Celá sv. omša tu:
November začína v katolíckom kalendári sviatkom Všetkých svätých, až na druhý deň by sa malo spomínať na zomrelých (cirkev sa o nich vyjadruje ako o verných zosnulých), ale v našich predstavách akoby tí zomrelí mali prednosť. Temer nik v týchto dňoch nepovie, že si ide uctiť jedného či viacerých svätých, ale mnohí povedia, že idú na hroby, a kvôli návšteve cintorína sú ochotní precestovať aj veľa kilometrov.
Medzi tými, ktorých v katolíckej cirkvi nazývame svätými, a tými, čo ich voláme vernými zosnulými, však nemusí byť veľký rozdiel. Všetci svätí a všetci verní zosnulí sú ľudia, ktorí majú z nášho pohľadu viditeľnú etapu svojho života za sebou. Svoj život dokončili, zavŕšili. Rozdiel medzi jednými a druhými je v tom – ak použijeme prirovnanie z našich pomerov – či sú v hlavnej sále, na hostine priamo za stolom, alebo sú ešte v šatni, čakárni, lebo sa musia upraviť. V cirkevnej reči, ktorá je v tomto prípade viac ľudová ako teologická, hovoríme, že jedni sú v nebi, druhí v očistci. Ako dobre vieme, spomína sa aj tretia možnosť – peklo. Peklu, samozrejme, nepatrí v kalendári žiadna spomienka, a chvalabohu, cirkev ani o nikom nikdy úradne nevyhlásila, že v pekle je. To by nás mohlo viesť k optimizmu, ale skúsenosť s veľkou biedou a utrpením, ktoré sú vo svete, nás zasa pred priveľkým optimizmom brzdí. Náš život je aj zápas. Zlo a hriech na jednej strane a dobro a svätosť na druhej strane sú viditeľné skutočnosti, ktoré nás vyzývajú, aby sme sa rozhodli, čomu chceme žiť, čomu slúžiť.
Na dnešný sviatok sme čítali krátky úryvok z 1.listu Jánovho. Autor sa prihovára adresátom listu, kresťanom z niektorého mesta v Malej Ázii, v dnešnom Turecku. Oslovuje ich autor vyššieho veku, ktorý si môže dovoliť týchto ľudí oslovovať: „deti moje“. On ich však oslovuje ešte inak: „deti Božie“ a sám sa medzi tieto Božie deti ráta. Nejde teda o vzťah medzi autorom (asi apoštolom Jánom) a kresťanmi, ale o vzťah medzi kresťanmi a Bohom. Kresťania takpovediac patria do rodiny s Bohom. Táto rodinnosť nevznikla z našej úžasnosti, ale z „veľkej lásky, ktorú nám daroval (Boh) Otec“ (1 Jn 3,1). Podľa autora listu ľudia, ktorých volá svet (svetskí ľudia), sú ako siroty, čo nepoznajú svojich rodičov. Takíto ľudia ani nechápu, že iní ľudia sa k Bohu hlásia, lebo sami nevedia nič o láske, ktorú im daroval Boh Otec. Nechápu, nevedia, z vlastnej viny? Je to možné. Ako ľudia sme hriešni, ale nemali by sme sa stať ľahostajnými, nemali by sme zatvrdnúť.
V závere krátkeho úryvku z tohto Jánovho listu čítame, že raz budeme Bohu podobní a staneme sa celkom blízkymi. Budeme si podobní až raz, v budúcnosti? Spomenul som si na reč Biblie z úplného začiatku, kde sa píše, že Boh povedal: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby... A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril“ (Gn 1,26-27). My teda už Bohu podobní sme, spolu so stvoreným svetom sme jeho dielo, sme jeho deti, ale problém je v tom, že sa môžeme chovať ako siroty, stratenci, či dokonca zlodeji a otcovrahovia, ktorí to najlepšie z Božieho sveta ukradli a sami sa hrajú na Boha.
Kým veriaci Židia sa snažili, aby sa do rodiny Božej
dostali cez poslušnosť Bohu podľa zákona, kresťania vďaka Ježišovi našli inú
cestu – cestu vďačnosti za Božiu lásku. Skrze Ježiša vracajú sa do svojej
pravej podoby, v ktorej patria do rodiny s Bohom. Autor listu
napísal, že „každý, kto má takúto nádej v neho (kto po tom túži), sa
očisťuje – ako je aj Boh sám čistý“ (1 Jn 3,3). V niektorých prekladoch
z gréckeho originálu sa píše: „Každý, kto stavia nádej naňho, sa
posväcuje, ako je aj on (Boh) svätý.“ Je zjavné, že slová čistý a svätý sú
zameniteľné, a že keď hovoríme o svätosti alebo dnes o všetkých
svätých, nemyslíme až tak na niečo výnimočné, ale viac na to základné. Tým je
vďačnosť Bohu za dar života a nádej, že s ním, Otcom veľkej lásky, si
budeme stále podobnejší. Známi svätí ľudia sú potom tí, ktorí v určitých
situáciách svojho života ukázali viac ako iní, z akej nádeje žijú, a že sa
vedome posväcujú prijímaním Božej svätosti. Takíto ľudia sú ako rastlinky,
ktoré sa nakláňajú za svetlom slnka, ako kvety, ktoré svoje hlavičky slnečnému
svetlu priam otvárajú.
V našom kostole máme zobrazených viacero takýchto svätých ľudí – od sv. Floriána na fasáde až po sv. Martina a sv. Ľudovíta v oknách za oltárom. Doma máme možno na poličke aj obrázky iných obľúbených svätých, a samozrejme, medzi nimi aj obrázky svojich blízkych, príbuzných a priateľov, živých i zosnulých. Svätí zosnulí a verní zosnulí patria napokon spolu, aj keď zatiaľ nevieme, v akej miere. A dúfame, ba viac, chceme, medzi nich patriť aj my, a to nielen na papierovom, sklenenom alebo inom obrázku.