Nepatrí sa špekulovať. Uvidíme. Ak si všímame rozhovory cirkevných predstaviteľov v médiách, tvária sa, že nepoznajú dôvod. Vraj pápež rád prekvapuje... V poslednom pastierskom liste minulú nedeľu biskupi motiváciu návštevy nešpecifikovali, iba uviedli, že úloha nástupcu apoštola Petra je posilňovať bratov a sestry vo viere. Isté je, že pápež František na rozdiel od Jána Pavla II. chodí na návštevy menej, a ak chodí, tak do problémových až krízových oblastí sveta. Podľa môjho názoru a na základe niektorých udalostí a podnetov možno predpokladať, že František môže vnímať stredovýchodnú postkomunistickú Európu aj z aspektu cirkevných pomerov ako problémovú. V porovnaní s Irakom sme v pokoji, ale mali by sme si priznať, že sme aj my problémový kút sveta – politicky aj kultúrne. Cirkev napriek sebavedomiu po prevrate r. 1989, že bude váženým kultúrnym a spoločenským činiteľom aj pre sekulárnu spoločnosť, nenapomáha kultivácii spoločnosti, nestavia mosty medzi ľuďmi, nepomáha prekonávať rozpory a problémy. Musíme si priznať, že nám to nejde a cirkev stráca podporu v spoločnosti.
Len sedemhodinová návšteva Maďarska a obídenie Poľska pôsobí ako skrytý odkaz dvom východoeurópskym krajinám, kde sa presadila autoritatívna forma vládnutia, ktorá je netolerantná voči menšinám. Pápežovi vyčítajú, že sa nespráva ako otec, ale ako politik. Myslíte si, že ide o vyslanie politického odkazu týmto krajinám?
Ak by sme sa na to pýtali Františka, myslím, žeby povedal: „Mal som dobré dôvody navštíviť Slovensko, nerobme z toho skryté odkazy pre Maďarsko a Poľsko.“ Napokon, aká je naša vláda v porovnaní s tou v Maďarsku a v Poľsku? Má si namýšľať, že je lepšia? Má vlastné problémy a vlastný amaterizmus.
Róbert Bezák povedal v diskusii pre .týždeň, že poslal Sv. Otcovi prsteň a on mu ho vrátil pri spoločnom obede. Chápete to ako morálnu alebo osobnú rehabilitáciu arcibiskupa Bezáka?
Biskup je biskupom aj bez prsteňa. Prsteň nie je pre biskupa znakom toho, že je šľachtic, že nosí šperky, ale že je zasnúbený, zosobášený s Božím ľudom v oblasti, ktorá mu je zverená. Mohlo by to byť viac ako osobná rehabilitácia. Možno je to uctenie si Bezáka po jeho trápeniach, ale mala by to byť aj jeho pracovná rehabilitácia, aby dostal pracovnú pozíciu primeranú jeho schopnostiam. Mnohí, čo Bezákovi držali palce, ho potom kritizovali za jeho otvorené postoje, ale zároveň by sa malo pochopiť, že on nebol zbavený úradu čistým cirkevno-právnym spôsobom, a navyše bol ľudsky veľmi pošpinený z mnohých strán, a nikto z najvyšších predstaviteľov cirkvi na Slovensku sa ho nezastal, neprejavil mu súcit a nepovedal minimálne to, že neboli morálne a právne dôvody na jeho odvolanie.
Povedali ste, že pápež si myslí, že Slovensko je problematické. Ako to myslíte?
Slovensko je súčasť celosvetových premien. Pápež František bol zvolený za pápeža po tom, ako sa Benedikt XVI. vzdal, a to nielen zo zdravotných dôvodov. Benedikt bol akademik, ale aj pokorný človek. Čím bol starší, tým bol opatrnejší a uzavretejší. Aj keď prežil posledné roky s Jánom Pavlom II, nezdieľal jeho duchovný postoj, že „z kríža sa neschádza“. Vnímal, že nahromadené problémy nevládze riešiť. Podstatné je, že celosvetovo bola katolícka cirkev na konci pontifikátov Jána Pavla II. a Benedikta XVI. vnímaná ako cirkev nachádzajúca sa v hlbokej kríze. Napriek snahe stala sa stále viac odcudzenejšou od západnej postmodernej spoločnosti, ktorá dominuje vo svete. Priepasť medzi spoločnosťou a cirkvou sa zväčšuje aj na Slovensku, kde sa myslelo, že si udržíme kresťanskú tradíciu. Okrem Európy a Severnej Ameriky je tu Tretí svet: Latinská Amerika, Ázia, Afrika, kde za posledných 30 rokov milióny ľudí prešlo do evangelikálnych cirkví, pseudocirkví a siekt. Navyše sa zverejnili morálne škandály. Pre kňazov a biskupov, ktorí majú reprezentovať Krista, bolo by aj päť prípadov veľa. Za posledné desaťročia bolo toľko problémov, že ten model dvojakej cirkvi, deliacej sa na klerikov a laikov, už nefunguje. Boli si toho vedomí aj kardináli, ktorí volili Bergoglia za pápeža. Hľadali niekoho, kto to rozbehne a vyvetrá vo vedení cirkvi. František krátko po svojom nástupe vydal dokument – Evangelii gaudium ako program pre cirkev 21. storočia – , a to je už problém cirkvi na Slovensku, že sa nesnažíme zapojiť. Tento program cirkvi sa u nás zjavne nereflektuje a neaplikuje. Na cirkevných synodách v Ríme si možno tiež všimli, že biskupi z postkomunistickej Európy sú uzavretejší a ustráchaní pred novými výzvami. Naopak, u nás sa po r. 1990 začalo bojovať s vlastnými katolíkmi a s vlastnými kňazmi, ktorí sa snažili byť otvorenejší.
Kde sa z cirkvi stratili nadšenie a energia, ktoré tu boli za bývalého režimu?
Tá energia a to, čo fungovalo s rizikom pred komunistickými úradmi, to bola iniciatíva zdola. Za komunizmu sme nemali fungujúcu oficiálnu štruktúru cirkvi, tak sme si vytvorili alternatívu a išlo to. Boli tajné rehole a ďalšie polotajné cirkevné štruktúry. Po r. 1990 sa aj kresťania a katolíci príliš zahľadeli do materiálneho blahobytu. Napokon, ľudia sú dnes starosťami o živobytie aj viac zaťažení, majú menej času, a preto sa aj menej aktivizujú v iniciatívach cirkvi alebo pre širšiu spoločnosť.
Osobnosti spred r. 1989 ako Anton Srholec, Silvester Krčméry a Vladimír Jukl sa po zmene režimu nedostali k žiadnym cirkevným funkciám, aby mohli cirkev formovať.
Tieto osobnosti, ale aj ďalší schopní kňazi a laici neboli pozvaní za spoluzodpovedných v cirkvi. Obnovili sa úrady, neobnovila sa však cirkev ako spoločenstvo spolupracujúcich, spoluzodpovedných ľudí. Niektorí kňazi môjho veku si po prevrate uvedomovali, že by sme sa mali dovzdelať, a pýtali sme sa na štúdiá do zahraničia. Arcibiskup Sokol mi povedal, že nemá dosť kňazov, že ma preloží do Bratislavy a že môžem dochádzať do Viedne. Zároveň však stále púšťal do éteru, že pozor na liberálov v cirkvi, čím myslel aj nás, čo sme študovali u špičkových teológov na katolíckych inštitútoch na Západe. Súviselo to aj s tým, čo sa dialo v politike. Pre mnohých kresťanov stal sa hlavným nepriateľom ideologický liberalizmus. V politike však treba vedieť zabojovať o verejnú mienku. Ak to nejde, pýtajme sa prečo. Možno aj preto, že vlastným katolíckym teológom a kňazom sa nadáva do liberálov a niekto nechce vidieť, že sám je bezcitný i nevzdelaný.
Mali sme tu kňazov schopných osloviť široké masy. Srholec bol uznávaný na celom Slovensku.
Srholec mal úžasné kvality, vedel vystihnúť podstatu veci z Biblie aj z problémov ľudí. To, čo ľudia u neho najviac oceňovali, bola jeho ľudskosť, záujem a cit pre obyčajného a trpiaceho človeka. To bolo charakteristické aj pre Ježišov prístup k hriešnikom. Takýto prístup by mal byť normou a štandardom.
Mnoho kňazov a rehoľníkov má z pápeža strach, hovoria o jeho odklone od tradičného učenia, o chaose, ktorý vnáša do náboženstva svojou nekonzistentnosťou. Jeho vyhlásenia sú vraj v rozpore s katolíckou cirkvou. Niektorí kňazi sa ani nedajú očkovať kvôli návšteve pápeža.
Je to prekvapujúce, ale zdá sa, že pre našich biskupov a pre viacerých kňazov je František cudzí element. Za ostatné roky som nezachytil nadšenie z toho, s čím prichádza. Ani jeho sociálne či cirkevné návrhy sa nedočkali podpory. Je to viditeľné, že na Slovensku je okolo Františka ticho, mlčanie, a teraz žijeme v takom internetovom svete, kde časť ľudí, dokonca aj kňazi, riešia na facebooku očkovanie. V tejto veci dala Konferencia biskupov jasné vyhlásenie, tak som prekvapený, že kňazov, čo zavádzajú ľudí, nik nenapomenie. Je to nezodpovedné morálne, spoločensky aj politicky. Navyše sa prejavujú verejne ľudia, ktorí sa vždy hlásili k cirkvi, ale dnes majú agresívne postoje voči Františkovi, že je slobodomurár, heretik a podobne. Nečudujem sa, lebo naši kňazi nehovoria a nevysvetľujú ľuďom, o čo pápežovi ide. Mnohí katolíci sa len kŕčovito držia obrazu o tradičnej cirkvi spred r. 1948, a ešte viac z minulosti. Vytvorila sa fikcia, že nepriateľské sily chcú zlikvidovať katolícku cirkev. Tým, že cirkev na Slovensku neprijíma program pápeža, skôr ich pápež vyrušuje, tak ani nevedia povedať, na čo príde, veď u nás sme vraj v poriadku.
Ďalšie výčitky voči pápežovi sú v otázke prijímania utečencov, ochrany životného prostredia, kritiky bohatstva, obviňujú ho z glorifikácie chudoby, upodozrievajú z ľavicového katolicizmu. Sú tie výčitky prehnané?
My v Európe ani nerozumieme, o čom je reč, keď sa hovorí o chudobe vo svete. František nikdy nepovedal, že je za teológiu oslobodenia, hovorí o teológii ľudu, ale tá je pokladaná za argentínsku formu teológie oslobodenia. Pápež František ako biskup v Argentíne bol vždy na strane chudobných a žil medzi nimi. Ako jezuita je členom Spoločnosti Ježišovej, ktorá prijala za svoju povinnosť pri ohlasovaní viery aj boj za spravodlivosť, za chudobných a vykorisťovaných. Za ostatné desaťročia boli desiatky jezuitov a ďalších kňazov v Latinskej Amerike zavraždených, lebo sa zastávali chudobných. Aj Ján Pavol II. a Benedikt XVI. boli sociálne vnímaví, ale priveľmi sa obávali v Latinskej Amerike nástupu marxizmu a mnohé nádejné iniciatívy zabrzdili. Pápež František vidí jasne problém súčasného sveta v neoliberálnom kapitalizme, ktorý kumuluje zisky pre úzku skupinu bohatých a milióny ľudí už ani nevykorisťuje, ale vyhadzuje na smetisko. František pripomína, že nemožno ani bojovať za zdravšie životné prostredie, ak sa nepokúsime o iný model sociálnych a ekonomických vzťahov.
Kým je pápež František, čo je preňho najviac charakteristické?
Keď s ním po zvolení robili prvý veľký rozhovor pre Civilta cattolica, na podobnú otázku odpovedal: „Som hriešny človek.“ Krátko po zvolení na balkóne, prv akoby požehnal ľuďom, poprosil on o požehnanie od ľudí pre seba. Nepoužíva titul Sv. Otec ani pápež, ale rímsky biskup. Jasne mu ide o ľudí ako Boží ľud. Po španielsky to nazýva pueblo, teda komunita, spoločenstvo, nie gente, čo je dav, masa. Za jeden z najväčších hriechov v cirkvi označuje klerikalizmus, kňazské povýšenectvo. Žiada blízkosť s ľuďmi na Ježišov spôsob, najmä s marginalizovanými, stratenými, hriešnymi. Poslaním kresťanov je prinášať radosť evanjelia. Za akúsi červenú niť evanjelia pokladá čnosť milosrdenstva. Milosrdenstvo je najvyššia spravodlivosť.
Prioritou je synodálna, nie klerikálna cirkev. To nie je väčšinová demokracia, ale spoločné hľadanie, nábožne povedané: spoločné načúvanie Duchu Svätému a spoločné rozhodovanie. Laici a ženy majú byť vo vedení cirkvi. Zároveň povie: Nesmú sa klerikalizovať! Nevie sa presne, ako to myslí. Niektorí jeho podporovatelia mu vyčítajú, že podceňuje zmenu štruktúr a výmenu osôb, on však viac verí dynamike pohybu „z Ducha“, ktorý treba spustiť tak, že bude nezvratný. Nejde mu len o posun figúrok na šachovnici.
Voľba mena František tiež nie je náhodná. Cirkev sa má venovať všetkým, ale vzťah k chudobným (a to nielen materiálne) je kritériom vernosti evanjeliu a Ježišovi. Napokon, František je jezuita v najlepšom zmysle slova. V tradícii sv. Ignáca z Loyoly učí rozlišovať naše motivácie, ľuďom nediktovať, ale ich sprevádzať, a nebáť sa ísť „ad extremis“. Prelínanie františkánskej radosti, jednoduchosti, láskavosti a jezuitskej bojovnosti a intelektuálnosti, je perfektná kombinácia.
Čo Vy osobne očakávate od návštevy pápeža, čo pre Vás osobne prinesie jeho cesta?
Dúfam, že povzbudí tých v katolíckej cirkvi, ktorí sú otvorenejší a kritickí, ktorí chcú svojmu okoliu priniesť evanjelium ako radosť, žiť cirkev ako rodinu a angažovať sa za solidárnejšiu a spravodlivejšiu spoločnosť. Časť mladej generácie je zahľadená do seba a svojho individuálneho úspechu. Iní sú z povýšenectva a farizejstva v cirkvi znechutení. František by mohol povzbudiť tých, ktorým ide o záchranu planéty a solidárnosť medzi ľuďmi. Ak si ako kresťania myslíme, že máme úžasné bohatstvo, pre ktoré sme žili a zomierali aj za komunizmu, tak sa to pokúsme svojim deťom a spoluobčanom odovzdať. Tak, aby uvideli, že áno, z tejto viery sa dá žiť. Ak pápež pomôže tejto časti katolíckej cirkvi a kresťanom ukázať pred sekulárnou spoločnosťou inú (ľudskejšiu, ježišovskú) tvár kresťanstva a katolicizmu, bude to úspech.
Pre Vás osobne?
Pri všetkej dobrej vôli predchodcov pápeža Františka v ostatných desaťročiach narástla v cirkvi byrokracia, tajnostkárstvo, centralizmus a uniformita. Cirkev strácala autoritu všade. Pre mňa je povzbudením, že František tu vôbec je, že v mnohom stelesňuje to, o čom sme 40 rokov snívali. Teším sa, že František príde osobne na Slovensko, ale jeho prítomnosť u nás nie je najdôležitejšia. Dôležité sú jeho texty, vyjadrenia, témy, všetko to, na čo dáva dôraz, aké má pochopenie pre ľudí a ako sa hlási k II. vatikánskemu koncilu. Toto všetko osem rokov čítam a sledujem, inšpiruje ma to a posilňuje. Samozrejme, rád by som ho aj naživo zažil, azda sa to podarí.