biskupi, ale „Duch Svätý a my sme rozhodli“. Mnohí si to dnes nevedia predstaviť. Ako sa dá pri toľkých ľuďoch dosiahnuť jednota? Ako sa možno zhodnúť jednomyseľne? Jednomyseľnosť nie je jednohlasnosť, nejde o jeden rovnaký názor. Od počiatku máme štyri evanjeliá a niekoľko teológií. V rámci katolíckej cirkvi máme napokon viacero podôb cirkvi, viacero liturgií a právnych kódexov. Máme aj synody, ale donedávna len ako záležitosť niekoľkých biskupov. Stará zásada, pripisovaná sv. Cypriánovi z Kartága (3. stor. po Kr.), že „nič sa nemá v cirkvi konať bez biskupa a biskup nič bez súhlasu ľudu“, sa plní len z polovice.

Walter Kasper vo svojej úvahe o súčasnej synode pripomína, aby sme si synodalitu v cirkvi nezamieňali s cirkevným parlamentom a s ďalšími odbornými poradami (teologické konferencie, farské a ekonomické rady): „Rozhodujúce je počúvanie toho, k čomu Boží Duch pohýna cirkev... Synody sú miestami spoločného uvažovania o evanjeliu a otvoreného dialógu o tom, ako dnes môžeme spoločne evanjelium žiť... Synoda má rozpoznávať ,znamenia čias῾, vykladať ich vo svetle evanjelia a dávať odpoveď na Božie volanie v čase.“[6]

Podľa Kaspera bude dôležité dodržať tri požiadavky: Transparentnosť, rovnosť všetkých členov cirkvi (aj žien) a proroctvo osôb vzdialených cirkvi (aj núdznych). Úlohou biskupov a kňazov je pozývať a povzbudzovať k synodálnemu procesu, starosť o spolupatričnosť a umožnenie slova pre všetkých. Napokon je dôležitá aj recepcia, teda prijatie rozhodnutí v cirkevných obciach, medzi ľuďmi. Aj podľa tohto prijatia sa poznáva dielo Ducha Svätého.

V našich miestnych cirkvách v Čechách, na Morave a Slovensku nie sme celkom bez synodálnych skúseností. Pred r. 1990 sme v mnohých oblastiach cirkevného života konali bez čakania na rozhodnutie zhora, lebo to „hore“ veľmi ani nebolo. Laici v mnohých oblastiach nahrádzali chýbajúcich kňazov, cirkev žila v bázových obciach rôzneho typu. Tajné a polotajné štruktúry dopĺňali tie oficiálne.

Otázok, problémov a tém, o ktorých sa v cirkvi rozprávame, ktoré riešime, sú stovky. Niektoré sú celkom podstatné: Prečo vôbec byť v cirkvi? Prečo mnohí cirkev nepotrebujú? Aká musí byť cirkev, aby sa stala (vedúcou) inšpirujúcou silou dnešnej spoločnosti? Akí musíme byť my? Ako nebyť iba jedným sektorom súčasnej spoločnosti, ale premieňajúcim spoločenstvom celej spoločnosti? Ako byť ľudom Božím?



[2] Český salezián a teológ, docent na Teologickej fakulte Juhočeskej univerzity v Českých Budejoviciach.

[4] „Cirkev je v Kristovi akoby sviatosťou čiže znakom a prostriedkom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia.“ In: LG, čl. 1.

[5] Porov. Ch. Theobald, Die Kirchenkonstitution Lumen gentium, in: J-H. Tück (Hg.), Erinnerung an die Zukunft. Das Zweite vatikanische Konzil, 208.